Výskumníčka Čavojská: Táto krajina nie je pre mladých

Ako by ste charakterizovali súčasnú mladú generáciu v porovnaní s tou revolučnou z roku 1989? 

Prvé, čo mi napadlo, je, že ide o deti tých, ktorí stáli na námestiach. Z marketingového hľadiska prischla súčasnej generácii nálepka generácia Z alebo zoomeri. Je to veková kohorta mladých ľudí narodených od roku 1996 do roku 2010, ktorá nezažila svet bez internetu. Ide teda o vysoko digitálnu generáciu, pričom jej príslušníci nerozlišujú, či sa s niekým bavia naživo, teda offline, alebo prostredníctvom technológií.

Zároveň sú menej digitálne gramotní a často tiež menej rozumejú rizikám digitálneho priestoru. Zo zahraničných výskumov sa ukazuje, že táto generácia je zdržanlivejšia, má averziu voči riziku, ale aj tendenciu k slušnému konzervatívnemu správaniu, čo je možno prekvapivé. Ide o spoločné znaky, ktoré idú naprieč globálnym kontextom.

Prioritizuje súčasná generácia témy, ktoré boli na okraji záujmu jej rodičov v ich veku?

Áno, primárne je to otázka zdravia, najmä problémy s duševným zdravím, vysoké percento alergií, ťažkosti s nespavosťou. Medzinárodné výskumy tiež ukazujú, že zrejme v dôsledku pretlaku informácií u mladých dochádza k poklesu kognitívnych schopností, klesá pozornosť, schopnosť sústrediť sa na konkrétnu činnosť.

Generácia Z menej číta, a tak má i horšiu slovnú zásobu. Okrem toho sa zmenila doba a žijeme v globalizovanej spoločnosti, nastupuje umelá inteligencia, prekonali sme pandémiu a sú tu ohniská vojnových konfliktov, nik z nás nestíha reagovať na prudké zmeny, polarizujúce svet. 

A čím sú si deti podobné s rodičmi, ktorí zažili nežnú revolúciu?

Spoločnými znakmi sú autenticita, potreba byť originálni a hlavne je to sloboda s možnosťou sebavyjadrovania a revolty voči establišmentu. 

To je zaujímavý koktejl. Čo ich čaká v budúcnosti?

Keďže mladá generácia je nositeľkou budúcnosti, bude sa s tým musieť vysporiadať. (Smiech.) Už teraz je jasné, že Slovensko starne, zvyšuje sa populácia starších ľudí a mladá generácia začína byť oproti nim svojím počtom menšinou.

A je vôbec táto krajina pre mladých? Lebo to vyzerá tak, že sa o nich politici nezaujímajú. 

Nie je. S týmto konštatovaním sme prišli už pred siedmimi rokmi a stále platí. Za tú dobu sa neudiala žiadna pozitívna zmena či už zo strany politík, alebo krajiny. Ako keby sme to mali nastavené tak, že nikto nepomohol nám, tak nech si s tým mladí poradia. A preto reaguje časť mladých ľudí tak, že radšej z tejto krajiny odíde. 

Existujú regionálne rozdiely?

Rozdiely sú v socioekonomických východiskách. Slovensko má obrovský problém s regionálnymi rozdielmi, čo má vplyv na životnú úroveň jednotlivých obyvateľov.

Z prieskumov nám vychádza, že tu máme 10 % mladých ľudí, ktorí nemajú prístup na internet denne, iba niekoľkokrát týždenne. Tento fenomén je spojený s regiónmi s vyšším podielom rómskych komunít, čo je stred a juhovýchod Slovenska. Spolu s nedostatočnou infraštruktúrou, horšou dostupnosťou ku kvalitnému vzdelávaniu bez ohľadu na typ znevýhodnenia či pôvod sme jednou z krajín s najnižšou mierou sociálnej mobility. To znamená, že keď sa narodíte na nejakej úrovni spoločenského rebríčka, s najvyššou pravdepodobnosťou tam aj zostanete. Najmä deti zo znevýhodneného prostredia nemajú šancu sa nikam posúvať.

Európske fórum mládeže každoročne vypracúva index progresu mládeže a tam sa ukazuje, že úplne zlyhávame v schopnosti zabezpečiť kvalitné vzdelávanie pre všetkých. 

Čo to potom robí s ľuďmi z takéhoto prostredia? Akí občania z nich vyrastú?

Ukazuje sa, že ľudia zostávajúci v zlých podmienkach majú tendenciu rezignovať a byť pasívni. Je tam väčšia šanca, že ako občania nebudú aktívni spoločensky ani politicky a že nebudú voliť.

Na druhej strane majú menšiu odolnosť voči populistickým apelom a sú náchylnejší podľahnúť manipulácii. Je však zaujímavé, že naprieč Slovenskom, bez ohľadu na región, má mladá generácia podobné ašpirácie. Sleduje tých istých influencerov, chcela by dosiahnuť istý životný štýl, z čoho sa u chudobnejšej časti mladých stáva zdroj frustrácie.

Zaujíma sa generácia Z o politiku?

Áno, z nedávnych výskumov nám vyplynulo, že dve tretiny mladých viac zaujímajú domáce politické a spoločenské témy, no menej už tie zahraničné. Na jednej strane sú silne proeurópski, na druhej strane sa o Európsku úniu až tak veľmi nezaujímajú. Je to paradox. 

Kedysi sme prijímali informácie z médií. Akými kanálmi sa to deje dnes?

Cez sociálne siete. Je zaujímavé, že mladí si informácie nevyskladajú z viacerých zdrojov, ale konzumujú už „predžutý“ obsah. Veľmi populárne sú satirické stránky, ktoré sú zároveň najväčším popularizátorom politiky.

Problém je, že nie celkom zvládame výuku občianskej náuky, ktorá by dokázala pripraviť mládež na občiansky život. V jednom výskume sme dali mladým možnosť, aby sa v tejto problematike ohodnotili, pričom priemer vyšiel na trojku. Je medzi nimi časť ľudí z mestského prostredia, gymnázií a vysokých škôl, ktorí sa cítia byť pripravení na výbornú, ale väčšina sa prikláňala k známkam na škále od tri do päť. Žiaľ, súvisí to práve s prostredím, v ktorom vyrastajú. 

Definovať dnes kultúru len ako čisto slovenskú a národnú, je ako tlačiť orla do zápalkovej škatuľky. To proste nejde.

Aké vzory preberajú mladí v lokalitách so slabšou socioekonomickou situáciou a horším vzdelaním? Sú to názory ich rodičov?

Na to, ako si mladí z takéhoto zázemia tvoria názory na politické témy, majú vplyv nielen rodičia, ale aj starí rodičia. Preto sa stále ešte objavuje sentiment voči Slovenskému štátu, ale rastie aj sentiment voči predchádzajúcemu režimu.

Čiže počúvajú historky o tom, že kedysi bolo všetko lepšie a bolo by dobré, keby sa tento stav vrátil? A teda, čím nižšie vzdelanie majú mladí, o to sú náchylnejší uveriť týmto rečiam?

Áno. Trochu to súvisí aj so sociálnymi istotami. Mladí vnímajú svet cez finančnú dostupnosť, materiálne zabezpečenie. A keď rodina stráda, nedostáva sa jej dostatočnej finančnej pomoci zo strany štátu a ľudia si nedokážu pomôcť sami, lebo bojujú s mnohými bariérami, hľadajú zodpovednosť niekde inde.

A väčšinou idealizovaný obraz minulých režimov im ponúka istotu práce, dostupnosť bývania, pôžičky pre mladé rodiny, skrátka všetko, čo dnes chýba. Dostupnosť bývania je pritom jedným z najcitlivejších problémov, ktorý mladí riešia. Je to podmienka vstupu do dospelosti, možnosť osamostatniť sa. Pri podmienkach hypotekárnych úverov a nedostupnosti nájomného bývania však nemajú šancu. Preto ľudia z menej rozvinutých regiónov skôr naskočia na predvolebné sľuby ponúkajúce istoty, čo sa ukázalo aj pri týchto voľbách.

Ako volila mladá generácia?

Inak ako staršie generácie. Pre nich bolo jedným z najsilnejších motívov vo volebných rozhodnutiach posunúť Slovensko viac k najvyspelejším krajinám. Exit polly, podobne ako študentské voľby krátko pred voľbami ukázali výrazný výsledok v prospech súčasnej opozície. Hlasovalo za ňu 51 % mladých.

Aj tu sa teda prejavuje príslovečná polarizácia, keď polovica občanov chce sociálne istoty a druhá pokrok? 

Áno. Práve robíme detailnejší prieskum aj podľa regiónov, aby sme sa pozreli na to, kto a koho volil. Výsledky však budeme mať až koncom roka. Je zaujímavé, že pred voľbami sme tu mali veľmi negatívnu náladu, iba 50 % mladých chcelo ísť voliť. Bol tu výrazný defetistický postoj, že na nich nezáleží.

Z výskumov nám vychádzalo, že 84 % mladých si myslí, že sa o nich politici nezaujímajú. Napriek tomu sa ich podarilo mobilizovať dobrou kampaňou Chcem tu zostať, ale aj inými aktivitami priamo v teréne. Účasť bola pomerne vysoká, ale smerovanie Slovenska sa nepodarilo zvrátiť.

Takže opäť mladí dostali úder, že aj keď vyjadrili svoj občiansky postoj, tak vlastne nenastala zmena?

Pri občianskej a politickej participácii sa snažíme mladým vysvetľovať, že nie vždy môžu byť úspešní. A že niekedy sa to nemusí podariť, ale to neznamená, že sme skončili. Preto je dôležité kontinuálne a dlhodobo pracovať, o tom je podstata občianskej spoločnosti.

Kedy by mohla generácia Z vyjsť opäť do ulíc?

Musí sa niečo stať. Vždy je to reakcia na konkrétny moment, ako bola Gorila či, bohužiaľ, vražda novinára a jeho snúbenice. Po prvých protestoch spojených s kauzou Gorila nám zostala horká príchuť, lebo sa nedotiahli do konca. Hnutie Za slušné Slovensko však dosiahlo významnú spoločenskú zmenu, padol premiér, prišla vláda zmeny, no nástup pandémie zrazil mladých na kolená.

Na zlé manažovanie pandémie doplatili žiaci a študenti naplno, pričom v iných krajinách chodili do školy aj naďalej. Čo to s nimi spravilo?

Pocit izolácie a nevypočutia absolútne nabúral dobrý pocit z volieb a dokonca sa pretavil do veľkého sklamania. Politici sa k mladým správali ako k objektu. V našom výskume sme sa venovali tzv. covidovému diplomu a jeho kvalite, no nešlo len o vplyv na vzdelávanie a duševné zdravie. Takmer nikto ani dnes nerieši absenciu prechodových rituálov, čiže zakázané venčeky, stužkové, maturity, ale aj budovanie priateľstiev na strednej škole, ktoré obstoja v čase. Tieto míľniky a udalosti im chýbajú.

Máme však už tvrdé dáta zo štúdie HBSC, ktorá sa venuje kvalite života školákov. Posledné dáta ukazujú významný nárast ťažkostí v oblasti duševného zdravia mládeže. Horšie sú na tom dievčatá. Vo veku 15 rokov bola zaznamenaná nízka subjektívna pohoda či až riziko depresie u 56 % respondentiek.

A teraz im súčasná garnitúra chce ešte nadiktovať čistú slovenskú kultúru a žiadnu inú. 

Hoci tu chvíľu pretrvával sentiment voči folklóru a ten sa dostal aj medzi mladých ľudí istými prvkami v móde aj bižutérii, objavil sa v modernom šate. Ale definovať dnes kultúru len ako čisto slovenskú a národnú, je ako tlačiť orla do zápalkovej škatuľky. To proste nejde. Tak ako je celá spoločnosť veľmi rozmanitá so všetkými svojimi menšinami, ktoré sú našou súčasťou, nedokážeme vytvoriť unifikovaného Slováka. 

Aká je teda identita mladých Slovákov a Sloveniek?

Je pravda, že 90 % z nich sa stotožňuje so Slovenskom, miera dôležitosti tejto identifikácie je na úrovni 80 %. Na druhej strane sa rovnako ako Slovákmi cítia byť Európanmi. Pre mladých sú to umelé hranice, nerozlišujú medzi nimi. 

Kto dokáže ovládnuť sociálne siete, dokáže pracovať s mienkou mladých ľudí.

K budovaniu národnej hrdosti zrejme nepomôžu buditelia, ktorí sú dvesto rokov po smrti, ani národné menu. Na čo je mladá generácia hrdá?

Z výskumov vyvstal základný problém. V histórii nám chýbajú lídri, osobnosti, ku ktorým by sme mohli vzhliadať. Jánošík bol zlodej a aj v našej novšej histórii sa málokedy nájde postava, s ktorou by sa nespájala kontroverzia. Doteraz nemáme vyriešenú históriu Slovenského štátu, aj príbeh Slovenského národného povstania si vždy ukradne niekto iný. Pritom tu máme osobnosti, ktoré sa nebáli postaviť režimu, ale ako keby sme ich nechceli ukázať a prostredníctvom nich vzbudiť národnú hrdosť.

Sú tu neziskové organizácie ako Post Bellum, ktoré prinášajú príbehy pamätníkov i hrdinov. Celkovo sa im však vo vzdelávaní venujeme málo. Premárnenou príležitosťou z hľadiska komunikácie týchto tém sú z môjho pohľadu pamätné dni alebo štátne sviatky.

Kto je dnes pre mladých dôvodom na hrdosť?

Asi nebudete prekvapení, ale mladí sú hrdí na prírodu a ešte na Petru Vlhovú a sezónne zase na národný hokejový alebo futbalový tím. To je všetko. 

Na druhej strane je tu viera v konšpirácie, v čom sú Slováci jednotkou v EÚ. Verí im generácia Z?

Nepredpokladám, že by sa v tomto smere mladá generácia priveľmi líšila od tých ostatných. Z prieskumov však vieme, že 42 % mladých viac dôveruje alternatívnym médiám, na druhej strane je 60 % mladých, ktorí dôverujú hlavne tradičným médiám. Ukazuje sa tiež, že neplatí, že keď niekto nedôveruje tradičným médiám, bude dôverovať alternatívnym, a naopak. Skôr tu pozorujeme celkovú krízu dôvery voči médiám ako takým.

Naozajstný problém je ale v overovaní informácií, až 42 % mladých si vôbec neoveruje informácie. Na druhej strane tí, čo si ich overujú, to robia tak, že si ich hlavne potvrdia vo svojom okolí, u rodiny a kamarátov. Už dávno nehľadajú fakty, iba názory. 

Nie sú potom priveľmi vystavení rôznym názorovým skupinám na sociálnych sieťach?

Kto dokáže ovládnuť sociálne siete, dokáže pracovať s mienkou mladých ľudí. V súčasnosti hrajú prím TikTok a Instagram. Facebook je už pre nich príliš statický. Informácie prijímajú v rýchlom slede, ideálne formou krátkeho videa s jednoduchým posolstvom.

Ako potom dostať argumenty k používateľom sociálnych sietí, keď na ne nie je priestor a vyhráva populizmus?

Asi by sme mali všetci pracovať s rovnakými zbraňami. Čo sa týka negativizmu a nepriateľstva, akému čelíme v súčasnosti, verím v únavu materiálu. Ľudí to raz prestane baviť, keď uvidia reálny dosah politiky na ich vlastné životy. Mnohým to prestane stačiť. Zároveň je faktom, že väčšina mladých je prodemokratická a nedokáže si predstaviť život v totalite. V momente, keď by boli ohrozované slobody spojené s demokraciou, prišla by z ich strany reakcia.

Poznajú mladí význam 17. novembra?

Z výskumov medzi mladými sa ukazuje, že znalosť, ale aj chápanie jeho významu je pomerne slabé. Vplyv nežnej revolúcie na vývoj Slovenska sme zisťovali naposledy v roku 2019. Ako veľmi pozitívny ho vtedy hodnotila štvrtina respondentov (25 %).

Ukazuje sa, že ani túto udalosť nemáme historicky spracovanú. Je to aj dôsledok toho, že súčasným dejinám venujeme málo pozornosti, hoci by sme ich mali prioritizovať. Navyše ide o štátny sviatok, ktorý sa obsahovo prelína ešte aj s Medzinárodným dňom študentstva. Keďže sú tu dva významy, akoby sa navzájom prelínali a rozpúšťali. Je to ale opäť príležitosť vrátiť sa k viacerým významným historickým udalostiam, kde zohrali významnú úlohu mladí ľudia. 

Ukazuje sa tiež, že neplatí, že keď niekto nedôveruje tradičným médiám, bude dôverovať alternatívnym, a naopak. Skôr tu pozorujeme celkovú krízu dôvery voči médiám ako takým.

Vedia mladí, kto bol Mečiar?

Áno, lebo o ňom vznikol film. (Smiech.) Keď chceme, aby mládež poznala naše súčasné dejiny, musíme im ich servírovať nimi preferovanou formou. Obsah je dnes vo videách, podcastoch, na sociálnych sieťach. 

Hovorí sa, že mladí ľudia dnes hlasujú nohami. Koľko percent z nich chce ísť do zahraničia?

Tesne pred protikorupčnými protestmi za tretej vlády Roberta Fica to bolo až 30 % mladých ľudí, dnes sa chce z krajiny v horizonte piatich rokov permanentne odsťahovať 20 % opýtaných. Takže za šesť rokov sa niečo zmenilo.

Aká je ich motivácia?

Keďže táto túžba ide naprieč všetkými regiónmi i vzdelaniami, tak je to lepší život. Môže ísť o kvalitnejšie štúdium, lepšie pracovné podmienky i zárobok. Silná motivácia je možnosť žiť, s kým chcem a ako chcem, bez odsudzovania. Obzvlášť ľudia z LGBTI komunity či zmiešané páry sa tu necítia bezpečne a slobodne vo svojej odlišnosti.

Keby nám navždy z krajiny odišla naozaj pätina mladých, čo sa stane so Slovenskom?

Vyprázdni sa. Už dnes nám chýbajú ľudia na pracovnom trhu, a to aj medzi inteligenciou a lídrami. Zároveň sa uzatvárame pred migráciou, tak tieto voľné pracovné miesta nemá kto zaplniť. Prípadne necháme migrantov zavretých vo fabrikách a ďalej ich nechceme púšťať. Vôbec nepracujeme s potenciálom, ktorý nám prináša migrácia. 

Aké hodnoty, naopak, dokážu mladých ľudí prilákať nazad?

Na čele rebríčka hodnôt je aj pre nich stále rodina. Rozhodnutie vrátiť sa späť prichádza zväčša až po narodení detí, lebo chcú, aby mali kontakt so starými rodičmi. Prípadne sa tiež vracajú, aby sa o svojich rodičov postarali na staré kolená.

Generácia Z vykázala vo výskume vysokú mieru potreby byť oporou pre svojich blízkych, takže podsúvaný obraz mladého človeka hľadiaceho len na svoje blaho je nesprávny. Skôr sú pre nich typické princípy spravodlivosti, ochrany prírody a prijatie rôznorodosti ľudí bez rozdielu.

Tieto otázky sme porovnávali s mladými Čechmi, oproti ktorým sú mladí Slováci viac konzervatívni a viac si ctia dodržiavanie noriem, aj tých nepísaných. Rodinu však vnímajú už v širšom, pestrejšom kontexte s férovou deľbou práce v domácnosti.