Kritizovať, či nekritizovať? To je otázka

V istom období svojho života som si uvedomil zaujímavú skutočnosť. Každú moju činnosť niekto hodnotil. Napríklad keď som rozhodoval na futbalovom ihrisku, na tribúne sedel delegát stretnutia. Je to osoba, ktorá pozoruje rozhodcov – hlavného a jeho asistentov pri postranných čiarach – a hodnotí ich výkon. 

Pred zápasom, počas polčasovej prestávky a aj po zápase príde do šatne a s arbitrami prehodí niekoľko slov, pozoruje ich spoluprácu a ponúka svoj pohľad na vec. Po zápase do zápisu uvedie, ako si počínali, vyzdvihne dobré rozhodnutia a poukáže na tie nepodarené. Jeho report zo stretnutia slúži na dlhodobé hodnotenie rozhodcov, ale napríklad aj na pozastavenie výkonu ich činnosti, ak počas zápasu vážnejšie pochybili.

Zároveň ako doktorand píšem rôzne články do vedeckých zborníkov či recenzovaných časopisov. Postup je zväčša taký, že svoju „prvotinu“ pošlem organizátorovi konferencie či redakčnej rade. Tí následne príspevok posunú jednému či dvom recenzentom, ktorí ho zhodnotia a takisto uvedú námety na doplnenie či úpravu. Autor ich potom zapracuje a článok by mal byť pripravený na publikovanie.

V tom istom období svojho života som si takisto uvedomil, že to často nie sú veľmi príjemné okamihy. Zaiste, každý vám povie, že spätná väzba je základ. Keď ju však skutočne dostanete, dokáže riadne zabolieť. Zabolieť ego.

Zlaté pravidlo je preto zlaté, lebo do ľudských vzťahov prináša štandard, o ktorý sa máme zakaždým usilovať.

Je, samozrejme, rozdiel medzi konštruktívnou kritikou a subjektívnym zhadzovaním výkonu jedinca. Tá prvá smeruje k pochvale či upozorneniu na nedostatky, a to bez zbytočného prifarbovania či rozmazávania. Naopak, druhé často smeruje voči človeku. Kritikovi a priori prekáža osoba a účelovo hľadá chyby; prípadne tie existujúce zbytočne zveličuje s cieľom nie pomôcť, ale vyvŕšiť sa na hodnotenom neborákovi.

Umenie kritizovať

Pri tomto viacnásobnom uvedomovaní mi prišla na um ešte jedna myšlienka. Nielen hodnotený, ale aj hodnotiaci to má často ťažké. Väčšina osôb, ktoré som stretol a mal možnosť tráviť s nimi čas, hodnotila podľa svojich možností maximálne objektívne. Zdá sa mi, že hodnotiť je napokon ešte ťažšie. Prísť s cielenou kritikou, nezabudnúť pochváliť to správne a dostatočne vyjadriť, čo treba zlepšiť, je tak nesmierne užitočná sociálna zručnosť! 

Málokto ju ovláda prirodzene. Finta je v tom, že tak ako iné zručnosti, aj túto treba nadobudnúť, a to cvikom. Možno preto aktuálne zažívame taký odpor voči vedúcim funkciám. Nikto si kritiku neužíva; ale kritizovať (v neutrálnom význame slova) je úplne iný level.

Každý zároveň na kritiku reaguje rozdielnym spôsobom, ale nikomu nie je ľahostajná. Aj keď kdekto môže povedať opak. Ten však súvisí len s tým, že si vypestoval hrošiu kožu – ako reakciu na kritiku. Niekto pri hodnotení len pritakáva, niekto sa púšťa do hádok, lebo hodnotenie berie ako útok. Pritom naučiť sa správne pracovať so spätnou väzbou je úplný základ. Osvojíme si ho, ako inak, súc kritizovaní.

Umenie kritiku prijať

Pri hodnotení je dôležité pamätať na zlaté pravidlo. Rob iným tak, ako chceš, aby iní robili tebe. Nie, neznamená to každému hovoriť milé veci v očakávaní, že potom druhí budú milí ku mne. (Nebudú.) Zlaté pravidlo je preto zlaté, lebo do ľudských vzťahov prináša štandard, o ktorý sa máme zakaždým usilovať. Je to o povedaní pravdy, ak chcem, aby aj ku mne boli ostatní pravdiví. To je štandard. Veď pravda oslobodzuje. Je to taktiež o snahe vžiť sa do kože druhého a vycítiť, čo mu pomôže a čo mu môže ublížiť. Nie je to vždy jednoduché a niekedy ani žiaduce. Ale vždy je to dobrá pomôcka.

Odhadnúť, kedy ponúknuť spätnú väzbu dobrovoľne, je tiež zaujímavá dilema. Nedávno som behal po frekventovanejšom chodníku. Oproti mne bežala vcelku zavalitá pani. Všimol som si, že okolo členkov mala navyše pripnuté malé kovové závažia na suché zipsy. Aj keď som zväčša ľahostajný k iným technikám – každý robí, čo môže –, táto mnou vyslovene hrkla. Nadváha je dostatočná záťaž na kĺby; a keď píšem dostatočná, mám na mysli nadbytočná. Pridaním týchto závaží si pani vyslovene škodila. Proces chudnutia či nadobudnutia lepšej kondície nejde urýchliť jednorazovou záťažou; preto sa to volá proces.

Je to ako s prijímaním alebo ponúkaním kritiky. Je to proces, učenie sa, nie jednorazový zázrak. Panej bežiacej oproti som nič nepovedal. Nemyslím si, že bola zvedavá na môj názor, hoci by v tomto prípade reprezentoval celkom nepriestrelný fakt. A ja som navyše v ponúkaní spätnej väzby pomerne začiatočníkom.

Z tohto môjho rozjímania si teda zoberiem iba toľko, že je lepšie ponúknuť viac faktov, menej názorov, a to najmä v momente, keď som o ne požiadaný. Viac počúvať (máme dve uši…), menej rozprávať (… avšak iba jedny ústa). Ale predovšetkým správať sa k druhým tak, ako by sme na ich mieste sedeli my sami.

Môže pomôcť predstaviť si, že sa rozprávam so svojím najlepším kamarátom. Pre kresťana to pokojne môže byť Ježiš. A Kristus by od vás zaiste nechcel počuť nič iné len pravdu.