Buďme aktérmi v zachovávaní posolstva a hodnôt nežnej revolúcie

Opäť je tu 17. november. Tešíme sa naň, lebo je dňom pracovného pokoja a nemusíme ísť do práce či školy. V rádiu či televízii si vypočujeme zopár spomienok priamych aktérov revolúcie, na internete zahliadneme historické videá či fotky. Všade sa rozpráva o slobode a demokracii, ale už zajtra naskočíme do zvyčajného životného tempa. Čo nám z tohto dňa zostane?

Na 17. november sa spomína ako na Deň boja za slobodu a demokraciu. Tieto dve hodnoty sa za posledné desaťročia stali viac-menej akousi samozrejmosťou. Zvykli sme si, že môžeme cestovať hocikam a hranice štátov prekračovať bez strachu. Môžeme sa zhromažďovať, vyjadrovať svoj nesúhlas a nespokojnosť s politickými rozhodnutiami, slobodne vyznávať svoju vieru. Je pre nás normálne vyberať si vo voľbách svojich zástupcov z rôznych politických strán a tak ďalej. To všetko je možné práve vďaka 17. novembru 1989 a zmenám, ktoré naštartoval. To, čo niekedy bolo nemysliteľné, je dnes samozrejmou súčasťou našich životov. Sloboda a demokracia sú automatickým právom. Zvlášť to platí pre generácie narodené po osemdesiatom deviatom.

Z objektívneho pohľadu bola nežná revolúcia svetlým a jasným historickým momentom, ku ktorému je užitočné sa vracať.

17. november je významným míľnikom v našich dejinách. Podobne ako na minulý režim, aj na tento dátum sa niektorí môžu dívať s rôznymi pocitmi a názormi. Treba však rozlišovať medzi objektívnym a subjektívnym hodnotením. Z objektívneho pohľadu bola nežná revolúcia svetlým a jasným historickým momentom, ku ktorému je užitočné sa vracať. A nielen vracať sa, ale ho takto aj odovzdávať ďalej. Práve v tomto ohľade školy zohrávajú úlohu, ktorá sa stáva čoraz dôležitejšou. Generácia, ktorá si nepamätá tento historický zlom, a tá, ktorá prišla na svet až po ňom, sa totiž stáva stále viac a viac početnou. Aj preto je na mieste otázka, v akom stave sú naše dejepisné osnovy a aký priestor sa venuje tomuto významnému okamihu v školách.

Pamätám si, že za mojich školských čias sa 17. novembru pozornosť nevenovala, respektíve sa najnovšia ponovembrová história na dejepise nepreberala vôbec. Veď sme si mohli povedať: ‚Načo? Ešte je v našich pamätiach.‘ Áno, možno bola v pamätiach učiteľov, ale už menej v pamätiach žiakov. Teraz na Slovensku žije generácia dvadsiatnikov a tridsiatnikov, ktorá nezažila revolúciu a informácie o nej získava len sprostredkovane.

V týchto dňoch v médiách dostávajú priestor zvyčajne osobnosti, ktoré o minulom režime a o revolúcii môžu rozprávať z vlastnej skúsenosti. Málokedy sa väčší priestor poskytne tým, ktorí tieto časy buď nezažili, alebo si ich nepamätajú (áno, aj ja patrím k tým, ktorí si ich nepamätajú). Aj keď sa už nemôžeme stať aktérmi revolúcie, môžeme byť aktérmi jej zachovávania v živej pamäti, v šírení jej posolstva a hodnôt.

Aj keď sa už nemôžeme stať aktérmi revolúcie, môžeme byť aktérmi jej zachovávania v živej pamäti, v šírení jej posolstva a hodnôt.

Čo si z jej odkazu môžeme zobrať dnes? Obvykle sa v tejto súvislosti hovorí o slobode a demokracii ako o hlavných myšlienkach a cieľoch nežnej revolúcie. Dnes by som však radšej vyzdvihol nástroj, ktorým sa tieto požiadavky dosiahli: nenásilnosť. Práve tá je veľkým historickým príkladom, ktorý by sme si mali osvojiť a hlavne dennodenne praktizovať, od najmenších po najväčšie činy. Dosiahnutie takých spoločenských a politických zmien, aké sa dosiahli v osemdesiatom deviatom nenásilnou cestou, je možno najsvetlejším momentom našich dejín.

Nezabudnime ani na slušnosť, ktorá sprevádzala manifestácie. Istým spôsobom sú tieto dva aspekty – nenásilnosť a slušnosť – prepojené. Slušnosť vytvára podmienky pre nenásilnosť a nenásilnosť je konkrétnou aplikáciou slušnosti. Práve tieto spôsoby konania si potrebujeme pripomenúť aj dnes, v časoch slobody a demokracie. Bez nich sa demokracia premieňa na nekompromisnú vládu väčšiny a sloboda sa stáva zámienkou vyostrených prejavov a povyšovania vlastnej pravdy či pozície. Kultivujme tieto postoje a staňme sa znova ich nositeľmi.