Uf, tak to bola dráma!

Som náchylný veriť, že v živote sú dôležitejšie veci ako futbal, ktoré si zaslúžia toto prirovnanie, ale piatkový večerný zápas našej reprezentácie teda priniesol riadne nervy.

Slovenskí futbalisti hrali 14. novembra osudový zápas. V rámci kvalifikácie na Majstrovstvá sveta vo futbale 2026 potrebovali poraziť Severných Írov, aby si definitívne zabezpečili účasť minimálne v baráži, respektíve aby mohli bojovať v pondelok proti Nemcom dokonca o priamy postup z prvého miesta tabuľky. Brali sa iba tri body.

Žiadna remíza, žiaden kalkul. Len priamy, otvorený futbal.

Na zápas sme sa vybrali v širokom rodinnom spektre, a síce švagor, brat, dvaja synovci a ja. Stretnutie bolo už dlhší čas beznádejne vypredané a aj sektor hostí bol plný. Tu treba poznamenať, že fanúšikovia Severného Írska vytvorili skvelú kulisu.

Výzva prichádza v momente, keď sa nedarí.

Jasná početná prevaha domácich fanúšikov ich však temer nepustila k slovu. Reprezentačný tím sa už nechal párkrát počuť, že v Košiciach je úžasná atmosféra a koniec koncov to bol od futbalového zväzu výborný ťah, že sa tento rozhodujúci zápas rozhodli odohrať v novej košickej aréne.

Neodolateľná sila fanúšikov

Obecenstvo od úvodného hvizdu hnalo domácich vpred a bolo naozaj povestným „dvanástym“ hráčom. Prvý polčas ešte skončil nerozhodne, hoci naši hráči mali pár sľubných príležitostí.

Do druhého dejstva vybehli Slováci s jasným cieľom streliť nevyhnutný gól. A to sa im aj čoskoro podarilo. Tribúny vybuchli jasotom, len aby o niekoľko sekúnd zistili, že zásah neplatí pre postavenie hráča mimo hry.

Páčila sa mi však reakcia fanúšikov. Táto „krivda“ ich s mužstvom ešte viac zomkla a povzbudzovanie sa zintenzívnilo. (Právom) neuznaný gól sa prejavil na väčšej miere spolupatričnosti. Akoby tribúny cítili, že hráči sa snažia, a preto ich hnali vpred ešte viac.

To sa vyplatilo a Slováci skórovali druhýkrát – aby druhýkrát zistili, že opäť proti pravidlám. Lopta išla do brány od ruky útočníka.

V tom momente bolo už pre zmenu cítiť silnejúce rozčarovanie. Niekedy sa hovorí, že slovenský fanúšik je fanúšikom úspechu. A úspech neprichádzal, ba čo viac. Dvakrát bol zamietnutý.

Tribúny chladli, a to nielen preto, že vonku boli štyri stupne. Riadny hrací čas sa chýlil ku koncu a domáci tréner vystriedal útočníkov, aby oživil hru. Obžili aj diváci a v nadstavenom čase takmer zbúrali štadión radosťou, keď sa jeden z nových hráčov na ihrisku presadil. Vyhrávali sme 1 : 0. Od tohto momentu celý štadión skákal, skandoval a reval až do záverečného hvizdu rozhodcu.

Slovenskí futbalisti na východe splnili svoju misiu pred výbornou kulisou. Kulisa bola zároveň trochu náladová. Občas sa nechala pohltiť nepohodou a, naopak, keď sa konečne zadarilo, fandila ostošesť.

Samozrejme, výkon hráčov a povzbudzovanie fanúšikov sú spojené nádoby. Jedni podporujú a podmieňujú druhých.

Vždy v pohybe

Trochu mi to pripomína život; veď preto to aj píšem do tejto rubriky. Keď sú dobré časy, nie je problém „fandiť“ a rozsievať radosť. Výzva prichádza skôr v momente, keď sa nedarí. Keď sa nikto nepozerá. Keď veci nedávajú zmysel a keď šance ostávajú nepremenené.

Evidentne ani vtedy netreba strácať nádej. Možno príde striedanie vykonané „Neviditeľným Režisérom“, možno nás povzbudí blížny, možno spravíme famóznu kľučku, ktorá rozhodne zápas.

Ten futbalový sa hrá na góly a niekto nakoniec musí vyhrať. V živote sa však nesnažíme iba dosiahnuť konkrétny výsledok, máme skôr vytýčený cieľ niekde v nedohľadne. K nemu sa vieme dostať cestou, ktorú budujeme každodenne. Raz vášnivo, raz so strachom. Ale vždy v pohybe.

Keď čítate tieto riadky, už viete, či sa našim chlapcom podarilo heroicky poraziť Nemcov a postúpiť na majstrovstvá priamo, alebo či smerujeme do baráže. Výsledok však teraz bude, dovolím si povedať, druhoradý, ak výkon bude oduševnený.

Tak ako v živote. Nie je predsa hanba prehrať, ale prísť – a nepokúsiť sa vyhrať. Napriek (či vďaka) okolnostiam.