Aký je tvoj pôst?

Je jedno, či si si dal predsavzatie súkromne, „ťaháš“ Exodus alebo si dostal úlohu od svojho spovedníka či duchovného sprievodcu. Urobiť si revíziu úspešného pôstu môžeš bez ohľadu na to, na čo a akým spôsobom si v pôste upriamil pozornosť. Ba dokonca sa môžeš skontrolovať aj vtedy, ak si si na tento pôst nevybral nič.

Výkon či postupné drobné kroky?

Pôst je obdobie, ktoré nás môže veľmi posunúť v duchovnom živote, ale aj v bežnom prežívaní toho, čo máme denne robiť, hovoriť, žiť. Preto je veľmi potrebné a dôležité dobre sa rozhodnúť, čo a prečo budem v pôste praktizovať. Výborné je, ak sa rozhodneš pre Exodus, ak máš zázemie spoločenstva. Rovnako je skvelé pomenovať si výzvy, ktoré stoja pred tebou a ty chceš s nimi „zatočiť“, zmeniť sa.

Ale: nerob to preto, lebo to robia všetci. Nerob to ako odškrtávanie kolónok v tabuľke – toto už mám hotové. Nerob to, ak ťa to nikam neposúva a nemení tvoje srdce. Nerob to, ak to nesedí tvojej spiritualite a tvojej situácii, v ktorej si práve teraz žiješ. Nerob to, ak ťa to nerobí citlivým na Božiu blízkosť.

Oveľa dôležitejšie môžu byť v tvojom rozpoložení nenápadné, drobné kroky, bez tabuliek a veľkých výziev. Stoja často viac námahy vo vernosti, nevidno ich tak, nemožno ich okato dokumentovať. Sú vykonávané v tichu ústrania medzi tebou a Bohom, často neviditeľné aj pre tých najbližších. Aké je ťažké rozhodnúť sa každý deň nájsť dôvod u každého len na pochvalu a dobré slovo, hlavne ak si kritický typ. Alebo sa pri rozbehanom životnom štýle naučiť zastaviť a opätovne sa v pravidelných intervaloch dňa, podobných denným piatim dávkam bežnej stravy, ponoriť na pár minút do stravy pre tvoju dušu. Prečítať si takto znovu krátky úsek Písma a stíšiť sa pri ňom, hľadať odpovede pre svoj život môže byť oveľa ťažšie ako sprcha v studenej vode.

Poškrabkanie ega alebo hmatateľná blízkosť iným?

Pôst, ktorý sa nepretaví do milosrdnej lásky voči iným, nie je tým, čo od nás Boh očakáva. Pápež František na to výstižne hovorí: „Pôst je dokonalou príležitosťou naučiť sa, ako opäť milovať. Ježiš – veľký propagátor tohto svätého obdobia – nám iste ukázal spôsob, ako to robiť. Boh v ňom zostúpil, aby každého vyzdvihol. V jeho živote a jeho službe nie je nikto vylúčený.“

Ak je pôst zameraný len na mňa a izoluje ma od iných, zrejme som sa pomýlil v tom, čo je ovocím pôstu. Pôst bez blížneho je ako pohár bez vody. Je fajn, ak sa učím byť tichším, ak menej rozprávam a menej upriamujem pozornosť na seba, ak menej četujem, ak jem menej sladkostí. Kam však investujem to, čo „ušetrím“ na rozprávaní, sebastrednosti, strate času nad mobilom, maškrtením? Dostáva sa to, čo mi zvýši, tým, ktorí to potrebujú? Lebo ako hovorí Ježiš: „veď chudobných máte vždy medzi sebou.“ (Mt 26, 11) Nemusí to byť hneď odvážne kŕmenie bezdomovca na ulici – možno nateraz stačí spojiť sa s komunitami, ktoré im slúžia a dať sa k dispozícii na varenie polievky pre nich raz do týždňa. Nehovoriac o dôkladnom obzretí sa okolo seba: čo tak ísť sa každý deň pravidelne porozprávať so svojím tínedžerom a zaujímať sa o neho či neodbaviť suseda na ulici len rýchlym „brý“? Oči a srdce, ktorých sa dotýka Boh, sú neuveriteľne vnímavé. Sú také aj tvoje?

Pôst má zasiahnuť moje srdce – a preto nie je jedno, akú formu jeho praktizovania si zvolím.

Škrupina versus jadro

Pôst má zasiahnuť moje srdce – a preto nie je jedno, akú formu jeho praktizovania si zvolím. Pán nám v Písme jasne hovorí: „roztrhnite si srdcia, a nie rúcho…“ (Joel 2, 13) Nepotrebuje pôst pre pôst, ale pôst ako príležitosť na zmenu, posun. Ak je teda mojím problémom výbušnosť a prudký hnev, zbytočne si dám ako predsavzatie na toto obdobie nejesť čokoládu. Rovnako, ak som nepozorný a nevšímavý ako manžel, nepomôže mi modliť sa celý ruženec (počas ktorého budem zas nevyrušiteľný). Ani všetky odmodlené krížové cesty vo farnosti nepomôžu, ak neurobím nič so svojím ohováraním, ba veselo s ním budem pokračovať.

Pápež František nám výstižne pripomína: „Pôst je časom pravdy, aby sme zhodili masky, ktoré nosíme každý deň, aby sme v očiach sveta vyzerali dokonalí; aby sme bojovali, ako nám povedal Ježiš v evanjeliu, proti klamstvám a pokrytectvu: nie tých u iných, [ale] našich: pozrieť sa im do tváre a bojovať.“

Pýcha alebo pokora?

Výborné je, ak si si pravdivo pomenoval, čo je tvojou výzvou v pôste a ideš za tým. Je tu však ešte jedna pasca: môže sa ti stať, že si začneš zlepšenie svojho „ja“ privlastňovať, chváliť sa tým, robiť si z pokroku výkladnú skriňu. Alebo naopak, nezdravo sa ponižovať, podceňovať, robiť zo seba mučeníka. Znamená to, že si opomenul prvú a základnú cnosť pôstu: pokoru a miesto nej si si vybral jej náprotivok – pýchu. Všetko je totiž milosť, a my sami nevieme urobiť nič, čo by stálo za to. Pokora totiž nehovorí o tom, čo som dobré urobil, dokázal. Toto dokáže, ako hovorí svätý Augustín, len pýcha: dáva lásku k vlastnej výnimočnosti, až takej, že zabudneme, od koho sme toľko výnimočnosti dostali a komu má slúžiť. Pokora znamená v pravde priznať to, kým som, svoje limity, ale aj dary, svoje slabosti aj prednosti. A navyše: vedieť, že všetko, čo mám, čím som, nie je čisto moja zásluha – ale všetko, čo je vo mne dobré, je od Boha.

Možno by bolo fajn, keby si si niekde napísal Lewisove slová: „Pokora neznamená myslieť si o sebe menej, ale myslieť na seba menej.“ Cvičenie pokory je pritom jednou zo skvelých príležitostí na pôstny čas. Stačí dodržať „recept“ Matky Terezy: „Čo najmenej o sebe hovoriť. Nezaoberať sa sám sebou. Nechcieť usmerňovať záležitosti iných. Radostne prijímať opačné názory a napomenutia. Nevšímať si chyby iných. Ustúpiť v diskusii, aj keď mám pravdu. Byť láskavý a milý, aj keď ma niekto pobúri. Prijímať nevšímavosť. Vybrať si vždy to, čo je ťažšie. Vyhýbať sa zvláštnostiam.“

Previerka tvojho pôstu sa skončila. Ako si si odpovedal? Naozaj budeš po jeho konci lepším človekom? Ak nie, je tu ešte stále šanca zmeniť jeho formu „na telo“.

Tip na pôstne čítanie