Vyzuť si sandále pred posvätnou zemou toho druhého nie je len jednoduchou rečníckou frázou

Všetci sme súčasťou udalostí, ktoré nás nechávajú bez slov a niekedy nás dokonca desia. Muži, ženy, deti a starší ľudia – nevedomé a bezbranné obete barbarských a ohavných teroristických útokov a vojen. Mladí ľudia, ktorí sú mučení a zabíjaní pre svoje hľadanie pravdy a spravodlivosti. Nespočetné zástupy utečencov – každý s jedinečnou tvárou a úzkostným „Prečo?“ –, ktorí s nasadením vlastného života brázdia moria alebo putujú po neznámych a často nehostinných krajinách, potom čo zanechali všetko za sebou: domov, prácu, vzťahy, zvyky… Deti barbarsky zabité v tragickej a nezmyselnej smrteľnej hre. Deti plodené v prenajatom lone (!), aby naplnili niečiu túžbu (?)…

Zdesení, áno, sme zdesení! Nie je to prvýkrát, čo v mučivých tisícročných dejinách ľudskej rodiny – to je pravda – sme svedkami hrozného divadla nenávisti, násilia, zabíjania, zotročovania. Ale dnes sa zdá, že sa stratil – aj v princípe, v hĺbke vedomia – kompas uznania nedotknuteľnej dôstojnosti každej ľudskej osoby v akomkoľvek štádiu existencie a v akejkoľvek situácii.

Je potrebné nanovo sa naučiť vyzuť si sandále pred posvätnou zemou druhého.

To, čo nemožno odkladať, je výbuch pevného rozhorčenia a ľudského súcitu, prebudenie odvahy duše, rozhodné obrátenie srdca, nové osvietenie mysle! Je potrebné – ako píše pápež František – s radikálnosťou a neustále, bez výnimiek „nanovo sa naučiť vyzuť si sandále pred posvätnou zemou druhého“.

Formulovaním tohto imperatívu odkazuje František na epizódu, o ktorej rozpráva kniha Exodus, keď Boh v momente, v ktorom zjavuje svojmu služobníkovi Mojžišovi svoje tajomné a nevysloviteľné Meno, volá ho k sebe, ale hovorí mu, aby si najprv vyzul sandále, lebo zem, po ktorej kráča, je svätá.

Áno, postaviť sa pred druhého, stretnúť sa s ním alebo s ňou akoukoľvek formou alebo v akejkoľvek situácii znamená stretnúť sa s „podobizňou Boha“, ako to rád opakoval Igino Giordani. Nie sú azda muž a žena stvorení na obraz a podobu samotného Boha? A nehovorí Ježiš, Boží Syn, ktorý prijal ľudské telo, že všetko, čo robíme najmenším z jeho bratov, že to robíme jemu?

V júli 1949, v čase mimoriadneho osvietenia, Chiara Lubichová napísala, že tieto Ježišove slová najprv chápala tak, akoby sa „nachádzala na lúči“: a to kráčajúc po trajektórii smerom k nebu, narysovanej pre každého vôľou Otca. Tým, že sa nachádzame na lúči a stúpame po ňom smerom k Bohu, poznávame a zakúšame, že Ježiš sa spojil a je spojený – nerozlučne – s každým z nás, a preto máme milovať druhého ako seba samého.

Každý muž a každá žena sú v Božej mysli, myslení, milovaní a chcení ako druhý Ježiš.

Ako ďalej povedala Chiara Lubichová, vďaka vzájomnej láske, prežívanej mierou Ježišovej lásky, ktorý trpel svojou opustenosťou na kríži, aby splnil Otcovu vôľu a stal sa jedno s bratmi, a prostredníctvom Eucharistie, ktorá nás s Ním robí jedným, môžeme byť uvedení do Otcovho lona. Potom – dušou už v nebi, ale s nohami, rukami a srdcom na zemi, aby sme sa podelili o rany ľudstva – vidíme a chápeme, že skutočne každý muž a každá žena sú v Božej mysli, myslení, milovaní a chcení ako druhý Ježiš. Pretože každý jeden je stvoreným Slovom, odlišným a jedinečným, ktoré znie v tom jedinom nestvorenom Slove, ktoré sa stalo telom, v ktorom Boh v „nekonečných odtieňoch“ prejavuje sám seba – Lásku!

Vyzuť si sandále pred posvätnou zemou toho druhého nie je len jednoduchou rečníckou frázou. Je to skutočnosť Boha v nás.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa Morána a Piera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.