Synodalita, príležitosť vyjsť z opevneného hradu viery

Od začiatku diecéznej fázy synody o synodalite ubehli tri mesiace. Na Slovensku je už v niektorých farnostiach a spoločenstvách tento proces v plnom prúde. Stále sa však nájde aj nepochopenie. Dokonca sa môžeme stretnúť aj s úplne alebo čiastočne pomýleným ponímaním synody.

Synodalita pritom nie je nejaký výmysel pápeža Františka, ako si to azda niektorí môžu myslieť. Termín je síce relatívne nový, jeho zmysel je však jednoduchý a starobylý. Ide totiž o samotnú podstatu Cirkvi, ktorá má historický aj teologický základ. Môžeme ho nájsť v dokumente Medzinárodnej teologickej komisie s titulom Synodalita v živote a v misii Cirkvi.

V tejto synode nejde o konzultáciu samu osebe, ale o proces, ktorý vedie k zmene chápania Cirkvi. Vlastne k vedomiu jej skutočnej podstaty, ktorá by sa mala následne pretaviť aj do jej činnosti.

Staronová vízia Cirkvi

Ak chceme pochopiť synodalitu, je potrebná zmena vnímania Cirkvi. V prvom rade nejde o nejakú štruktúru, ale o zhromaždenie, „ekklesiu“, a spoločenstvo, „koinoniu“, ktoré je v jednote medzi svojimi členmi a s Bohom, v Kristovi skrze Ducha Svätého. Cirkev je odrazom Kristovho človečenstva. To všetko je oveľa viac, ako len nejaká štruktúra, hoci tá je viditeľnejšia.

Toto staronové ponímanie Cirkvi si niektorí osvojujú veľmi pomaly. V niektorých prípadoch ešte stále prevláda dôraz na štruktúry, na moc v Cirkvi, na rozdielnosť povolaní a stavov, na morálku, na to, čo sa smie a čo sa nesmie. Teda na rozdielnosti, ktoré rozdeľujú. Práve to staronové ponímanie, ako aj synodálny proces by mali ísť opačným smerom. Teda byť otvorení a načúvať, viesť dialóg, kráčať spolu a ísť v ústrety tým, ktorí sú vzdialení.

Nová príležitosť pre Cirkev

V synodálnom procese si každá farnosť a komunita budú klásť otázky, na ktoré budú odpovedať zo svojej špecifickej skúsenosti. Ak sa pozrieme na aktuálnu spoločenskú situáciu, poznačenú covidom a polarizáciou, môžeme si položiť otázku, či ako kresťania skutočne kráčame spolu. Čo nás rozdeľuje? Ako vnímame Cirkev? Ako náboženskú organizáciu, či len ako štruktúru? Aké miesto dávame vedeniu a vanutiu Ducha?

V mnohých prípadoch sa my kresťania vnímame ako členovia nejakej organizácie. Respektíve nás tak prezentujú. Individualizmus sa zakoreňuje dokonca už aj v duchovnom živote tak, že sa už necítime súčasťou Cirkvi a nezaujímame sa o ňu. To, čo vidíme na spoločenskej a politickej úrovni, ten nezáujem, sa nevyhýba ani duchovnej sfére.

Je tu „náboženský integralizmus, ktorý nerešpektuje slobodu druhých a posilňuje rôzne formy netolerancie a násilia, ktoré sa odrážajú aj v kresťanskom spoločenstve a v jeho vzťahoch k spoločnosti. Kresťania si nezriedka osvojujú tieto postoje podnecujúce rozdelenia a rozpory aj v Cirkvi“ (Prípravný dokument synody, č. 8). Neplatí to aj o nás na Slovensku?

Naše spoločenstvá sú poznačené antagonizmom a polarizáciou, ktorá nevidí v Cirkvi miesto pre tých, ktorí neprijímajú v celistvosti morálku alebo doktrínu. Nie je presne o tom delenie na konzervatívnych kresťanov a liberálnych nekresťanov? Neznačí to, že naše katolícke bratstvo je skutočne zranené?

Kresťania sú povolaní budovať dialóg a jednotu, prekonávať polarizácie a delenia, vychádzať zo svojho opevneného hradu viery.

Táto synoda je príležitosťou pre Cirkev, aby posilnila svoju komunitnú dimenziu. Povedzme si pravdu, koľkí z nás sa cítia byť Cirkvou? Koľkí z nás vnímajú svoje kresťanské poslanie len ako účasť na nedeľných a sviatočných omšiach? Koľko percent z tých, ktorí sa zúčastňujú viac-menej pravidelne na omšiach, sú aj aktívni v živote farnosti?

Nedelíme sa na takzvané dve skupiny: „návštevníci kostola“ a „aktívni misionári“, v zmysle svedčiaci kresťania? Práve to je jeden z bodov, ktorý sme pozvaní nabúrať.

Tiež je to príležitosť prekonať klerikálne chápanie, ktoré delí Cirkev na klerikov a laikov, kde tí prví sú niečo viac ako tí druhí. Chápanie, ktoré vníma službu ako pozíciu či postavenie s nejakým statusom. A pritom zabúdame, že najvyššou hodnosťou každého kresťana je samotný krst.

Sme v Týždni modlitieb za jednotu kresťanov. Synodálny proces, ktorý je pozvaním kráčať spolu aj s inými cirkvami, môže priniesť dôležité ovocie aj v ekumenizme. Môže byť príležitosťou priblížiť nás medzi sebou navzájom, lepšie sa spoznať a vzbudiť novú dynamiku nasmerovanú k jednote.

Kresťania sú povolaní budovať dialóg a jednotu, prekonávať polarizácie a delenia, vychádzať zo svojho opevneného hradu viery. Aj preto, ako vraví prípravný dokument, táto skúsenosť môže byť prínosom pre celú spoločnosť, v ktorej by sme sa stali nástrojmi dialógu a jednoty.

Skutočné výzvy synody

Synodálny proces prináša so sebou aj konkrétne výzvy. Tou prvou je neuspokojiť sa s imobilizmom, čiže neochotou niečo zmeniť, a vydať sa na cestu. Následne načúvať bez toho, aby sme ihneď dávali doktrinálne alebo morálne odpovede. Jednoducho načúvať. Načúvať jednotlivcom, spoločnosti a potrebám ľudstva. Nezabudnime nechať priestor slobode. Treba viesť skutočný dialóg.

Nepozerajme sa len na problémy, nehľaďme len na naše štruktúry, ale nezabúdajme ísť aj poza hranice Cirkvi, ako to pripomína prípravný dokument. A hlavne buďme otvorení Duchu, ktorý so sebou stále prináša novosť. Preto je potrebné byť pripravení zmeniť naše názory.

No vynára sa otázka: Ako aj napriek polarizácii viesť skutočný dialóg? Ako zatiahnuť všetkých a vzbudiť záujem u tých, ktorí ho nemajú?

Potreba obrátenia

Aby sme sa všetci podujali na túto cestu, vyžaduje si to obrátenie. Obrátenie mysle, srdca a rúk. Potrebujeme budovať nové vedomie, nové myslenie, nové cítenie a následne nové konanie, kde protagonistom nie som ja, ani kňaz či biskup, ale Duch. Bez neho totiž nie je jednota a bez tej nie je komunita. Spoluúčasť robí komunitu konkrétnou. Jedine tak predídeme tomu, aby sa z tohto procesu stalo zasadnutie nejakého parlamentu alebo vypĺňanie dotazníka.

Výsledok synodálneho procesu poukáže lepšie ako sčítanie obyvateľstva na skutočnú situáciu Cirkvi na Slovensku. Iste nie na tú kvantitatívnu, ktorá nie je stále reálna v zmysle parafrázovania Augustínovej myšlienky, že nie všetci, ktorí sú v Cirkvi, sú v nej aj skutočne. Niekedy aj tí, čo sú mimo, sú v nej (porov. De Baptismo, VII, 39, 77).

Výsledok synodálneho procesu poukáže lepšie ako sčítanie obyvateľstva na skutočnú situáciu Cirkvi na Slovensku.

V týchto dňoch boli zverejnené štatistiky o náboženskej príslušnosti, o ktorých sa už veľa špekulovalo. Skôr ako sa zameriavať na čísla, môžeme vidieť, že je potrebné vyjsť von, na periférie viery a náboženstva. Smerom k mladým. Tam je totiž budúcnosť slovenskej Cirkvi. Budúcnosť, ktorá nespočíva v Cirkvi uzavretej do samej seba a do svojich štruktúr. V Cirkvi, ktorá sa stavia do protipólu so spoločnosťou a oddeľuje od ľudstva. Táto vízia nezodpovedá jej poslaniu a podstate.

Synoda o synodalite nie je cieľom sama osebe, ale je len začiatkom procesu. Procesu, ktorý sa neskončí o dva roky. A ak ho budeme vnášať do svojho života, dostavia sa aj odpovede na naše „slovenské otázky“ o mieste Cirkvi v spoločnosti, o angažovaní sa kresťanov v politike a vo verejnej sfére. Cirkev, ktorá nebude hľadieť na seba a báť sa o svoje postavenie, pôjde tam, kde je to potrebné, nebude viesť boje, bude schopná oslovovať aj tých, ktorí sú jej vzdialení. Nepremeškajme túto príležitosť.

Foto: pexels.com