Život v zmiešanom manželstve? Vyžaduje si to neustály dialóg aj dávku humoru

Manželia Katarína zo Slovenska a Sharoon z Pakistanu

To, že sme manželmi, pre nás znamená, že sme sa jeden druhého nevzdali aj napriek ťažkostiam. Po tom, čím sme si prešli pred manželstvom, je teraz veľa vecí jednoduchších. Zmizol vnútorný nepokoj z toho, či sa nám vôbec niekedy podarí vyriešiť všetky byrokratické postupy a budeme môcť spoločne žiť na Slovensku. Manželstvo je pre nás stabilita, základ pre našu malú rodinku, vzájomná podpora, rešpekt a vzájomná láska.

Naše zmiešané manželstvo nás naučilo rešpektovať druhú kultúru a nesnažiť sa úplne meniť toho druhého. Samozrejme, je dobré prispôsobiť sa životu v krajine, kde žijeme, ale napríklad jedlo či niektoré zvyky je pekné zachovať z oboch strán. V manželstve sú podľa nás dôležité spoločné hodnoty – my sme obaja kresťania. Od toho sa odvíja celé myslenie, názory, výchova našej dcérky.

Vnímame však rozdiel v zmiešaných manželstvách spred 50 rokov a dnes. Vtedy boli kultúry jednotlivých krajín naozaj veľmi odlišné. Predtým, ako sme sa spoznali, sme vyrastali na rovnakých filmoch, hudbe, chodili do McDonaldu a pracovali na notebookoch. Aj tieto každodenné veci by boli pred rokmi odlišné.

Obaja máme rodiny, ktoré nemali problém s naším vzťahom. Niektorí ľudia si však nevedia predstaviť partnera z inej kultúry, snažili sa nás odhovoriť, stále bol dôvod „to je iná kultúra“. Aj keď so svojím susedom/susedkou alebo spolužiakom/spolužiačkou toho máme často oveľa menej spoločného. Samozrejme, treba si vypočuť všetky rady, a naozaj si všetko dobre pred manželstvom premyslieť.

A pokiaľ ide o nejaký recept na manželský konflikt, pre nás platí, že slovo „prepáč“ z nás nerobí slabšieho človeka. Tiež sa snažíme myslieť na to, čo máme a akí sme si drahí, než na to, čo sme stratili, alebo čo sa časom mení.

Manželia Ileana z Austrálie a Pavol zo Slovenska

Ak by sme mali opísať naše manželstvo jedným slovom, bolo by to slovo „finally“, čiže konečne. Po veľmi dlhom čase strávenom čakaním na víza a tiež pre zatvorené hranice Austrálie počas COVID-u sme jednoducho momentálne šťastní, že môžeme byť spolu. Sme dosť rozdielni ľudia, ktorí akýmsi spôsobom dokážu spolu fungovať a dopĺňať sa. Učíme sa deliť o každodenné povinnosti, pracujeme lepšie spolu ako od seba. Naše manželstvo je multilingválne, doma rozprávame po taliansko-anglicko-slovensky.

Naše zmiešané manželstvo nás učí, že existuje mnoho spôsobov, ako urobiť danú vec, a ani jeden nie je zlý, len je iný. Nie všetko, čo robíme, musí byť perfektné, najmä vtedy, keď je to robené s láskou. Napríklad tu v Austrálii je ťažké nájsť tie správne ingrediencie do slovenských jedál či koláčov, ktoré potom chutia trochu inak, ale stále pripomínajú Slovensko. (Úsmev.)

A zaručený recept? Počúvať jeden druhého a to do hĺbky, čo nie je jednoduché, ale oplatí sa. Väčšina hádok pochádza z toho, že sme unavení alebo hladní. Jedlo a dobrý spánok vie vyriešiť veľa sporov. Keď je človek oddýchnutý, dokáže sa viac sústrediť a pochopiť problém aj z pohľadu toho druhého.

Manželia Elena zo Slovenska a Enrico z Talianska

Naše manželstvo prežívame ako dar, v ktorom vnímame dôležitosť a jedinečnosť seba navzájom. Pre nás je to príležitosť prežívať radosti a bolesti spoločne, obohacovať sa navzájom a posúvať sa stále dopredu. Učíme sa prijímať od toho druhého komplimenty, ale aj kritiku. Dôležité je pre nás pracovať na sebe aj individuálne, každý na svojej osobnej spokojnosti. Nečakáme, že nás ten druhý urobí šťastným a že nám naplní všetky naše potreby. Takto sa môžeme vyhnúť mnohým nedorozumeniam, očakávaniam a sklamaniam.

Manželstvo nás, dvoch ľudí z rozdielnych kultúr, naučilo, že veci v živote nie sú čierno-biele (slovenské alebo talianske), ale že môžu byť aj farebné, také, aké si ich sami vytvoríme. Naučilo nás to vzdať sa vlastných predstáv o tom, ako by veci mali byť, alebo očakávať, že budú v našej spoločnej taliansko-slovenskej domácnosti také, ako boli v našich originálnych rodinách. Vyžadovalo si to a stále vyžaduje neustály dialóg, vytváranie vlastných spoločných zvykov a ústretovosť jedného voči druhému. Naučilo nás to vnímať a sústrediť sa na to, čo je naozaj podstatné, a nie na zvyky a tradície okolo.

V konflikte je podľa nás veľmi dôležité počúvať do hĺbky, čo nám druhý svojimi slovami chce komunikovať, poprípade klásť otázky na prehĺbenie. Veľmi jednoduché je totiž nepochopiť správne slová toho druhého vyslovené v hneve – ak komunikačný jazyk v manželstve nie je aj partnerov materinský jazyk. Pre nás je dôležitý čas, pokora akceptovať vlastné chyby. A po konflikte je pre nás dôležitá pozitívna udalosť – spoločná káva alebo zmrzlina, či pohár dobrého vína.

Manželia Viviana zo Slovenska a Krištof z Maďarska

Viviana: Pre mňa je manželstvo to, po čom som vždy túžila, hoci všetko je úplne iné, ako som si kedy predstavovala. Mám pri sebe osobu, ktorá ma napĺňa, vie ma rozosmiať a podržať. Sme rodičia troch úplne odlišných a perfektných detí, s ktorými sa každým dňom učíme niečo, čo sme si ani nemysleli, že budeme musieť spoznávať.

Krištof: V manželstve sa obaja dopĺňame, každá nedokonalosť sa vyrovnáva tou druhou osobou, a tak dve nedokonalosti sú viac ako jedna. (Úsmev.)

Viviana: Krištof je z Maďarska. Pre mňa ako jeho ženu Slovenku bolo najväčším spoznaním, že uprostred Európy nie je jednoduché byť práve Maďarom. A tým teraz nemyslím historické diania, pre ktoré sa politici naťahujú a vytvárajú napätie. Nie, pre bežného človeka je to o niečom inom. Pre nás Slovanov je úplne normálne a prirodzené, že máme „bratov“ všade naokolo. U Poliakov si dáme pirohy ako u babky a v Prahe sme predsa doma. Maďar je zemepisne vždy sám. Vždy bol a bude, keďže nemá bratský jazyk, s ktorým by si rozumel.

Pre nás je úžasné poznanie, že sa môžeme cítiť doma aj v inej kultúre ako vo vlastnej. Po tom, ako sme začali navzájom spoznávať naše jednotlivé zvyky, prišli sme na to, že je úplne normálne vziať si z oboch našich krajín niečo a cítiť sa v pohode, aj keď sa niečo robí alebo hovorí inak ako doma. Prišli sme v podstate na to, že napriek rečovým bariéram nie sme až takí odlišní. Zo všetkých týchto úsudkov profitujú najviac asi naše dvojjazyčné deti, ktoré od narodenia počujú dva materinské jazyky a hovoria nimi a cítia sa úplne komfortne doma v Budapešti a zároveň aj v Košiciach.

V manželstve je asi najpodstatnejšie vyhnúť sa tomu, aby sme sa uzavreli do seba. Po dňoch plných rôznych udalostí a hluku je reálne nebezpečenstvo, že chceme byť iba so svojimi myšlienkami, ale po čase to môže viesť k tomu, že sa navzájom začneme míňať. Pre náš vzťah je preto elementárne, že sa každý deň podelíme aspoň o to, ako sa máme. Stále udržiavať komunikáciu, vyjadriť svoje nadšenia aj sklamania, tešiť sa jeden z druhého a jeden na druhého. Vypočuť konkrétne problémy a reagovať na ne, nevracať sa k starým veciam. Vždy ťahať za ten istý koniec a, samozrejme, humor je najlepší liek na všetky manželské prestrelky.

Manželia Júlia z Ukrajiny a Michal zo Slovenska

Vznik nášho manželstva hodnotíme ako malý zázrak našich životov. Vzniklo, keď sme boli obaja vyliečení z trápenia sa po predošlých vzťahoch a pripravení na nové dobrodružstvo. Áno, dobrodružstvo, pretože už štvrtý rok žijeme v nádhernej dynamickej štruktúre, ktorá sa zmieta vo svojich radostiach, starostiach, rýchlom prúde života, v zdraví i v chorobe, neustálom kruhu povinností, ktoré treba riešiť, ale aj naopak, neriešiť. Máme dve maličké deti (tri a jeden rok), ktoré nášmu vzťahu dodávajú neskutočný „drive“. Keď prídem po celom dni plnom povinností domov, hneď sa na mňa vrhajú dve radostné deti, s krikom a smiechom, čo všetko počas dňa zažili, a okamžite ponúkajú pestrú paletu možností hier, ktoré by sa chceli s tatkom hrať.

A manželka Júlia? Tá je s týmito deťmi celé dni, takže si možno viete predstaviť, že jej nasadenie na pomyselnej „materskej dovolenke“ (nevieme, kto to takto nazval) je takéto dynamické každý jeden deň. No najdôležitejšie na tom všetkom je, že napriek tomu, že sme spolu už štyri roky, každý deň si musíme chtiac-nechtiac odpúšťať, bojovať za naše manželstvo a ľúbiť sa. Pretože toto manželstvo je to, pre čo sme sa rozhodli, a chceme to takto žiť až do konca našich životov.

Júlia je Ukrajinka, a tak s príchodom na Slovensko si prirodzene priniesla so sebou aj mnoho svojich národných zvykov, ktoré aplikuje v spoločnom rodinnom živote (svetonázor, spôsob života, recepty, zvyky pri rôznych sviatkoch…). Zo začiatku som od nej žiadal, aby sa adaptovala aj na slovenské tradície, na ktoré som ako Slovák zvyknutý. Zo začiatku bolo pomerne náročné robiť tieto kultúrne kompromisy. Postupne sme si však uvedomili, že sú aj omnoho dôležitejšie veci, ako sa hádať o tradíciách, preto sme to prestali riešiť. Kompromis sa potom dostavil prirodzene, keďže sa snažíme jeden na druhého hľadieť s rešpektom a úctou.

Medzi nami je však rozdiel nielen v kultúrach, ktoré vlastne nemajú od seba až tak úplne ďaleko, ale aj v kresťanských obradoch. Júlia je gréckokatolíčka a ja som rímskokatolík. Aj keď nás spája viera, naše obrady sú od seba naozaj úplne odlišné. Gréckokatolícky obrad je plný spevov, teda hudobne veľmi bohatý. Zároveň plný symboliky a nádhernej duchovnosti. Ja som profesionálny hudobník, a tak som si liturgie podľa východného obradu veľmi obľúbil. Čiže niekedy ideme do rímsko- a niekedy zas do gréckokatolíckeho kostola. A niekedy aj do oboch za sebou. Je nám spolu proste veselo. A takto sa vzájomne obohacujeme.

A ak sa pýtate na nejaký recept na ťažké chvíle, tak my sa snažíme riadiť vetou „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 26). Neznášame roztržky v názoroch, ktoré vzniknú večer pred spaním, pretože sa tým náš spánok odďaľuje. Spať však ideme, až keď sa udobríme, a líhame si po spoločnej manželskej modlitbe.