Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Keby si cesta zo Žiliny do Bratislavy povedala: „Mňa to už nebaví! Stále vediem len do Bratislavy, ja to zmením,“ – a začala by viesť na východ do Košíc? Človek by na ňu nastúpil v nádeji, že príde do Bratislavy, ale ocitol by sa v Košiciach.
Nie je to možné, cesta to neurobí. A človek? Koľké už povedali: „Ja som sa s ním spojila, verila som, že ma privedie k radostnému životu, a on ma priviedol do nešťastia.“ To isté opačne: „Veril som, že s ňou vytvorím šťastné manželstvo, a máme zo života peklo! Kam ma to priviedla?“ Človek nie je vždy pre druhého cestou k radosti, niekedy sa v ňom druhý zmýli.
Mnohí hovoria: „Aká si bola na začiatku! Radosť bola bežať k tebe, samá dobrota, milota, príjemnosť – a po pol roku?“ Jeden druhému vyčítajú, že nie sú tým, kým by mali byť. Zostane len hundranie, nespokojnosť a konštatovanie: „Ja ťa nepoznávam!“
Až skúsenosť, čiže vloženie sa do deja, dá človeku plnšie poznanie.
Výrok „Ja ťa nepoznávam“ neznamená, že by muž nepoznal ženu podľa mena, ale chcel by ju poznať aj podľa toho, že ho vedie k radosti. Žena pozná muža podľa mena, ale chcela by ho poznať ešte aj ako cestu, ktorá vedie k radostnému životu. Aj pri deťoch sa to stáva: „Čo to robíš, ako sa správaš, ja ťa nepoznávam!“ Najmä ak kedysi bolo dieťa milé, poslušné, a teraz klame, podvádza, túla sa po večeroch, otec s mamou si len vzdychnú: „My ťa nepoznávame.“
V týchto súvislostiach sa dá vytušiť, čo mal na mysli Ján Krstiteľ, keď povedal: „Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte“ (Jn 1, 26). Vieme, že sa to stalo pri Jordáne, kde bol Ježiš prítomný. Ako to, že ho nepoznali, keď tam stál? Samozrejme, že ho poznali podľa mena, Rabbi z Nazareta, ale nepoznali ho ako Krista, Mesiáša, ktorý vedie k ľudskosti a osobnej zrelosti. Nepoznali ho ako cestu, ktorá vedie človeka k láskavosti voči druhému. Nepoznali ho ako cestu k vnútornej radosti a nepoznali ho ako cestu, ktorá vedie k Bohu. Poznali ho len ako muža, spoločníka, rodáka, ale nevideli v ňom ideál a Spasiteľa.
Dôvod, pre ktorý to nevedeli a nevideli, spočíva v absencii skúsenosti. Poznatok, informácia o tom, že zo Žiliny do Bratislavy vedie diaľnica, nestačí. Diaľnica má význam pre nás až vtedy, keď na ňu nastúpime, vychutnáme si ju a o pár hodín sme v Bratislave. Až skúsenosť, čiže vloženie sa do deja, dá človeku plnšie poznanie. Až potom povie: „Teraz viem, čo je to diaľnica.“
Niečo podobné platí aj pre vieru a náboženstvo. Aby sa neznámy Boh stal známym, na to treba „vložiť sa do života s ním“, v každodennom praktickom konaní prijať jeho štýl. Iba vtedy sa stáva priateľom. Kto to neurobí, bude mať o ňom nejaké vedomosti (katechizmové), ale vždy to bude nedostatočné.
Ďalším krokom je vydávanie svedectva. V evanjeliu čítame: „Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili“ (Jn 1, 6 – 7). Nebolo by krásne, keby mama vedela viesť dialóg s dcérou: „Vieš, dcérka moja, ja ťa môžem priviesť k nejakému vzdelaniu, môžem ti odovzdať poznanie, ale Ježiš – to je oveľa viac. Nie som hodná rozviazať mu remienok na obuvi (porov. Jn 1, 27), lebo Ježiš nás privádza k dokonalosti života s Bohom.“
Nebolo by krásne, keby otec vedel vydať také svedectvo pred synom? „Syn môj, môžem ti pomôcť s podnikaním, poskytnem nejaké peniaze, ale oveľa viac poskytuje Ježiš, pretože on vedie k večnému šťastiu.“ Do tohto svedectva vstúpime vtedy, keď bude pre nás vzťah s Kristom osobnou skúsenosťou.
Uvažujme aj opačne: K čomu by sme vedeli priviesť Boha my? K pokoju, ktorý nemáme, lebo sme ustarostení? K cieľu života, keď máme v pätách starnutie, chorobu a smrť? K láske, keď po nej stále iba túžime? Musíme si priznať: Nemáme cestu, po ktorej by sme Boha priviedli k radosti.
Ale keď sa necháme viesť Kristom, ktorý nás vedie k Bohu, je to iné sprevádzanie. Len treba vážne zobrať Jánove slová: „Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte“ (Jn 1, 26), keďže Krista mám poznať ako najdôležitejšieho pre život a nielen ako toho, o kom mám informácie.
Možno by niekto vzniesol námietku: „No dobre, ale kam priviedol Kristus Petra, Jakuba, Ondreja a ostatných? Niektorých ukrižovali, iných sťali. Človek by mohol povedať, že sa to na ceste s Kristom zle skončí. Lenže pravda je taká, že Ježiš ich previedol cez umučenie k osláveniu. Ľudia vedia ukrižovať – aj dobrého, ale Boh vie osláviť. Nikoho nevedie k zlobe. Necháva nás medzi zlými ľuďmi – to je pravda, ale preto, aby sme vydávali svedectvo.
Francúzsky spisovateľ Guy de Maupassant (1850 – 1893) napísal poviedku Pán hlavný, pivo!. Opisuje stretnutie s človekom: Túlal som sa popoludní, bolo sparno, chcel som sa občerstviť, vošiel som do pohostinstva. Oproti mne sedel akýsi ožran, až ma trhlo, keď mi povedal: „Ty ma nepoznáš?“ Pozeral som sa naňho: „Nepoznám.“
„De Biraca nepoznáš?“
„De Birac? Ty si gróf Jean de Birac?“
„Áno. Pán hlavný, pivo!“ Priniesol mu pivo, vypil ho na dúšok.
„Ako to vyzeráš? Čo robíš?“
„Chodím sem popoludní, zjem obed, dám si pivo, stretám sa s ľuďmi, dám si večeru – pri pive a pri známych mi prejde čas. Po polnoci sa to tu končí, idem domov, spím do poludnia, znovu sem prídem, dám si obed, pivo a tak sa točí celý život. Mám tridsaťpäť rokov a vyzerám na štyridsaťosem, lebo nič tak neničí človeka ako kaviarenský život.“
„A čo inak robíš?“
„Čo by som robil? Nič nepotrebujem – peniaze mám, žena a deti – to sú zbytočnosti, na čo by mi to bolo?“
„Ale veď pre niečo treba žiť.“
„Načo?“
„Stalo sa ti niečo, nejaká tragická nehoda alebo nešťastné zamilovanie?“
„Pán hlavný, pivo!“
A videl som, ako s chuťou pije ďalšie…
Koho môže priviesť zlo k radosti, k šťastiu? Na koho pôsobí zlo tak, že by ho povzbudilo?
„Ak si zvedavý, tak ti to poviem. Spomínaš si? Chodil si k nám na zámok, zbožňoval som mamu a vážil som si otca, boli to krásne dni. Jeden podvečer, mal som trinásť rokov, hral som sa v parku na vlka, zavýjal som, skákal po kroviskách, až som zbadal, že otec s mamou prichádzajú. Približoval som sa potichu, chcel som ich vystrašiť, a aký som bol prekvapený, keď odrazu počujem, ako sa hádajú: „Tvoja mama je sprostaňa,“ kričal otec, „tie peniaze mi musíš dať, podpíšeš zmenky.“
A ona: „Nedám ti ani korunu, peniaze sú chlapcove! Ani korunu nedostaneš, všetko by si prehajdákal.“ Otec sa vrhol na mamu, začal ju mlátiť, mama spadla, otočil ju na chrbát, znova ju bil, kopal, mlátil, mama sa bránila… a toto boli moja milovaná mama a milovaný otec?
Keď som to videl, začal som kričať, a vtedy ma otec zbadal. Postavil sa a išiel ku mne. Ja som sa zľakol a bežal som preč. Neviem, ako dlho som utekal, až som odpadol a bol by som isto tej noci zahynul, keby ma nenašiel hájnik a nepriniesol domov.
Na druhý deň mi mama povedala: „Mala som o teba strach.“ Otec nevravel nič. O pár dní som odišiel do školy, ale odvtedy som sa už nemohol spamätať. Na vlastné oči som videl zlo. Nič ma odvtedy nebavilo. Skončil som právo, ale môj život nemá žiadny zmysel, neviem, načo by som žil… Pán hlavný, pivo!“
Toľko poviedka: „Ja som na vlastné oči videl zlo.“ Koho môže priviesť zlo k radosti, k šťastiu? Na koho pôsobí zlo tak, že by ho povzbudilo? Uvedomujeme si, že Kristus prišiel na svet preto, aby nás posilnil: Viesť jeden druhého k radosti, harmónii, vnútornému pokoju, aby sme cez druhého nakoniec našli aj cestu k Bohu.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
