Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Článok obsahuje spoilery.
Už dávno som z kina neodišiel taký rozčarovaný ako tento víkend, keď som bol na premietaní nového filmu Jedna bitka za druhou (USA, 2025).
Na nový akčný film som sa rozhodol ísť vďaka mimoriadne pozitívnym recenziám, a to ako z tábora odbornej obce (na rešpektovanom portáli Kinema má napríklad 9 bodov z 10), tak aj zo strany ľudových hlasovaní (84 percent na ČSFD).
Toto dielo vytvoril režisér Paul Thomas Anderson, príslušník mladšej a kreatívnej generácie hollywoodskych tvorcov. Hlavné postavy stvárnili veľké mená Hollywoodu – hlavného hrdinu Boba Fergusona hrá Leonardo DiCaprio, antagonistu Stevena Lockjawa zas stvárnil Sean Penn.
Žánrovo ide o hybrid. Hoci je to film dominantne akčný, objavujú sa aj silné prvky čiernej komédie a politického trileru. Tieto prvky sú do jedného celku pozliepané umne, napríklad humor nepôsobí samoúčelne.
Hlavná postava Bob Ferguson je bývalý krajne ľavicový domáci terorista. V úvode filmu vidíme, ako spolu so svojím gangom French 75 útočí na tábory pre ilegálnych migrantov, ktorých púšťa na slobodu, vyhadzuje do vzduchu kancelárie pro-life politikov či dokonca z politických dôvodov narúša elektrickú sieť.
Po nepodarenej akcii v banke si však na gang posvieti skorumpovaný vojak Steven Lockjaw, ktorý časť skupiny French 75 postrieľa, časť pozatýka. Bob a jeho malá dcéra, ktorú vychováva s inou členkou French 75, utečú.
Dej sa potom posunie o približne 16 rokov. Z Boba je drogovo závislá troska, ktorá sa stará o svoju výnimočne nadanú dcéru. Pri výchove je prehnane paranoidný a na svoju dcéru dáva extrémny pozor.
Lockjaw sa medzitým snaží dostať do tajného a vplyvného klubu zástancov nadradenosti bielej rasy s názvom Klub vianočných dobrodruhov. Keď sa dozvie, že podmienkou vstupu je to, že človek nikdy nebol v medzirasovom romantickom vzťahu, začne sa jeho hon na Bobovu dcéru Willu. Domnieva sa totiž, že by jej otcom mohol byť v skutočnosti on.
No a tu sa začne naháňačka, ktorá trvá celú noc, v podstate po celý filmový čas.
Rovno poviem, že mám k tomuto filmu silné morálne výhrady, ale pre férovosť si povedzme aj to, čo sa na ňom podarilo.
Už dávno som v kine nezažil takú napínavú atmosféru. Prispelo k tomu nielen šialené tempo filmu, ale aj frenetický atonálny soundtrack a perfektný zvuk (výstrely divákov ohlušovali takmer ako ozajstné).
Dobrý bol aj humor, ktorý nepôsobil prvoplánovo, a aj ja som sa párkrát nahlas zasmial, keď sa mi podarilo naladiť na jeho vlnu. Obsadenie a herecké výkony sa takisto podarili.
Niektoré recenzie mimoriadne vychvaľovali záverečnú automobilovú naháňačku. Koniec koncov, samotný režisér Anderson povedal, že tento film vymýšľal 20 rokov, pričom naháňačky mali byť jeho ústrednou časťou.
A hoci nešlo o prevratný zážitok ako na konci The Bourne Supremacy (USA, 2004) či na začiatku James Bond: Quantum of Solace (Spojené kráľovstvo, 2008), keď som mal pocit, že sledujem, ako sa prepisuje kinematografická história, bola to dobre natočená scéna a bolo vidno, že ju režisér vo svojej hlave vypiloval do dokonalosti.
No a teraz k tým výhradám.
Už pred návštevou kina ma trochu odrádzal námet, pretože som fakt nechcel pozerať film, ktorý glorifikuje ľavicových extrémistov. V recenziách som sa však dočítal, že ich film vykreslil ako morálne ambivalentných a rozhodne nejde o pozitívne zobrazenie.
Nuž, nestalo sa.
Postavy páchajúce domáci terorizmus sú zobrazené v podstate romantizujúcim spôsobom, ich zločiny nie sú nikdy v priebehu filmu poriadne reflektované.
Záblesk akýchsi emócií či odsúdenia násilia nájdeme v dvoch scénach – keď sa jedna z revolucionárok pozerá do očí policajtovi v banke, tesne pred tým, ako ho zastrelí, a keď sa revolucionárom rozpadne rodina.
Bob sa snaží apelovať na normy rodinného života, ale na jeho družku to neplatí. Musí sa od neho odpútať a pokračovať v revolúcii. Na nasledovníkov hnutia, ktoré už vo svojom manifeste z roku 1848 odsudzuje rodinu ako otrokársku inštitúciu, apely na rodinu skrátka neplatia.
Na druhej strane je štátny aparát zobrazený úplne čierno-bielo ako totálne prehnitý. V podstate každý zástupca štátnej moci, ktorého stretneme, je tu úchylný alebo skorumpovaný človek. Dokonca ešte aj keď niekto spomedzi revolucionárov hodí zápalnú fľašu smerom k policajtom, je to len policajtmi nasadený agent, ktorý im má dať zámienku na tvrdé potlačenie protestu.
Táto dichotómia teda diváka jednoznačne vedie k tomu, aby držal palce revolucionárom, veď to predsa myslia dobre. Nehovoriac o tom, že v úplne poslednej scéne vidíme, že v krajne ľavicových aktivitách pokračuje aj Bobova dcéra a Bob sa cíti hrdo.
Romantizovanie politického násilia pritom v súčasnej Amerike vyznieva nezodpovedne. Film mal slávnostnú premiéru len dva dni pred chladnokrvnou vraždou pravicového aktivistu Charlieho Kirka a v čase, keď radikáli útočia na migračné úrady, čo si z času na čas vyžiada obete na životoch.
Jedna bitka za druhou sa pritom nesnaží držať si odstup od súčasného diania. Recenzie otvorene hovoria o odvážnej satire súčasných pomerov v Spojených štátoch.
Otvorenou otázkou teda zostáva, čo sa to tým filmom Anderson vlastne snažil povedať. Čo je riešením súčasnej politickej situácie, s ktorou zjavne nesúhlasí? Nebodaj romantizované násilie, aké je zobrazené v jeho najnovšom filme? Čo okrem zážitku z epickej naháňačky si mám z kinosály odniesť?
Obávam sa, že okrem zlepšenia vzťahu medzi Bobom a Willou sa divákom iné pozitívne posolstvo neponúka.
Moje hodnotenie: Technicky premakaný, ale spoločensky nezodpovedný blockbuster. 5/10.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
