Kam sa podel Boh?

Boh je mŕtvy: tento výrok filozofa Friedricha Nietzscheho, ktorý sa stal aj refrénom známej piesne talianskeho spevá­ka a skladateľa Francesca Gucciniho, dobre vyjadruje pocit dnešnej spoločnosti (najmä západnej). Naznačuje koniec jed­nej éry, ale zároveň ohlasuje aj niečo nové.

Sociológia sa už nejaký čas zaoberá otázkou, akými zmena­mi prechádzajú náboženské vierovyznania v súčasnom svete. Odpovede znalcov sa točia okolo dvoch bodov: na jednej stra­ne náboženstvá strácajú svoju sociálnu úlohu a morálny kre­dit; na druhej strane sa zvyšuje dopyt po religiozite alebo spi­ritualite zo strany jednotlivcov a skupín. Zdá sa, že ide o dva protichodné trendy, ktoré však treba čítať v rovnakom rámci.

Prvý trend: sekularizácia

Prvým trendom, ktorý púta pozornosť bádateľov, je sekulari­zácia. Tú treba chápať ako proces, v rámci ktorého nábožen­ské presvedčenia, praktiky a inštitúcie postupne strácajú svoj vplyv na spoločnosť. V porovnaní s minulosťou, keď nábo­ženstvá plnili inštitucionálne a riadiace úlohy, dnes dochádza k diferenciácii a autonómii jednotlivých oblastí života a k jas­nej odluke cirkví od štátu. V tomto procese sa náboženský sys­tém stal jedným zo systémov medzi ostatnými a stratil svoju dominantnú a riadiacu úlohu voči ostatným systémom. V zá­padných štátoch to napríklad znamená, že pri uznaní laickosti štátu bola politika zverená občianskej autorite a vzdelávanie už nie je pod vplyvom cirkevnej autority, ale aj to, že v umení, filozofii a literatúre sa oslabil náboženský obsah a veda sa po­stupne presadila so svojou autonómnou perspektívou.

Dnešní muži a ženy už nezakladajú svoju morálku na viere, ale vnímajú hodnoty jasne oddelené od viery a oddelené od náboženského učenia.

Podľa sociológov tento proces prebieha na Západe od novoveku. Napríklad podľa jed­ného z najvplyvnejších súčasných vedcov, evanjelického teológa a rakúskeho sociológa naturalizovaného v Spojených štátoch Petra Bergera, to súvisí s potvrdením racionálneho myslenia a technologickým pokrokom: kým v minulosti sa ľudia utiekali k náboženstvu, aby vysvetlili javy, ktoré ich dezorientovali, dnes sa spoliehajú na vedu a uplatňovanie technológií. Inými slovami, v západných krajinách sa dnes koncepčné mechanizmy legiti­mizácie spoločenského poriadku čoraz viac opierajú o vedu a na kultúrnej úrovni sú pre­svedčenia a hodnoty čoraz viac sekulárne. Aj ďalší vedci sa domnievajú, že túto zmenu spôsobila racionalizácia. Preto sa náboženstvo v súčasnosti stalo jedným zo symbolických systémov medzi mnohými inými symbolickými systémami a stráca svoj vplyv.

Je tam však ešte niečo. Podľa sociológa Maxa Webera sa aj samotné náboženstvo pod vplyvom racionálneho myslenia postupne transformovalo na čoraz chladnejší a organizo­vaný systém. Dotklo sa to nielen kresťanských cirkví, ale aj ostatných svetových nábožen­stiev, ktoré sa postupne inštitucionalizovali a dokonca boli vybavené vlastnou byrokra­ciou so špecializovanými úlohami a právomocami. Skrátka, podľa Webera, paradoxne, časom táto racionálna tendencia viedla k tomu, že pohltila samotné náboženstvá.

Táto skutočnosť vysvetľuje viaceré súčasné javy. Prichádza na myseľ rozšírená skepsa voči cirkvám a všeobecne voči rôznym náboženským inštitúciám. Pomyslime aj na prud­ký pokles počtu ľudí, ktorí sa zúčastňujú na náboženských obradoch.

Okrem toho je na Západe veľmi bežné, že náboženstvo sa už nevníma ako verejná, ale ako súkromná záležitosť. Veriaci často odsúvajú svoj vzťah k Bohu a transcendentnu do intimistickej sféry, ktorá má len málo alebo vôbec nič spoločné s každodenným životom, prácou, rodinou, politikou a zábavou. Sám Nietzsche si uvedomoval, že dnešní muži a ženy už nezakladajú svoju morálku na viere, ale vnímajú hodnoty jasne oddelené od viery a oddelené od náboženského učenia.

Môžeme si potom položiť otázku, či má Boh v dnešnej spoločnosti ešte stále miesto, alebo či to naozaj nie je tak, že úpadok náboženstiev nevyhnutne vedie ku „konštatovaniu jeho zániku“. Nuž, sociológovia na túto provokáciu reagujú poukázaním aj na to, že popri znakoch krízy sa objavujú aj príznaky veľkej inovácie.

Ďalší trend: príznaky inovácií

Tak ako v mnohých oblastiach života, aj náboženstvo prežíva éru detradicionalizácie. Vzťah k transcendencii sa odkláňa od tradičných vzorov, zvykov a obyčajov, ako aj od dogmatických a vopred daných postojov a hľadá nové spôsoby realizácie a odovzdávania.

Jedným z najvýraznejších prejavov je fenomén hnutí. V posledných rokoch sa na celom svete objavili nové formy náboženských zoskupení, ktorých cieľom je podporovať zme­ny. Ide o takzvané náboženské hnutia. Na to, aby sme si predstavili význam tohto fe­noménu na symbolickom príklade, stačí spomenúť, že skúsenosť hnutia „Spoločne pre Európu“, ktoré spája rôzne združenia európskych kresťanských cirkví, počíta na starom kontinente s viac ako 200 hnutiami a spoločenstvami. Je tiež dobre známe, že v katolíckej sfére sa v priebehu XX. storočia zrodili početné hnutia, ktoré najmä po Druhom vatikán­skom koncile prejavili veľmi významné úsilie o duchovnú a charizmatickú sebaobnovu.

Dialóg pomáha prekonať uzavretú formu identitarizmu.

Fenomén „hnutí“ však nemožno považovať za príznačný len pre kresťanstvo. Zreteľne ho nachádzame aj vo veľkých náboženstvách, ako sú judaizmus, budhizmus, hinduizmus a islam; vyjadruje potrebu prekonať to, čo sa vníma ako formalizmus doktrín a dogiem, a zamerať sa na skúsenosť, službu blížnemu, askézu a návrat k prameňom.

Ďalšie príznaky inovácie možno pozorovať v tendencii rôznych cirkví zbližovať sa, aby si navzájom porozumeli a spolupracovali v spoločnej službe ľudstvu. Tento dialóg medzi cirkvami a kresťanskými spoločenstvami je už dlho uznávaný a nazýva sa ekumenizmus a má svoje vlastné charakteristiky vo vzťahu k širšiemu dialógu s inými náboženstvami. Podľa jednej časti sociológie ho možno vysvetliť aj ako reakciu na procesy sekularizácie a globalizácie alebo aj ako dôsledok politických a hospodárskych tlakov.

Nemôžeme si však neuvedomiť, že táto dialogická tendencia má aj svoju vnútornú hodnotu. Predstavuje totiž ochotu rôznych náboženských spoločenstiev predovšetkým uznať sa navzájom, ale aj vydať sa na spoločnú cestu, napríklad v otázke ľudských práv. Spomeňme si napríklad na stretnutie pápeža Františka s veľkým imámom Al-Azharu Al-Tayyebom, ktoré vyústilo do spoločného podpísania dokumentu „Ľudské bratstvo pre svetový mier a spoločné spolužitie“. Toto stretnutie bolo zásadné, keďže podporilo spoločný záväzok katolíckeho sveta a sunnitského islamského sveta v oblasti uznávania práv žien a detí, boja proti chudobe a podpory sociálnej inklúzie. Veľmi dôležitý je aj záväzok veľkých náboženstiev za mier, cesta, ktorá sa začala v roku 1986 v Assisi a pokra­čuje dodnes každoročnými stretnutiami predstaviteľov najrôznejších náboženstiev. Ne­hovoriac o stretnutí pápeža Františka s ekumenickým pravoslávnym patriarchom Kon­štantínopolu Bartolomejom, ktoré iniciovalo spoločný záväzok v oblasti ekológie.

Ide o príkladné udalosti, na ktorých sa podieľali náboženskí vodcovia. Majú však veľký význam aj na úrovni spoločnej viery. Viacerí vedci totiž poukázali na to, že toto zbližo­vanie cirkví a náboženstiev nielenže vytvára vzájomnú spoluprácu medzi inštitúciami, ale vedie k ľudovej obnove spôsobu chápania viery a vzťahu k rôznosti. Inými slovami, dialóg pomáha prekonať uzavretú formu identitarizmu.

Treba brať na vedomie aj skutočnosť, že popri týchto náboženských inováciách sa množia formy fundamentalizmu. Ide o tendencie, ktoré vedú k nekompromisnému prežívaniu vzťahu s transcendenciou: fundamentalizmus presadzuje návrat k základným princípom náboženstva, ktoré sa stotožňuje s autentickým a neomylným Božím slovom.

Fundamentalistické prúdy sú prítomné vo všetkých veľkých svetových náboženstvách: od kresťanstva cez judaizmus až po islam a miešajú sa v nich reakčné, identitárne a kon­zervatívne prvky spojené s tradíciou, s inými hypermodernými prvkami, napríklad vy­užívanie internetu ako nástroja propagandy. Je to teda spôsob, ako vrátiť Boha do centra spoločenského a verejného života, avšak so silnými opozičnými tendenciami a cestami včlenenia či vyčlenenia sa zo spoločenstva tzv. „pravých veriacich“. V tomto zmysle fun­damentalizmus vyjadruje aj silnú požiadavku duchovnosti.

Na záver

Môžeme si teda položiť otázku: Je pravda, že planéta Zem sa v posledných desaťročiach stáva čoraz viac laickou a zaobíde sa bez Boha? Iba čiastočne. Rituálna a inštitucionálna religiozita, ktorá doteraz prevládala, je pravdepodobne v kríze, ale potreba transcenden­cie v žiadnom prípade nie je mŕtva. Naopak, odhady z nedávneho prieskumu Pew Resear­ch Center hovoria, že viera zostáva neoddeliteľnou súčasťou života veľkej väčšiny ľudí na celom svete: 84 % jednotlivcov sa nejakým spôsobom identifikuje s určitou náboženskou skupinou a očakávané trendy pre rok 2060 predpokladajú nárast počtu veriacich. Je však potrebné byť pozorný voči zmenám, aby sme videli, kde je dnes Boh.

Silvia Cataldiová

Autorka je docentkou sociológie na rímskej univerzite La Sapienza.

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 3.