Ani matematike sa v škole nevenujeme iba jeden rok, a pritom práca s emóciami je celoživotná cesta

Prednedávnom ste vydali metodiku pre školy, vďaka ktorej môžu učitelia systematicky pracovať na rozvíjaní emocionálnych a sociálnych zručností u žiakov. Ako sa zrodil program s názvom Emocionálny Kompas?

Vznik tohto projektu pozostáva z dvoch rovín. Jedna je osobná a tá druhá pochádza z mojej praxe, keď som v rámci programu Teach for Slovakia učila deti zo znevýhodneného prostredia. Osobná motivácia spočíva v tom, že som sa po narodení dcéry stretla s úzkosťami a panickými atakmi. Nevedela som, čo sa so mnou deje. Chvalabohu, ja mám podporu okolia a prístup k informáciám. Našla som si teda dobrú psychoterapeutku, s ktorou sa mi problém podarilo za menej ako rok vyriešiť do takej miery, že dnes žijem normálny život.

Počas liečby úzkostí som sa dostala aj ku knihe Permission to Feel (voľný preklad: Povolené cítiť), ktorú napísal akademik a vedec z Yaleovej univerzity Marc Brackett. Opisuje v nej svoje prežívanie, to, ako bol šikanovaný a mal problémy v rodine a ako sa mu prostredníctvom práce so svojimi emóciami zmenil život. Tento pán založil v Amerike podobný program, ktorý rozvíja u detí zručnosti emocionálnej inteligencie.

Pamätám si, ako som sa po prečítaní tejto knihy sama seba pýtala, prečo čosi podobné neexistuje aj na Slovensku. Ja by som totiž niečo také uvítala. Keby som sa naučila pracovať zdravo so svojimi emóciami už ako dieťa, možno by mi to zmenilo život.

Náš vzdelávací systém je postavený na tom, že všetky deti prídu do školy v poriadku, pripravené učiť sa, najedené, z dobrej rodiny, z podporného prostredia. Realita je však úplne iná.

A našli ste odpoveď aj na otázku, prečo niečo také u nás ešte nemáme?

Myslím si, že odpoveď treba hľadať niekde v tom tradičnom prístupe k vzdelávaniu. Hoci by škola mala byť výchovno-vzdelávacia inštitúcia, sme nastavení na to, že v škole sa primárne vzdeláva. Učíme sa konkrétne predmety, tak prečo by sme mali riešiť nejaké emócie?

My však už dnes vieme – aj na základe momentálnych poznatkov neurovedy a psychológie –, ako mozog funguje. Vieme, že ak sa dieťa necíti v bezpečí, nedokáže sa efektívne učiť. Náš vzdelávací systém je postavený na tom, že všetky deti prídu do školy v poriadku, pripravené učiť sa, najedené, z dobrej rodiny, z podporného prostredia. Realita je však úplne iná.

A pritom sa o potrebe starať sa o svoje duševné zdravie, regulovať svoj vnútorný svet hovorí takmer všade. Prečo nie v škole?

To je práve to, o čo nám ide. Je skvelé, že sa hovorí o tejto téme a duševné zdravie prestáva byť tabu. Je skvelé, že sa môžeme rozprávať o tom, že práca s emóciami a so vzťahmi by mala do školy patriť. Druhý krok je priniesť konkrétny a ľahko použiteľný nástroj, ktorým sa to dá v triedach zrealizovať.

Dobre vieme, že práca učiteľov je veľmi náročná. Keď som tieto aktivity robila v triede ja so svojimi žiakmi, musela som si sama hľadať a „gúgliť“, čo sa s deťmi dá robiť a ako si plánovať hodiny. Zaberalo mi to však veľa času. Toto od všetkých učiteľov nemôžeme vyžadovať. Takže druhým krokom, ak to chceme priniesť do škôl ako prevenciu a predchádzať týmto problémom, je ponúknuť praktický nástroj.

Na Slovensku už nejaké preventívne programy existujú. V čom je Emocionálny Kompas iný?

Chceli sme priniesť komplexný program, ktorý by sa začínal v škôlke alebo v prvom ročníku a uzatváral sa na konci základnej alebo strednej školy. Ani matematike sa v škole nevenujeme iba jeden rok, a pritom práca s emóciami je celoživotná cesta. Toto je vízia, ktorú by sme chceli priniesť: aby naozaj v každom jednom ročníku dieťa systematicky dokázalo budovať svoje sociálne a emocionálne zručnosti.

S tvorbou programu ste začínali ako dobrovoľníčka. Koho ste ešte zapojili do jeho prípravy?

Program sme založili spoločne s Lenkou Svoradovou. Lenka pracuje na Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie ako hlavná projektová manažérka a k tejto téme má veľmi blízko. Ďalej sme pracovali so psychologičkou Michalou Šuranovou, ktorá sa venuje vzťahovej väzbe a emocionálnemu vývinu detí. Napísala aj knihu rozprávok, ktoré pomáhajú emocionálnej inteligencii a jej rozvoju. S týmito rozprávkami pracujú aj deti v Kompase. Ďalšou posilou bola Mária Jaššová, ktorá taktiež pracuje vo výskumnom ústave a je odborníčkou na psychologické bezpečie detí. A boli tu aj ďalšie konzultácie s expertnými psychológmi a pedagógmi, ktorí sa tejto téme venujú.

Konzultácie sme mali aj s pani učiteľkou, ktorá prispela overenými aktivitami zameranými na emočný rozvoj a rozprávkami, ktoré napísala. Tej dobrej praxe je tu veľa. Snažili sme sa ju preto dať do vedecky overeného rámca a celku, ktorý by systematicky rozvíjal dané zručnosti a maximalizoval ich dosah.

Predpokladám, že ste sa inšpirovali aj skúsenosťami a výskumami zo zahraničia.

Áno. Na začiatku celého procesu sme skúmali metaštúdie, rôzne neurovedecké a psychologické štúdie, aby sme zistili, aká prax je najlepšia. Nakoniec sme sa dostali k jednej metaštúdii z Harvardovej univerzity, ktorá skúmala veľmi veľa úspešných programov. Rozoberala, prečo a ako fungujú, ktoré zručnosti presne rozvíjajú podľa svojho vedeckého systému, a tento systém sme sa napokon rozhodli implementovať aj my v Emocionálnom Kompase.

Systém spočíva v tom, že najprv sa venujeme emocionálnym zručnostiam, potom sociálnym zručnostiam a až nakoniec tým sebarozvojovým. Navyše sme zistili, že programy, ktoré ponúkajú školenia a rozvoj aj učiteľom, nielen deťom, bývajú oveľa efektívnejšie a úspešnejšie. Na toto sme sa snažili v našom programe tiež reagovať.

Cieľom programu nie je to, aby bol učiteľ psychológom pre každé dieťa, ale aby trieda tieto zručnosti budovala spoločne ako komunita. Aby sa žiaci spoznávali, budovali vzťahy a navzájom sa posilňovali.

Čo to konkrétne znamená?

To, o čo sa v prvom rade snažíme, je ukázať učiteľom, že aj oni sú ľudia, aj oni majú emócie a je veľmi dôležité, aby s tým v triede pracovali. Často za nami prídu učitelia a prvé, čo chcú vedieť, je, ako by mohli pomôcť deťom zvládať emócie. Na školeniach sa venujeme tomu, že ak chceme deťom pomáhať zvládať emócie, tak si musíme v prvom rade uvedomiť tie vlastné. Musíme si uvedomiť, s čím vchádzame do triedy, či sme sa vôbec v ten deň najedli, či sme dnes nahnevaní alebo máme, naopak, super deň, a takto je to potrebné komunikovať aj žiakom. Deti sa učia príkladom.

K niečomu takému sa teda snažíme učiteľov povzbudiť aj v rámci školenia. Následne sa venujeme práci s metodikou, ktorú sa tiež snažíme vnímať ako spoločnú cestu. Určite však cieľom programu nie je to, aby bol učiteľ psychológom pre každé dieťa, ale aby trieda tieto zručnosti budovala spoločne ako komunita. Aby sa žiaci spoznávali, budovali vzťahy a navzájom sa posilňovali.

Poskytujete v tomto zmysle učiteľom aj nejakú dlhodobú podporu?

Z praxe vnímame, že je veľmi dobré, ak nad týmto procesom dokáže prevziať kontrolu školský podporný tím alebo školský psychológ. Samozrejme, učitelia sa na nás môžu kedykoľvek obrátiť. Každý mesiac im tiež ponúkame podporné skupiny na voľnú alebo nejakú špecifickú tému. Napríklad ako predchádzať vyhoreniu, ako sa o seba starať či ako zvládať agresívne správanie u detí, prípadne ako zvládať deti s traumou a toxickým stresom a podobne. V rámci týchto skupín si učitelia môžu poradiť navzájom, zároveň je tam prítomná aj expertka psychologička, ktorá skupinu facilituje a vie vždy poradiť.

Z čoho pozostáva program?

Program funguje celý rok. Pozostáva z dvoch ranných kruhov, teda 15-minútových stretnutí pred začiatkom vyučovania, a jednej triednej komunity týždenne, ktorá zvyčajne býva počas triednickej hodiny. Celá metodika je rozdelená do troch veľkých kapitol. Prvá sa venuje emóciám, druhá spoločným vzťahom, kde sa deti napríklad učia vytvárať dobré vzťahy, spolupracovať či riešiť konflikty. Venujeme sa v nej tiež téme šikany, komunikácie, rozmanitosti. Posledná kapitola sa nazýva Verím si a zlepšujem sa, kde sa venujeme sebarozvojovým zručnostiam, ako je napríklad práca s chybou, nastavenie na rast a boj proti perfekcionistickému nastaveniu či nastaveniu, že dieťa samo nič nemôže zmeniť, tzv. naučenej bezmocnosti.

Ako konkrétne sa dieťa učí narábať so svojimi emóciami?

Na prvom stupni sa venujeme skôr základným emóciám a sústreďujeme sa na proces. Čiže na to, aby si dieťa na sebe začalo jednotlivé emócie všímať, aby ich vedelo pomenovať a aby vedelo so základnými emóciami pracovať. Znamená to napríklad, že dieťa sa učí uvedomiť si, ako vie zvládnuť hnev či smútok a čo mu pomáha. Kľúčové pre nás je, aby sme neponúkali deťom hotové riešenia. Nehovoríme deťom, čo konkrétne majú robiť, keď sa cítia napríklad nahnevané. Skôr sa ich snažíme priviesť k tomu, že svoj spôsob zvládania emócií si musí každý nájsť sám. Podmienkou je, aby boli tieto spôsoby bezpečné pre to konkrétne dieťa a zároveň pre všetkých ostatných naokolo.

Na druhom stupni sa postupne chceme venovať škále emócií, ich rozoznávaniu a tomu, že čím bližšie a presnejšie budeme vedieť pomenovať emóciu, tým skôr stratí nad nami kontrolu a my s ňou budeme vedieť ďalej pracovať.

Asi sa zhodneme v tom, že pracovať s emóciami sa dieťa učí primárne v rodine. Samozrejme, nie každé dieťa má v tomto zmysle doma vhodné podmienky na zdravý rozvoj. Môže takýto program, obrazne povedané, zaplátať to, čo rodina zanedbala?

To je veľmi komplexná téma a záleží, čo si predstavíme pod výrazom „zaplátať diery“. Ak je otázka postavená tak, či stojí za to baviť sa o emóciách na školách, ak dieťa nemá doma podporné prostredie, tak určite áno. Je totiž dôležité, aby dieťa niekde tú informáciu dostalo, aby niekde počulo, že s hnevom sa dá pracovať bez ubližovania druhým. Že smútok je v poriadku a dieťa môže plakať. Niekde by malo každé dieťa dostať informáciu, že riešiť konflikty sa dá aj inak ako tak, že si budeme navzájom robiť zle.

Ale ak sa pýtate, či Emocionálny Kompas dokáže vyriešiť problémy každého dieťaťa, aj takého, ktoré prichádza z veľmi dysfunkčnej rodiny, to určite nie. Veľmi jasne to komunikujeme aj učiteľom, aby vnímali, kde je okruh ich vplyvu a kde sú ich hranice. A že ak vidia dieťa, ktoré potrebuje individuálnu podporu, majú k dispozícii návod, kde sa odporúča vyhľadať školský podporný tím alebo poradenské zariadenie.

Pochopenie napríklad toxického stresu u dieťaťa mi pomohlo nevnímať dieťa ako problém, ako zlé a ako niečo, čo treba opraviť, ale vnímať ho ako niekoho, komu treba pomôcť, kto zažil niečo, s čím sa nevie vyrovnať, má nejaké stratégie zvládania emócií, ktoré nie sú úplne funkčné, a preto treba nájsť nové a spoločne na nich pracovať.

Čo sa nejakým spôsobom pretavilo do programu Emocionálneho Kompasu z vašej predchádzajúcej skúsenosti učiteľky detí z rómskej minority?

Predtým, než sme išli učiť, sme napríklad mali v rámci školení v Teach for Slovakia stretnutia so Janette Motlovou, ktorá pôsobí ako riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Veľmi nám to pomohlo. To, že sme mali vôbec povedomie o tom, čo je toxický stres, čo ho spôsobuje a ako sa prejavuje. Dostali sme základy nenásilnej komunikácie – teda ako s dieťaťom komunikovať, aby sme neeskalovali už vyhrotenú situáciu. To boli informácie, ktoré nám veľmi pomohli, pretože sa bežne neučia, prípadne sa o nich bežne nerozpráva.

Prax učenia detí zo sociálne znevýhodneného prostredia tiež prispela k tomu, že v metodikách Emocionálneho Kompasu nereflektujeme len deti s dobrým zázemím a z ekonomicky silnejších rodín, ale všetky deti z akéhokoľvek prostredia a s akýmikoľvek potrebami. Kompas je inkluzívnym programom, ktorý bol aj pilotovaný na rôznych typoch škôl.

Čo si máme predstaviť pod toxickým stresom?

Toxický stres vzniká vplyvom napríklad náročného prostredia v rodine, keď mozog veľmi intenzívne a počas dlhého obdobia vylučuje stresové hormóny. Dieťa je permanentne zaplavené stresom a v dôsledku toho sa aj pri zdanlivo malých podnetoch, ktoré sa nám zdajú neškodné, vie rýchlo dostať do veľmi intenzívnej emocionálne náročnej situácie. Takéto deti majú potom problémy so zvládaním emócií alebo môžu svoje emócie potláčať. Potom sa môžu javiť ako apatické alebo nekomunikatívne.

Tiež som sa s týmto pojmom prvýkrát stretla až na školení, ktoré sme mali v rámci Teach for Slovakia pred prácou v triedach. Pomohlo mi to nevnímať dieťa ako problém, ako zlé a ako niečo, čo treba opraviť, ale vnímať ho ako niekoho, komu treba pomôcť, kto zažil niečo, s čím sa nevie vyrovnať, má nejaké stratégie zvládania emócií, ktoré nie sú úplne funkčné, a preto treba nájsť nové a spoločne na nich pracovať.

Stretli ste sa pri zavádzaní programu do škôl s niečím, čo ste jednoducho v slovenských podmienkach nemohli implementovať?

Keď sme sa pozreli na zahraničné programy, hneď sme zistili, že väčšina z nich fungovala už od prvého stupňa na aktivitách založených na čítaní a písaní. Od začiatku sme vedeli, že takto v našom programe postupovať nebudeme, pretože sme chceli, aby bol Emocionálny Kompas inkluzívny. Z vlastnej praxe aj praxe mnohých kolegov viem, že na Slovensku nie všetky deti na prvom stupni ovládajú písanie a čítanie. Ak by sme teda takýmto deťom povedali, že k aktivitám potrebujú vedieť písať a čítať, už by sa cítili neúspešné a vylúčené, a to by ešte ani nezačali.

Hneď sme si preto ujasnili, že ak v Emocionálnom Kompase budú aktivity založené na čítaní, čítať bude učiteľ a deti budú príbeh počúvať. Tiež sa počas aktivít veľa diskutuje, uvažuje a kreslí alebo sa robí dramatizácia a podobne. Je to teda založené na prirodzených detských aktivitách. Samozrejme, na druhom stupni už počítame s tým, že dieťa čítať a písať vie.

Tiež sme sa intenzívne zaoberali tým, aký je dobrý pomer toho, čo sa na slovenských školách dá očakávať a čo sa reálne zvládne. Výskumy na jednej strane hovoria jasne – čím intenzívnejší je proces, tým má program väčší dosah. Ak sa aktivity robia každý deň, majú väčší dosah ako tie, ktoré sa dejú raz za týždeň. Zároveň sa však stretávame s realitou nášho školstva, kde je to stále nová téma a školy často zápasia s tým, ako vytvoriť pre rozvoj týchto zručností vhodný priestor.

Prekvapivo sa vám však už na prvýkrát nahlásilo celkom veľa škôl. Ako vnímate tento záujem? A čomu ho pripisujete?

Sme veľmi radi, že táto téma začína rezonovať. Určite k tomu prispelo obdobie pandémie a sociálnej izolácie, ale aj udalosti posledných týždňov. Tieto problémy tu boli stále, teraz sa však dostávajú viac do popredia. Báli sme sa skôr toho, že prídeme s programom, a stretneme sa s nezáujmom. Je skvelé pracovať s učiteľmi a vidieť, koľko z nich je aktívnych a zapálených pre svojich žiakov. Veľa sa hovorí, že učitelia sú vyhorení, že sa stále apeluje len na vedomosti. Naša skúsenosť je však opačná. Učiteľom na deťoch záleží, záleží im na tom, aby sa žiaci v triede cítili dobre, aby radi chodili do školy. Učitelia v tom všetkom len potrebujú väčšiu podporu.

Aké školy sa na vás obrátili?

Keď sme robili pilotný program, chceli sme tam mať rôzne vzorky škôl, aby sme vedeli, ako bude program fungovať na rôznych školách. Zapojila sa napríklad škola s deťmi iba zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale aj vidiecka škola či škola z veľkomesta. Snažili sme sa v tom udržať balans a teraz, keď sme vydali päťtýždňovú metodiku Kompas na zvládanie náročných situácií, kde sa nám prihlásilo vyše tristo škôl a organizácií, ide už o naozaj obrovskú a pestrú škálu. Naším cieľom je, aby bol náš program funkčný na akomkoľvek type školy. Nechceme to robiť iba pre elitné deti alebo len pre deti z náročnejšieho rodinného prostredia, ale chceme, aby to mohlo pomôcť akémukoľvek dieťaťu.

Keď o druhom vieme, čo prežíva a prečo to prežíva, je oveľa ťažšie ho nejako vylúčiť alebo sa k nemu správať zle.

Jedna reakcia na Emocionálny Kompas odkazuje na prípad, keď u problémového žiaka ani po sedení s rodičmi a školským psychológom neprichádzala pozitívna zmena. Prišla až počas tohto programu. Čím to podľa vás je?

To je náročná otázka a neradi by sme si v nej nárokovali nejaký „stobodový kredit“. Určite sú situácie, keď si učiteľ vytypuje dieťa v programe a pošle ho ku školskému psychológovi a práve tou individuálnou spoluprácou sa veľa vyrieši. Myslím si však, že v spomínanom prípade mohol pomôcť aj fakt, že v Emocionálnom Kompase problém rieši trieda spoločne a spoločne o ňom diskutuje. Ak je teda nejaké dieťa smutné z rozvodu svojich rodičov a cíti sa v triede samo, možno zrazu zistí, že nejaký spolužiak prežíva to isté. Alebo zistí, že aj ostatní spolužiaci sú niekedy smutní.

Keď dieťa chodí k psychológovi, stále je to akoby len ono samo, ktoré má problém, a kolektív na to nijakým spôsobom nereaguje. Na základe svojej skúsenosti si však myslím, že vplyv má aj to, čo deti zažívajú v Emocionálnom Kompase. Že keď sa začneme o týchto témach rozprávať otvorene, zistíme, že všetci to vlastne máme podobne. Takto vzniká určitá spoločná skúsenosť. Keď o druhom vieme, čo prežíva a prečo to prežíva, je oveľa ťažšie ho nejako vylúčiť alebo sa k nemu správať zle.

V rámci programu ste mysleli aj na ukrajinských žiakov.

Áno. Metodika Kompas pre kolektív s deťmi z Ukrajiny je dvojjazyčnou verziou päťtýždňového Kompasu zameraného na zvládanie náročných situácií a vydali sme ju vďaka podpore Karpatskej nadácie po vypuknutí konfliktu na Ukrajine. Je špecifická tým, že je preložená aj do ukrajinčiny. Všetky aktivity, ktoré v nej nájdete v slovenčine, nájdete aj v ukrajinčine. Obsahuje aj fonetický prepis v ukrajinčine, takže aj učiteľ, ktorý nečíta v azbuke alebo nehovorí po ukrajinsky, dokáže v latinke dieťaťu prečítať inštrukcie. Zároveň sme do pracovných listov pre rodiny v celoročnom programe pridali k slovenskej, maďarskej a rómskej verzii aj ukrajinskú.

Dotýkajú sa aktivity aj zvládania tráum, ktoré ukrajinské deti prežili?

Určite. V tomto sme však boli veľmi opatrní, keďže traumatizované dieťa potrebuje v prvom rade odbornú psychologickú pomoc. Program však obsahuje aktivity na zvládanie hnevu, ale aj na posilnenie radosti a vďačnosti, pretože práve tieto emócie sú v ťažkých momentoch často v úzadí. Snažíme sa teda, aby si deti aj v náročných chvíľach uvedomovali, že sú okolo nás maličkosti, ktoré nás možno v daný deň potešili, alebo že vždy sa dá nájsť niečo, za čo môžeme byť vďační. Týmto spôsobom si tiež budujeme vnútornú odolnosť. Všetky aktivity boli tvorené v spolupráci s odborníčkou na psychologické bezpečie detí a boli vypracované trauma-informovaným prístupom.

Aké ďalšie výzvy vás v súvislosti s Kompasom čakajú v blízkej budúcnosti?

Momentálne je našou výzvou sprofesionalizovať organizáciu, keďže sme celý Kompas začali robiť ako dobrovoľníčky. Vtedy sme si povedali, že program vyskúšame, odpilotujeme a uvidíme, čo to dá. Záujem, ktorý prišiel, nás veľmi prekvapil, čiže momentálne hľadáme partnerov a zdroje na to, aby sme dokázali prinášať program do škôl udržateľným spôsobom. Potrebujeme zapojiť viac škôl a vyvinúť metodiky pre zvyšné ročníky, aby raz mohol program fungovať od škôlky až po koniec strednej školy. A aby boli emocionálne zručnosti v budúcnosti čo najviac prepájané aj s akademickým obsahom a stali sa bežnou súčasťou učenia na našich školách.