Diskusia o ekonomických a podobných témach by mala byť príležitosťou zamyslieť sa nad bodom, ktorý obyčajne zostáva v úzadí – dlh a zadlženie. Skutočnou podmienkou poskytnutia pôžičiek v súčasnosti je, že musia byť splatené zajtra.
V Biblii sa pôžičky vždy vnímali s veľkou podozrievavosťou – pokiaľ neboli poskytnuté bezplatne a bez povinnosti splatenia, pretože často sa končili otroctvom neplatiaceho dlžníka.
Dlhy splácajú tí, ktorí platia dane, nie všetci.
Dnes je otroctvo zrušené v mnohých krajinách, ale dôsledky dlhov zostávajú stále vážne. Najmä však platí, že zakaždým, keď sa zvýši dlh štátu, spôsobí to dva efekty, oba závažné a morálne negatívne.
Spoločenský pakt: Kto platí dane?
Prvý efekt sa týka kategórií, ktoré budú musieť splatiť dlhy zajtra. Keďže štáty majú len peniaze, ktoré získajú z daní (a zopár vlastných omrviniek), dlhy splácajú tí, ktorí platia dane, teda nie všetci. A v moderných demokraciách dane platí stredná trieda, najmä zamestnanci.
Daňový systém stojí na tých, ktorí majú platy a mzdy, kde je daňový únik veľmi nízky. Okrem toho je zdaňovanie kapitálu a majetku nižšie ako zdaňovanie príjmov z podnikania alebo práce, nehovoriac o zdaňovaní finančných výnosov, ktoré je ešte nižšie. Takže nový dlh vydaný vládou bude splácaný peniazmi tých, ktorí určite nepatria do bohatých vrstiev krajiny.
Okrem toho zakaždým, keď sa zvýši verejný dlh, prenášajú sa dlhy na deti a mladých ľudí. Už teraz zanechávame svojim deťom zdevastovanejšiu planétu, na ktorej sa im bude žiť horšie ako nám. Ak budeme stále zadlžovať budúcnosť, aby sme vyriešili problémy dneška, budeme naďalej zadlžovať budúce generácie. A to nie je v poriadku zo žiadneho hľadiska.
Z mnohých chýb našej generácie je odobratie bohatstva mladým jednou z najvážnejších, pretože odporuje myšlienke medzigeneračného paktu, na ktorom stojí každá krajina: „Zanechaj tým, čo prídu po tebe, svet nie horší, ako si ho našiel ty.“
Spoločenský pakt: jednorazová majetková daň
Preto som presvedčený, že jednorazová majetková daň by bola najlepším, hoci čiastočným riešením súčasnej ekonomickej krízy. Dobre navrhnutá daň, zdaňujúca veľký majetok, ktorý bol v priemere zdanený menej ako nízke príjmy, by bola výbornou príležitosťou na obnovenie progresivity daňového systému, predpokladanej našou (talianskou, pozn. red.) ústavou, a na zvýšenie rozdeľovacej spravodlivosti, ktorá v posledných desaťročiach zažíva hlbokú krízu.
Z veľkých kríz môžeme vyjsť lepší alebo horší.
Tí, ktorí majú väčšie bohatstvo a majetok, musia vždy prispievať viac, ale musia to robiť najmä v obdobiach veľkých kríz. Nejde pritom o vyvolávanie altruizmu alebo solidarity, ale o spravodlivosť.
Tí, ktorí získali majetok v minulosti alebo ho vytvorili v súčasnosti, to mohli urobiť najmä preto, že im priali okolnosti a mali šťastie: vďaka rodine, z ktorej pochádzajú, vďaka príležitostiam, vďaka pozitívnym okolnostiam. To, čo sa javí a prezentuje ako zásluha, je z veľkej časti prozreteľnosť, šťastie, dar – v tomto spočíva veľký omyl meritokracie, ktorá sa takmer vždy skončí odsúdením a vylúčením chudobných.
Z veľkých kríz môžeme vyjsť lepší alebo horší. Daňový pakt je srdcom spoločenského paktu: pokračovať v chybách na tomto fronte, žiadať od najchudobnejších a najmladších, aby niesli bremeno toho, čo sa stalo, znamená podkopať možnosti budúceho, lepšieho a skutočne bratského sveta.
Skutočné bratstvo, na ktorom v živote ľudí záleží, sa neskladá z aplauzov a spevov na balkóne – tak ako sme to videli počas pandémie covidu –, ale je to postoj, ktorý sa týka peňaženky a ktorý sa volá ekonomická a daňová zodpovednosť.
Prevzaté z cittanuova.it. Preklad Kornel Maťko. Redakčne upravené.
V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Luigina Bruniho, Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.
Jedna odpoveď
mne ide veľmi proti srsti slovo „musia“ prispievať viac.
ak to nie je v láske, v dobrej vôli, tak je to iba vyhadzovanie peňazí. chudobní si to nevážia a „bohatí“ sú z toho akurát naštvatí. síce majú z čoho dávať, ale chýba motivácia. daň za úspech!
bez ľudí, ktorí akumulujú bohatstvo (materiálne aj iné), nemáme čo „rozdávať“. bez „kapitalistov“ môžeme ísť zbierať huby a lesné plody ako rodina čenkovej.
aj to otroctvo mi príde ako z marxistickej príručky pre proletársku revolúciu
čo tak solidarita, kooperatíva, synergia, spoločenstvo majetku (dobrovoľné!)… ?