Viesť dialóg znamená znášať rozdiely

Skúsme ešte trochu prejsť touto „malou cestou“ dialógu – nie zriedka strmou a únavnou –, o ktorej sme hovorili v predchádzajúcom článku. Táto metafora cesty sa mi zdá vhodná, ak myslíme, že len prostredníctvom ciest sa dostávame na miesta, kde je duša ohromená krásou: vrchol hory, lúka v lese, neznáma pláž, jazero medzi kopcami. Okrem toho, cestu možno prejsť vlastnými silami bez toho, aby sme sa uchýlili k vonkajším prostriedkom, ale ak aj kráčame vlastnými nohami, konečný výhľad si užívame spoločne.

Čo bráni alebo prerušuje dialóg medzi ľuďmi? Nedôvera voči druhému je určite rozhodujúcim faktorom: uzatváram sa pred dialógom, pretože si nie som istý dobrými úmyslami blížneho. Utŕžená urážka môže byť tiež prekážkou. Tak ako aj vnútorná potreba potvrdiť to, čo považujeme za pravdu. Môže byť veľa príčin dialogickej nedostupnosti, všetky pochopiteľné a možno neprekonateľné, keby nebolo toho, že schopnosť dialógu v extrémnych situáciách predstavuje pre tých, ktorí ho praktizujú, najvyšší čin ľudskosti a  zosobnenia.

Sú totiž chvíle, keď schopnosť ísť v ústrety druhému dosahuje hrdinstvo.

Pred rokmi, keď som žil v Santiagu de Chile v čase referenda, ktoré malo rozhodnúť o trvaní Pinochetovho režimu, sme so skupinou mladých ľudí zorganizovali niekoľko stretnutí medzi univerzitnými študentmi. Nezabudnuteľný moment: dvaja chlapci, jeden syn vojaka, druhý syn vyhnanca sa navzájom podelili o svoje názory na fakty. Každý z nich bol dojatý z rozprávania toho druhého. Pred časom sa bývalý biskup Latiny, Mons. Petrocchi, opýtal matky Andreu Santora – talianskeho kňaza zabitého v Trabzone v Turecku 5. februára 2006 –, či odpustila vrahovi svojho syna. Matka odpovedala kladne. Nie celkom spokojný biskup sa jej opýtal, či by bola ochotná prijať vraha za svojho syna namiesto toho, ktorého zabil. Opäť matka odpovedala „áno“. Na konci omše si biskup pokľakol pred Andreovou matku a požiadal ju o požehnanie. Nemohla existovať väčšia láska.

Sú totiž chvíle, keď schopnosť ísť v ústrety druhému – v konečnom dôsledku toto je dialóg – dosahuje hrdinstvo alebo to, čo by sme mohli nazvať premenou človeka. V týchto prípadoch schopnosť dialógu uskutočňuje svoje etické povolanie v službe spolužitia medzi ľuďmi. V dnešných časoch je to potrebné ako nikdy predtým, aj keď sa táto schopnosť borí v noci doby. Kain by možno nezavraždil Ábela a s ním aj seba a ľudstvo, keby si bol našiel chvíľu času a porozprával sa s bratom namiesto toho, aby ho obvinil z jeho vlastnej nedostatočnosti a nechal sa nahlodávať závisťou, žiarlivosťou, nízkou sebaúctou a následnou patologickou zadubenosťou. Keby  sa otvoril svojmu bratovi namiesto toho, aby si lámal hlavu vlastnými myšlienkami a umlčal iskru ľudskosti, ktorú mu vštiepil Stvoriteľ spolu so slobodou.

Ak niekoho zavrhnem pre jeho spôsob bytia alebo myslenia, vykonávam istý druh sebapoškodzovania.

Domnievam sa, že oporným bodom by mohlo byť zapojiť sa. Zapojiť sa a zakúsiť všetky protiklady, ktoré to so sebou prináša. Viesť dialóg znamená znášať rozdiely, vyhnúť sa životu v bezpečí zákopov vlastných presvedčení. To neznamená zrieknuť sa pravdy, ale pochopiť, že ju nikto nevlastní! Ako to rád hovorieval pápež Ratzinger, ona vlastní nás. Dosiahnutie pravdy je vždy dynamický proces, ktorý sa odohráva v medziľudských vzťahoch, pretože pravda nie je pojmom, ale epifániou, zjavením.

Keď sa uzatvárame pred dialógom, v konečnom dôsledku sa bojíme, že niečo stratíme, bez toho, aby sme si uvedomili, že takto strácame sami seba. Osoba je naozaj otvorená skutočnosť, ktorá rastie len tým, že prekonáva seba samu, zatiaľ čo uzavretosť voči stretnutiu náš život „napĺňa prázdnotou“. A keďže v každom človeku je celé ľudstvo, ak niekoho zavrhnem pre jeho spôsob bytia alebo myslenia, vykonávam istý druh sebapoškodzovania. Keď to dosiahne kolektívny rozmer, dotýka sa to tragédie, a to každý deň. Preto na to nerezignujme. Staňme sa „tragickými optimistami“, ako hovorieval Emmanuel Mounier. Postavme sa proti tragédii kultúrou dialógu.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa Morána a Piera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.