V Centre pre rodinu v Trenčíne: Kde je prameň studne lásky?

Dom, ktorý láka

S pocitom blaha sa gúľam hore trenčianskym námestím, ku spokojnosti mi pridáva aj nádherný kolorit okolitých domov, kde len máločo ruší atmosféru histórie. To môžem a kvitujem, harmónia tela a duše milujúcej krásu je na nezaplatenie. Na konci námestia musím odbočiť doľava na Hradnú ulicu a zaprieť sa nohami do kociek mačacích hláv. Cesta stúpa, no našťastie už čoskoro vidím zamyslený pohľad svätého kamenného muža na priečelí v zrejme bývalej predzáhradke – stráži vstup do cieľa mojej dnešnej cesty.

Ešte pár starých, ošumelých kamenných schodov a musím sa rozhodnúť: napravo alebo radšej rovno? Túto dilemu musia riešiť všetci tí, ktorí sa pôvodne vyberú na prehliadku Trenčianskeho hradu: pretože budova Centra pre rodinu v Trenčíne, bývalá fara a ešte predtým dom remeselníka Juraja Szmatanyho láka sama osebe zachovaným duchom starých čias. Pred bránou mi navyše na tabuli ponúkajú dobrú kávu, program centra sa však stráca za oleandrom v kvetináči. Musím sa riadne zohnúť, aby som si prečítala na malej á štvorke, čo sa dnes v centre „varí“. Hoci citlivosť k histórii mi je blízka, radšej by som na rozkročenej tabuli s pozvaním na kávu čítala dnešný program, ako ho hľadala kdesi v dolnej časti starej brány. Keď sa vystriem, z brány centra vychádzajú dve študentky, debatujú a veľmi si ma nevšímajú. Majú tu krúžky?

Podbránie je rovnako plné tajomstiev: nielen starými oblúkmi, výklenkami či tajuplnými dverami (škoda, že nemám od nich kľúč) alebo dekoráciami či informačnou tabuľou o histórii domu. Pútnikov tu tiež vítajú čnosti, niektoré už ovenčené na tabuliach. Prečo sa však zdobenie ušlo len viere a nádeji, kým láska a pokoj obišli naprázdno? Neviem – odpoveď som na to nedostala. Možno je najväčšou čnosťou rozložiť si jednu zo skladacích lavíc zložených pri stene a zostať chvíľu tu, na tomto mieste. Je určite prečo. Alebo využiť lukratívnu ponuku osedlať tandemový bicykel a vybrať sa na túlačku so svojou láskou. Ratolesť zrejme zatiaľ bude trénovať jazdu na drevenom hojdacom koni na podeste za opretým bicyklom.

Výborná spolupráca nielen s cirkevným prostredím a Nitrianskou diecézou, kam spadá, ale aj so štátnymi organizáciami, školami a kýmkoľvek dávajú tušiť, že tu sa každá činnosť začína dobrými vzťahmi.

Kým si obzerám z podbránia nádhernú záhradu v štýle tých francúzskych (ani nevedia, ako mi brnkli na strunku), z vrchnej terasy sa ozve hlas: „Mária, vitaj!“ Zbadal ma šéf projektu a koordinátor všetkého, čo sa v centre deje, Gabriel Chromiak. Vidno, že spolu s tímom riešia večerný program. Zamávam mu a vypýtam si pár minút na prieskum, pretože aj spod oblúka podbránia vidím, že záhrada centra sa končí múrmi hradu. Vyštverám sa hore úzkym strmým chodníkom, hadiacim sa tesne popri stenách a ďalej aj popri streche centra, ktorá si už veru pýta prvú pomoc. Výhľad na Trenčín z lavičky pri originálnom súsoší rodiny je skutočne unikátny a intímny – nakoniec, chodník a stúpanie veľmi neumožňujú v tomto strmom priestore pohyb davov ako hore na hrade. Obzerám znovu múry hradu a opäť mi napadne myšlienka prameňa hradnej studne: museli ju kopať riadne hlboko. Znovu očami geometricky meriam výškový rozdiel medzi pätami hradného múru a „prízemím“ centra. Možno by to aj sedelo…

Schádzam dolu zamyslená a zvedavá na všetko, čo s centrom súvisí. Na to, že ide o jedno z najmladších pastoračných centier pre rodinu na Slovensku v krajskom meste, portfólio aktivít, nasadenie a „nos“ na programy, reagujúce na aktuálne potreby rodín a ľudí vôbec, je úctyhodné a zdravo motivujúce. Centrum po rokoch aktivít cez rodinné stretká oficiálne žije od roku 2015, čiže ešte stále mu beží „zácvičný“ čas. Výborná spolupráca nielen s cirkevným prostredím a Nitrianskou diecézou, kam spadá, ale aj so štátnymi organizáciami, školami a kýmkoľvek dávajú tušiť, že tu sa každá činnosť začína dobrými vzťahmi.

Vrátim sa späť na hornú terasu, kde opustené kalčeto čaká na svojich hráčov, rovnako ako okrúhle záhradné stolíky so stoličkami na návštevníkov. Gabriel je už znovu v podbrání, kde sa zatúlali niekoľkí turisti počas utorkového popoludnia: „Nech sa páči, spokojne sa prejdite, pozrite sa, hore je v záhrade lavička a výborný výhľad na Trenčín. Nedáte si limonádu?“

Vetu v podobnom ladení počujem od Gabriela za to popoludnie viackrát. Vchádzame do budovy, v maličkej vstupnej hale je raj pre ženy: sú tu na predaj ručne robené náušnice, tašky, bylinkové sirupy, originálne maľované tričká a kadečo iné. Pravé dvere zvesili – ostali už len veraje, aby sa lepšie vchádzalo do malinkej kuchynky, kde už kraľuje dobrovoľníčka Erika. Neskôr sa k nej pridá ešte druhá, je majsterkou v príprave tej najlepšej mochito limonády, akú som kedy pila.

Zrodené z nadšenia

Prejdeme cez spoločenskú miestnosť do kancelárie, nad priestranným pracovným stolom sa skláňa Gabrielova kolegyňa. Veľmi rýchlo zistím, prečo má hlavu tak nízko, až jej tmavé vlasy ležia na doske stola. Mária Machová, inak PR manažérka a človek pre všetko, čo treba, trpezlivo hľadá správne dva kusy náušníc do páru a pripína ich na papierový štvorček. Náušnice sú príliš pekné, vidno remeselne skúsenú ruku. Som zvedavá, kto ich robí. „Ja,“ odpovie Mária bez zaváhania. Nedá sa ich nepochváliť. A ako sa to dá stíhať popri inej práci v centre? Usmeje sa, očividne je tvorenie jej pracovným relaxom. Pochválim však mediálny zásah trenčianskeho centra, no Mária tvrdí, že sú určite aj lepší od nich a že cítia v mnohom rezervy.

Nezabúdam a hneď sa pýtam Gabriela na študentky spred brány. Dozviem sa, že krúžky tu nie sú, iba dobrý azyl pre kohokoľvek, kto potrebuje vyplniť čas. A tak sem do „Káčka“, klubu na poschodí, chodia nielen študenti medzi koncom školy a začiatkom krúžkov či do odchodu autobusu alebo vlaku, ale aj tí, čo si potrebujú vyplniť čas medzi behaním po lekároch či úradoch a možno aj cestou z nákupov. Dá sa tu len tak posedieť – vonku či dnu, zjesť si to svoje a dať si napríklad domácu limonádu zo sirupov, vyrobených priamo v centre. Skvelé je to hlavne v chladnom či daždivom počasí, keď človek nemusí trčať na zastávke ani sa motať bezcieľne po obchodoch, aby nezmrzol.

V K-klube je priestor na čítanie, knihy sú k dispozícii rovnako ako hry. A, samozrejme, dajú sa tu písať domáce úlohy. Alebo tu tráviť čas len tak. Určite tu nik neostane osamotený, lebo mottom centra je práve prijatie. Vždy sa tu zastaví niekto z dobrovoľníkov alebo kmeňových ľudí z tímu, prehodia pár slov, zaujímajú sa… Tu, v útulnom priestore klubu, skončia často aj turisti cestou na hrad či z hradu: nájdu tu odpočinok, príjemné prostredie aj ľudí. Možno je to výzva aj pre terajších „hradných kastelánov“ – čo turistom chýba, keď idú pozrieť do hĺbky studne lásky či vychutnať si rozhľad z Matúšovej veže?

Určite tu nik neostane osamotený, lebo mottom centra je práve prijatie.

Kým Gabriel vybavuje telefonát, vrátim sa kuknúť do „Káčka“, dvere sú (strategicky) rovno oproti kuchynke: jednoduché kreslá a stoličky, poličky na knihy po celom obvode miestnosti, v rohu gitara. Presvetlená izba s veľkými starými delenými oknami, obrátená do záhrady centra, vôbec nedovolí zaoberať sa nejakým stresom. Nakoniec: nevidno odtiaľto okrem stromov, zelene, päty múrov hradu a striech domov pod centrom nič, čo by pripomínalo školu, prácu, ruch mesta len o pár metrov nižšie. Telefonát je dosť dlhý a zrejme dôležitý, a tak stihnem prelúskať aj tabuľu za Gabovým chrbtom s ročným plánom centra: na organizáciu, ktorá ešte nemá za sebou ani desať rokov činnosti, je zoznam každého mesiaca hustý. Až tak, že priestor na tabuli nestačí.

Zoznam toho, čo treba, je pestrý: žiadosti do rôznych inštitúcií, organizácia Národného týždňa manželstva, florbal, adorácia rodín, divadlo, ale aj obnova Otec a syn či Otec a dcéra, zaklincovaný Pukancovicou či Svätomartinským lampiónovým sprievodom. V decembri pravidelne venujú čas výrobe adventných vencov – Gabriel vraví, že ich predaj je jedným zo skromných zdrojov vlastných financií, no sú aj tradíciou a obľúbeným priestorom stretnutia sa žien. „Venujeme tomu tri týždne – prvý víkend sa zhromažďuje materiál a robia základy, druhý sa zdobí, tretí víkend roznášame vence nielen do centra, ale aj do kostolov po okolí. Ľudia sú už na ne zvyknutí, predajú sa.“ Priznáva, že je za tým dosť námahy, pričom nepýtajú komerčnú cenu. No zážitok spoločnej práce, radosť z tvorenia aj vedomie vlastného vkladu do chodu centra sa nedajú vyvážiť.

Dobro sa chváli samo

Opatrne sa ho pýtam na dobrovoľníkov – predsa len, sú organizáciou, ktorá má minimum platených zamestnancov, a aktivít majú toľko, že si to vyžaduje dosť pomocných hláv a rúk. Sú? Gabriel sa usmeje: „Centrum pre rodinu vzniklo z túžby a výbornej spolupráce a komunikácie rodinných stretiek v Trenčíne a okolí. Tých je okolo dvadsaťpäť, fungujú dlhé roky a ľudia z nich s radosťou vkladajú svoj čas do tohto diela.“ Rovnako to platí o ich deťoch, ale aj o študentoch, a to nielen z cirkevného piaristického gymnázia. Gabriel mi vysvetľuje históriu a chváli neuveriteľnú životaschopnosť trenčianskych stretiek, založených pred vyše dvadsiatimi rokmi jedným múdrym kaplánom: „On už v tých časoch pochopil, že ak investuje svoj čas do rodín, oplatí sa to. Že tu je budúcnosť Cirkvi.“ Jeho slová neskôr potvrdzujú Juraj a Marika – vznik centra sa spustil vďaka správnemu mixu ľudí, nadšenia a Božieho požehnania.

Kým Gabriel zanietene rozpráva (a ja mu závidím, súc z dediny, kde takéto stretká umreli pre nezáujem kňaza a ľudí), do kancelárie vchádza vysoký štíhly muž, vekom okolo päťdesiatky, položí si notebook na stôl a spokojne sa opýta: „Čo treba teda dnes?“ Trošku som zmätená – je to zamestnanec, dobrovoľník, kontrolór? Gabriel s Máriou na chvíľu zas odbehnú. Vysvitne, že viac ako ďubanie do notebooku by potrebovali jeho výšku na pomoc pri inštalovaní textilných umeleckých diel pani riaditeľky ZUŠ z Novej Dubnice, hostky večera. Keď si Gabriel opäť ku mne sadne, pokojne poznamená: „Vidíš, toto je pán, ktorý pochádza z Moravy. Našiel si nás sám na internete, naše poslanie a práca sa mu páčia. Prichádza sem každý deň po práci, je tu hodinku-dve a urobí obrovský kus práce. Stále sa vracia, hoci je iba dobrovoľník. Cíti sa tu prijatý, a tak je tu rád. Sme za neho vďační – vie urobiť takmer všetko a nič pre neho nie je nedobré na prácu.“

Centrum robí pre študentov zaujímavé prednášky a aktivity a študenti radi chodia nielen do K-klubu, ale aj poslúžiť a pomôcť.

Žasnem, rovnako aj nad vysvetlením, ako výborne sa im spolupracuje s gymnáziami: centrum robí pre študentov zaujímavé prednášky a aktivity a študenti radi chodia nielen do K-klubu, ale aj poslúžiť a pomôcť, napríklad pri akejkoľvek aktivite centra. No mali aj svoju špecifickú úlohu, keď počas pandémie v rámci povolených možností práve študenti hravo a s radosťou učili seniorov pracovať s počítačom, internetom a sociálnymi sieťami. „Nebolo to len o odovzdávaní poznatkov mladších starším, vznikali tam pekné vzťahy a interakcie,“ priznáva Gabriel. A propos: byť dobrovoľníkom sa tu celkom oplatí, v centre si ich hýčkajú. Minimálne tým, že majú osobitný čas pre nich aj so živou hudbou a občerstvením tela aj duše. No nerob to!

Gabriel mi odpovedá na všetky zvedavé otázky, popri tom naviguje dobrovoľníkov: Eriku do obchodu, Julianu pri príprave záhrady na večerný program, žiakov a učiteľov základnej umeleckej školy zasväcuje do detailov hudobnej zložky večera. Stihne aj v pokoji prehodiť pár slov s moderátorom, z ktorého sa vykľuje VIP človek z regionálnej RTVS. No tu je s plnou profesionalitou a zároveň s neskrývanou ľudskosťou, aby rád poslúžil iným. Šéf však nezabúda ani na mňa: „Nedáš si ešte jednu limonádu?“

Nos na vnímanie potrieb ľudí

Pijem a som stále zvedavá: „Na čo ste najviac hrdí?“ Gabriel sa zamyslí: „Možno na to, že sme teraz pred letom dostali kaplána. Keď sa nás otec biskup pýtal, po čom túžime, povedali sme – po kňazovi. A aha, je tu.“ Otec Pavol, jezuita, bol k nim pridelený z Trnavy. Doobeda slúži pre školy, poobede je k dispozícii pre aktivity centra. Gabriel aj ostatní z tímu si nevedia vynachváliť to, že ho majú. „Máme dobrú spoluprácu s miestnymi kňazmi, ale predsa len bolo pre nich náročné urobiť si popri svojej bežnej pastorácii a práci vo svojej farnosti čas ešte aj pre nás. Máme dosť aktivít, a tak nás stálo veľa námahy vždy zabezpečiť kňaza, či už na prípravu snúbencov, na obnovy alebo len tak, lebo otec Pavol je tu aj na rozhovory.“ Keď rozpráva o tom, ako medzi prvými boli na školení v Česku, aby mohli prevádzkovať vyťažený kurz Efektívneho rodičovstva, vidím v jeho očiach hrdosť.

Radosť však má Gabriel aj ostatní z dobrých vzťahov s mestom, s krajom, úradmi, no predovšetkým z toho, že majú dobré, ba až rodinné vzťahy s ľuďmi, ktorí do centra chodia. A je jedno, či sú tu ako dobrovoľníci, či ako „konzumenti“ programov a aktivít. „Možno je to aj tým, že sa ani ja, ani nik z nás, čo sme tu zamestnaní na „full time“, netvárime ako najvyššia inštancia, ako niekto super dôležitý. Som tu, aby som druhým ponúkol priestor na stretnutie, na rast, na spoločný čas. Cítim sa ako správca, nie ako majiteľ. Máme dôveru k ľuďom, ktorí tu chodia, počúvame ich očakávania, príbehy, radosti, starosti, nápady. Ak chcú mať tu v centre rodinnú oslavu či stretko, spokojne sa dohodneme, dostanú kľúče. Jediné, čo chceme a prosíme ich o to, aby po sebe nechali poriadok ako doma.“

Som tu, aby som druhým ponúkol priestor na stretnutie, na rast, na spoločný čas. Cítim sa ako správca, nie ako majiteľ.

Stretávam jednu z dobrovoľníčok, Ivanu. Priznáva, ako ešte dospáva službu počas víkendovky Otec a syn. Prečo to teda robí? Oči sa jej smejú, keď o tom hovorí: „Cítim veľké prijatie a tiež veľký obdiv, že sa našli ľudia, ktorí rozbehli toto dielo. Ja osobne by som sa také niečo neodvážila urobiť. Som vďačná aj za to, že som bola pozvaná do služby v CPR. Niekedy to nie je jednoduché, ale vždy to má zmysel. Pre mňa osobne je táto služba prínosná aj v tom, že som objavila nové hodnoty vo svojom živote a usporiadala som si svoje priority. Je prínosom aj pre naše manželstvo, pre naše deti. Prijatie do spoločenstva začalo uzdravovať aj moje nezdravé sebavedomie. Úprimne mám z tohto diela veľkú radosť. A dúfam, že bude naďalej požehnávané.“

Sledujem dobrovoľníkov jedného po druhom – všetci sa tu cítia ako doma, a to nielen preto, lebo poznajú priestor a možnosti centra do bodky. Očividne za týmto všetkým stoja veľmi pevné, súdržné vzťahy. Gabriel mal pravdu: najdôležitejšie je prijatie.

Druhý domov

Blíži sa čas začiatku večerného programu, na ktorý sa už všetci v centre veľmi tešia. Koncept Noc s literatúrou, ktorý bol pôvodne celoslovenský a ktorého súčasťou boli, síce neprežil, no Trenčania sa ho nechceli vzdať. A tak ho robia aspoň v malom pod novým názvom Večer s literatúrou. Po pandémii to bola výzva začať znovu. Ani teraz nevedia, aká bude účasť. Vždy sa však snažia zavolať zaujímavého literárneho hosťa plus niekoho z umeleckej sféry, prepojiť to s hudbou a umožniť tak návštevníkom dotknúť sa krásy prostredníctvom spoznávania autorov diel.

V záhrade teda už pribúdajú lavičky, na malom pódiu majú traja muzikanti nachystané mikrofóny a stoličky. Miesta na sedenie sa plnia, ľudí je napočudovanie viac, ako boli najsmelšie odhady. Slniečko veľmi príjemne hladí ponad strechy domov návštevníkom večera ramená. Podáva sa výborné Irsai Oliver, je čas začať. Ticho sedím, nasávam atmosféru a chcela by som tu byť stále.

Asi nie je žiadny okruh života rodiny a vzťahov, ktorého by sa v centre báli dotknúť, vstúpiť do neho, ponúknuť pomoc a sprevádzanie.

Aj vtedy, keď bude obľúbený swap dámskeho oblečenia, kde podľa Gabriela muži ušetria a ženy sa vytešia. Alebo zažiť smútkové poradenstvo či svojpomocné skupiny nielen pre Anonymných alkoholikov. Mať priestor stretnúť sa ako rodičia či starí rodičia, hovoriť o svojich výzvach tak, ako tu v Centre pre rodinu. Alebo možno aj to, o čom Gabriel hovoril tesne pred začiatkom Večera s literatúrou: Veľmi túžia robiť stretnutia pre osamelých, tých, čo sú rozvedení, vdovci, vdovy alebo jednoducho nezadaní. Aby netrpeli pocitom nepotrebnosti, samoty, nezmyselnosti života.

Inkognito by som sa chcela tiež prepašovať do škôl, kam chodia robiť skôr inšpirujúce debaty, ako aj prednášky o vzťahoch, a to aj tam, kde nemajú „sväté“ zázemie. Asi nie je žiadny okruh života rodiny a vzťahov, ktorého by sa v centre báli dotknúť, vstúpiť do neho, ponúknuť pomoc a sprevádzanie. Hoci – aj tu majú výzvy. Snívajú o oprave strechy. V jej podkroví plánujú vybudovať väčší priestor na stretávanie. Strecha si totiž už pýta zásah a hoci sú vďační za každý kúsok miesta v starom dome, väčší priestor chýba.

Stmieva sa, no ľudia ešte stále postávajú v hlúčikoch, debatujú, nikomu sa veľmi nechce domov. Spontánne sa pridávajú k pomoci pri skladaní textilných diel pani riaditeľky, odnášajú tácky, skladajú lavičky. Ešte raz sa skúmavo pozriem na hradné múry, potom dolu na dvor centra.

Nie, nie je o čom pochybovať. Hoci to tak nevyzerá zvonku, tu kdesi vo vnútri musí byť prameň studne lásky. Cítiť ju tu.