Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Pani, ktorá nastupovala do dôchodku, povedala: „Nechcem sa nejako chváliť svojou postavou, ale dodnes vojdem do náušníc, ktoré som nosila na strednej.“
Penzisti ťažko vojdú do nohavíc alebo sukní zo strednej školy, lebo ich už ani nemajú. Ale všetci chcú vojsť do spomienok, ktoré majú zo strednej a aj pred ňou. Každému dobre padne vojsť do spomienok z detstva, do lásky rodičov, ktorú nám vyrozprávali pri vianočnom stromčeku tým, že nám dali darček.
Potrebujeme byť oblečení a ozdobení nielen náušnicami alebo prsteňom, ale aj láskou, spomienkami, milosrdenstvom. Vianoce nám sprostredkovávajú práve túto skutočnosť: pripomínajú nám lásku rodičov. Ako mali otec a mama dať najavo, že nás majú radi, keď nie hračkou, darčekom, športovými vecami a všetkým tým, o čo sme vtedy mali záujem? Sviatky boli a sú pekné kvôli vyrozprávanej rodičovskej láske. Vianočný darček je vonkajší, viditeľný znak. Čo by bolo z lásky, keby nebola vyrozprávaná?
Nebeský Otec nás zvoláva nie do obývačky so stromčekom, ale do obývačky vesmíru. Vyrozprával svoju lásku tým, že pre nás stvoril svet, nad ktorým môžeme žasnúť, dal nám život, z nebytia nás pozval k bytiu. Každá tvár novorodeného dieťaťa je vyrozprávaná Božia láska. Boh sa prihovára cez múdre a nadčasové slová Písma a v mnohých viditeľných znakoch. Žalmista píše: „Tráve dávaš rásť pre ťažný dobytok, byli, aby slúžila človeku, zo zeme vyvádzaš chlieb i víno, čo obveseľuje srdce človeka“ (Ž 104, 14 – 15). Pod vesmírnym stromčekom Boh vyrozprával svoju lásku k nám darom Dieťaťa.
Dôležité je dovoliť Bohu, aby sa potešil z toho, že sme šťastní a máme radosť. Azda nie je pre otca a mamu najkrajšie, keď im dieťa dovolí tešiť sa z toho, že mu žiaria očká? Vari by sme mali byť vo viere drzým dieťaťom, ktoré dary považuje za samozrejmosť? Práve naopak, dnes môžeme s úprimným srdcom ďakovať za to, že sme účastní Božích dobrodení a že svoju lásku vyrozprával spôsobom, ktorý zapísal evanjelista Ján: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu“ (Jn 1, 14).
Dôležité je dovoliť Bohu, aby sa potešil z toho, že sme šťastní a máme radosť.
Raniero Cantalamessa (nar. 1934), taliansky františkánsky teológ – kazateľ, hovorí, že sú dva spôsoby vyrozprávanej Božej lásky: prvý treba čítať v stopách prírody a na tvári človeka. Druhý spôsob: Boh sa stal solidárnym, chcel s nami trpieť a vedel sa aj obetovať. A toto sa začalo vo vtelení. Zatiaľ čo v stvorení Boh vyrozprával lásku obdarúvajúcu, vo vtelení, v Ježišovi, nás Boh obdaroval láskou solidárnou, trpiacou, obetujúcou sa. Vynašiel vlastný spôsob, ako sa stať schopným znášať rozličné ťažkosti na tejto zemi. A všetkých, ktorí ich znášajú, presviedča o svojej láske a priťahuje ich k sebe novým spôsobom.
Podobne nemecký teológ Dietrich Bohnhoeffer (1906 – 1945) formuloval vianočné posolstvo pre všetkých ľudí: Ježiš prijíma ľudskú prirodzenosť. To znamená, že prijíma aj moju prirodzenosť, moje telo. A kde je telo Ježiša Krista, tam sme aj my, lebo my sme jeho telom. A preto: ste prijatí, Boh vami neopovrhol, ale fyzicky nesie telo a krv vás všetkých.
Pozrite sa na jasličky: v tele dieťaťa, vo vtelenom Božom Synovi je vaše telo. Tam je všetka vaša úzkosť, pokušenie i vaše hriechy sú tam znášané, nesené, odpúšťané, posvätené. Ak sa ponosuješ, že tvoja prirodzenosť, tvoja bytosť je nedokonalá, vianočné posolstvo ti odpovedá: tvoja prirodzenosť, celá tvoja bytosť je prijatá, Ježiš ju nesie, vzal na seba našu prirodzenosť a tak sa stal Vykupiteľom.
Pri jasličkách by sme sa nemali dívať na niekoho a niečo ako na predmet, nezávislý odo mňa, ale mali by sme povedať: Tam som ja. Lebo telo a krv, ktoré nosím ja, nosil Kristus, aby mi dal účasť na svojom živote. Telo, ktoré v poslušnosti posvätil a očistil, ktoré potom zomrelo na kríži, bolo nakoniec oslávené, vstalo z mŕtvych. Na toto tajomstvo nás Cirkev upozorňuje vianočnými sviatkami, aby sme mali nádej, že sa to stane s naším bytím, s naším telom. Ide o pravdu, ktorá dodáva kresťanstvu veľkosť.
Paradoxne, spoločenský vianočný kalendár sa končí a cirkevný sa začína. Končia sa vianočné trhy, koledy, reklamy, biznis, ale začínajú sa cirkevné slávenia, ktoré aj po Novom roku budú pripomínať podstatnú pravdu Vianoc: Ľudská prirodzenosť je Bohom milovaná a prijatá. Ak sa tešíme z toho, že Boh vyrozprával svoju lásku k nám, je to zároveň výzva ukázať dobro svojho srdca v rozličných okolnostiach života: v práci, na cestách, doma.
Ak sa ponosuješ, že tvoja prirodzenosť, tvoja bytosť je nedokonalá, vianočné posolstvo ti odpovedá: tvoja prirodzenosť, celá tvoja bytosť je prijatá.
Školopovinný chlapec sa učí zemepis: „Považskou nížinou preteká rieka Váh, ktorá sa vlieva do Dunaja. Váh pramení…“ ale nejde mu to. Znova opakuje: „Považskou nížinou preteká Váh…“ Nakoniec učebnicu zavrie a ide sa pozrieť, čo robí jeho otec. Hovorí si: „V tomto zvláštnom tichu, ktoré panuje v našom dome, sa nenaučím ani to, že Bratislava je hlavné mesto.“
Otec sedel pri počítači, lenže nepozeral doň, ale na holú stenu oproti. Ani on dnes neurobí nič. „Ocko, poď, ideme von!“
„Dobre, synak,“ hovorí mu otec. Idú sa prechádzať okolo Dunaja a sú obdarovaní šumením a vánkom okolia. „Ja som sa, otec, vôbec nemohol učiť. Nedá sa, keď je doma takéto ticho.“
„Je to čudné, ani ja som nemohol nič robiť,“ hovorí otec.
„Ako to, otec? Keď boli včera u nás kamaráti, zabávali sme sa, ty si hovoril: ‚Buďte ticho, lebo nemôžem nič robiť!‘ A dnes bolo ticho a znovu si si nemohol nič pripraviť.“
Otec sa oprel o železné zábradlie, pozeral sa dolu a začal hovoriť: „To je tak, synček. Nijaké ticho nie je naozaj potichu. Keď nastane ticho a započúvaš sa doň, zistíš, že to ticho celkom potichu rozpráva. Rozpráva veselo alebo smutne, zlostne alebo láskavo. Láskavé ticho, to je naozajstné ticho, v ňom sa môžeš učiť a ja v ňom môžem pracovať. Ale keď je ticho jedovaté, urobí v tebe taký hrmot, že nevládzeš robiť celkom nič.“
„Ocko, vy ste sa s mamou pohádali, však?“
„Ako si na to prišiel?“
„Už dávno som prišiel na ten váš fígeľ,“ hovorí synček, „vždy keď sa povadíte, zhovárate sa tak, aby som nezbadal, že sa nezhovárate.“ Aj v tme bolo vidno, ako sa otec usmial.
„Nemám rád, keď sa pohneváte,“ hovorí syn, „rozprávate sa potom vždy nie tak naozajstne, len ako keby.“
„Ako je to ako keby?“ spýtal sa otec.
„No, tak spisovne, tak veľmi zdvorilo. Povedal by som ako v knižke. Prečo sa vlastne škriepite?“
„Kvôli hlúpostiam,“ povedal otec, „väčšina rodičov sa škriepi kvôli hlúpostiam, lebo keď sa potom zmieria, nevedia si spomenúť, prečo sa poškriepili a povadili. A keď si spomenú, nechcú veriť, že to bolo kvôli takej hlúposti.“
„Vy dvaja sa neškriepite často, oco,“ povedal syn uznanlivo. „Ale aj tak to nemám rád. Nemohli by ste to zrušiť celkom? Oco, musím sa už ísť učiť.“
„Dobre, poď, ideme domov.“
Doma chlapec vyzliekol kabát a išiel rovno do svojej izby. Otvoril knihu a začal čítať stránku po dvanásty raz. Ale nestálo to za nič. Zatvoril knihu a šiel k mame do kuchyne. „Mami,“ povedal, „nemohla by si urobiť iné ticho? Ja sa v takom tichu nenaučím nič. A mám sa naučiť celé Považie a pritom mám ešte na zajtra aj zlomky.“
Príbeh potvrdzuje zásadu, že láskavé ticho doma vzniká vtedy, keď rozpráva láska. Keď láska mlčí, rozpráva o tom iné ticho. Ticho v betlehemskej maštali rozpráva hlasom neba.
Ďakujme Ježišovi, že nás posilňuje a uschopňuje k tomu, aby v našej duši bolo svetlo múdrosti, rozlišovania a svedectva o tom, ako sa náš život stal vyrozprávanou láskou.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
