Izrael: syndróm neistoty a tragická droga unilateralizmu

Keď sa v súvislosti so štátnym subjektom opakuje a zdôrazňuje základný cieľ bezpečnosti, zriedka sa pamätá na pridanie obmedzeného, ​​ale významného atribútu, ktorý robí cieľ prijateľným, a to z hľadiska spravodlivosti aj politickej uskutočniteľnosti: bezpečnosť, áno, ale recipročná. Inými slovami, zabúda sa, že bezpečnosť je vzťahové dobro. Ako ukazujú dramatické udalosti ruskej vojny na Ukrajine a izraelskej vojny v Gaze, niektoré štáty nasledujú diametrálne odlišný prístup a ignorujú fakt, že absolutizáciou vlastnej bezpečnosti sa minimalizuje alebo úplne eliminuje bezpečnosť iných, či už ide o štát, alebo menšinu.                                                                        

Preto vždy, keď západné krajiny hovoria o Izraeli a potvrdzujú jeho právo na existenciu a bezpečnosť, bolo by vhodné doplniť legitímny nárok týchto dvoch cieľov podmienkou, aby sa neignorovala existencia a bezpečnosť všetkých aktérov – inštitucionálnych a sociálnych, kolektívnych a individuálnych –, ktorí sa v dôsledku historických a geografických okolností nachádzajú v úzkom kontakte s Tel Avivom.                                                                                                        

Túto situáciu nie je jednoduché zvládnuť vzhľadom na šírku konceptu bezpečnosti, ktorý prijali izraelské vlády, ktoré sa ideologicky líšia, ale zhodujú sa v obhajobe neredukovateľne jednostranného výkladu. Za Netanjahuovej vlády tento koncept dosiahol bezprecedentné rozmery, čo sa týka šírky a neústupnosti – vďaka vnútornému presvedčeniu premiéra ešte oveľa viac ako vďaka výhovorke, ktorú ponúkajú ortodoxné strany, ktoré naňho vyvíjajú tlak.                 

Izrael má bezpečnostný problém.

V súčasnosti žiadny objektívny a racionálny pozorovateľ nemôže poprieť, že Izrael má bezpečnostný problém. To znamená, že jeho štátny aparát, jeho politický, sociálny a ekonomický systém, jeho obyvateľstvo a všetko, čo ho definuje ako systém krajiny, čelí vážnemu a dlhotrvajúcemu bezpečnostnému problému, a to tak navonok, ako do istej miery aj v rámci jeho (hoci meniacich sa) hraníc. Existujú objektívne aj subjektívne faktory, ktoré – riadené politickou elitou, ktorej stratégia je založená na permanentnom konflikte – tlačia Izrael k modelu toho, čo americký politológ Harold Lasswell nazval kasárenským štátom.                                                                            

Pozorovatelia sa rozchádzajú v názoroch na historickú zodpovednosť za túto situáciu, ktorej pôvod siaha až do sionizmu – bez ohľadu na to, či je v súlade s jeho pôvodnými princípmi. Ide o mimoriadne zložité otázky, ktoré v konečnom dôsledku pramenia z ašpirácií teórie „ľudu bez zeme a zeme bez ľudu“, mylnej teórie z devätnásteho storočia, ktorá sa časom ukázala ako príčina dramatických následkov pre palestínsky aj izraelský ľud.                                                                   

Prvá z nich sa prejavuje v jednostranných rozhodnutiach Izraela a použití sily v akciách oboch strán. Od vyhlásenia nezávislého jednonárodného, ​​jednoetnického a nepriamo aj jednonáboženského štátu v roku 1948, po ktorom bezprostredne nasledovala vojna vedená poprednými arabskými štátmi, sa čoraz viac prejavovala neochota/nemožnosť vyvinúť a implementovať spoločné riešenie so všetkými susedmi (a nie len s niektorými) a s menšinou začlenenou do hraníc nového štátu. Tento posledný aspekt je vážny a v mnohých ohľadoch prekvapujúci. Znamená to zlyhanie alebo nedostatočné uznanie zo strany Tel Avivu, že existuje ľudský, sociálny a politický subjekt objektívneho významu – už len pre skutočnosť, že žije na tých istých územiach a v tých istých mestách – Palestínčania.                  

Podcenenie tejto skutočnosti viedlo k dlhej sérii jednostranných rozhodnutí a činov, ktoré postupne otrávili vzťah, ktorý bol už od začiatku problematický. Od neúspešného implementovania dohôd z Osla z roku 1993 (predovšetkým z dôvodu postupnej kolonizácie Západného brehu Jordánu, oficiálne prideleného Palestínskej samospráve spolu s existujúcimi židovskými osadami) cez prvú (1987) a druhú (2000) intifádu sa dospelo až k eskalácii, ktorá vyvrcholila 7. októbra 2023 masakrom, spáchaným Hamasom.                                                                              

Hoci je historická rekonštrukcia nevyhnutná, sama osebe nestačí na riešenie problémov. Po vysvetlení ich pôvodu je potrebné objasniť súčasný kontext. V každom prípade to znamená prechod od analýzy k strategickému hodnoteniu, a teda od podstatne ustálenej sféry (založenej na zdokumentovaných skutočnostiach) k sfére „tekutej“, ako je oblasť preferovaných a požadovaných stavov sveta.

Tu sa ukazuje, že rozdiel medzi viacerými návrhmi je absolútny a presadzuje ciele, ktoré nie sú len odlišné, ale priam antagonistické a vzájomne sa vylučujúce. Paradoxnú konvergenciu medzi izraelskými a palestínskymi extrémistickými postojmi dokazuje požiadavka na štát, ktorý by sa mal podľa oboch strán rozprestierať „od rieky (Jordán) po more (Stredozemné more)“.

Naopak, riešenie, ktoré obhajujú najvyváženejšie pozície na oboch stranách, je známe heslom „dva národy, dva štáty“, oficiálne prijaté v Dohodách z Osla, zopakované v rôznych rezolúciách Bezpečnostnej rady OSN a nedávno potvrdené Európskou úniou a jej členskými štátmi. Toto riešenie však aktívne bojkotuje politika osídľovania, ktorá sa nepretržite uplatňuje posledných tridsať rokov. Poslednú ranu zasadila v auguste 2025 Netanjahuova vláda plánom na vybudovanie 3 400 osád, ktorého cieľom bolo definitívne oddeliť východný Jeruzalem od Západného brehu Jordánu alebo, slovami ultraortodoxného ministra Bezalela Smotriča, „pochovať myšlienku palestínskeho štátu“.                                                                                  

Zatiaľ čo geografické rozdelenie je ďalším klinom, ktorý odsudzuje riešenie formou dvoch štátov na neúspech, prvým dôsledkom politickej priepasti, ktorú medzi oboma národmi prehĺbila vojna v Gaze, je definitívne vzdanie sa alternatívy spoločného života v jednom štáte. Na rozdiel od pravicovej sabotáže ľavicová opozícia v Izraeli naďalej opakuje cieľ dvoch štátov.

Politika vlád vedených Netanjahuom neistotu Izraela nezmierňuje, ale podnecuje.

Pritom argumentuje, že plnohodnotná palestínska štátnosť so zárukami zodpovednosti, zákonnosti a stability monitorovanej medzinárodným spoločenstvom by prispela práve k bezpečnosti Izraelčanov. Slovami izraelského opozičného lídra Jaira Lapida: „Pri pohľade do budúcnosti o desať rokov je najlepším riešením, aby sa Izrael oddelil od Palestínčanov spôsobom, ktorý prispeje k bezpečnosti Izraela.“                                                                                                                      

Ak židovský štát čelí bezpečnostným výzvam, politika vlád vedených Netanjahuom jeho neistotu nezmierňuje, ale podnecuje. Naopak, situácia týkajúca sa uznania existencie Palestínskeho štátu (alebo aspoň stavu, aký tu bol pred 7. októbrom 2023) by bola potenciálne menej dramatická.                                  

V predvečer dvoch katastrofických udalostí, operácie Al-Aksá a vojny v Gaze (ktoré sa rozšírili o ďalšie fronty, ktoré otvoril Tel Aviv so svojimi nepriateľmi v Libanone, Sýrii, Jemene a Iráne), väčšina arabskej verejnej mienky normalizovala vnímanie Izraela. Na prekvapenie niektorých západných pozorovateľov, uviaznutých v postoji nadradenosti „orientalizmu“, občania arabských krajín sledujú medzinárodné dianie, a keď sú požiadaní o vykonanie prieskumov verejnej mienky, ktoré zaručujú serióznosť a ochranu súkromia, vyjadrujú svoje názory nie odlišným spôsobom a intenzitou ako my v Európe.                                                                                                                 

K týmto metodologickým záverom dospel výskum, ktorý vykonal Archivio Disarmo pre talianske ministerstvo zahraničných vecí, ktorý skúmal dve línie: po prvé sekundárna analýza údajov z prieskumov verejnej mienky vykonaných akreditovanými výskumnými ústavmi na reprezentatívnych vzorkách z arabských krajín; po druhé priama analýza takmer 7 000 správ na sieti Twitter (neskôr X) na tému Abrahámovských dohôd, publikované v septembri 2020.

Spomedzi rôznych zaujímavých zistení vynikajú svojou relevantnosťou dve. Nie však nadšením, ale skôr akceptovaním situácie týkajúcej sa vnímania Izraela, ukazuje sa, že neredukovateľný pocit odporu vyjadrený termínom „sionistický subjekt“ bol v posledných rokoch nahradený vyváženejšou definíciou druhej strany, vyjadrenou používaním pojmov „Izrael“ a „štát Izrael“.                                            

Zároveň sa však potvrdila rozšírená nepopulárnosť takzvaných Abrahámovských dohôd, ktoré presadzovala prvá Trumpova administratíva. V skutočnosti bolo uzavretie samostatných mierových dohôd s Izraelom jednotlivými arabskými štátmi bez zmienky o palestínskej otázke riadené Trumpovým zaťom Jaredom Kushnerom. V roku 2020 dohodu podpísali štyri arabské krajiny (Bahrajn, Spojené arabské emiráty, Maroko a Sudán) a na jeseň 2023 sa na podpísanie samostatnej mierovej dohody chystala aj Saudská Arábia, pričom tento podpis by mal najväčšiu váhu. Z 33 300 respondentov 85 % odporcov Abrahámovských dohôd uviedlo okupáciu a potláčanie práv Palestínčanov Izraelom (Arabské centrum pre výskum a politické štúdie).

Nemenej zaujímavé je vnímanie Hamasu, ako odhalil prieskum, ktorý si objednal uznávaný medzinárodný časopis Foreign Affairs a ktorý uskutočnila výskumná sieť Arab Barometer. Prieskum, ktorý sa zhodou okolností skončil začiatkom októbra 2023 v Gaze a na Západnom brehu Jordánu, ukázal, že za podporu islamistickej organizácie v Pásme je necelých 25 % populácie.                    

Hoci sa unilateralizmus objavil v novom storočí s rušivou silou, v medzinárodných vzťahoch nepredstavuje bezprecedentnú situáciu. Je to skôr opakujúca sa situácia v strategickej sfére, ako zdôrazňuje „Jervisova dilema“ (pomenovaná po Robertovi Jervisovi, politológovi, ktorý ju zhrnul takmer pred polstoročím): „Politiky, ktoré zvyšujú bezpečnosť jedného štátu, majú tendenciu znižovať bezpečnosť ostatných.“ Samozrejmý princíp, ktorý však vládcovia, najmä tí, ktorí vnímajú svoju moc ako ohrozenú, často ignorujú.

Fabrizio Battistelli

Autor je prezidentom a spoluzakladateľom Inštitútu medzinárodných výskumov Archivio Disarmo (Rím, 1982). Čestný profesor sociológie na Univerzite La Sapienza v Ríme, kde založil a viedol Katedru sociálnych a ekonomických vied. Zaoberá sa problematikou vnútornej a medzinárodnej bezpečnosti, riešením konfliktov a sociológiou mierových procesov.

Prevzaté z cittanuova.it.