Ľudia na Madagaskare sa vzájomne neškatuľkujú. Každý je pre nich v prvom rade človekom hodným úcty

Kedy sa vo vás zrodila túžba natočiť dokument Tsiky o Madagaskare?

Ostrov Madagaskar som navštívil v minulosti už viackrát. Prvýkrát pri natáčaní dokumentu o Móricovi Beňovskom Odkaz Mórica Beňovského (2015) a potom pri dokumente Masoala – Miesto kde to žije (2017), pri ktorom som sa však sústredil skôr na svoju fascináciu časťou ostrova, ktorá patrí medzi málo navštevované.

Počas týchto expedícií som postupne pochopil, že to, čo ma na tejto krajine najviac fascinuje, nie sú nejaké prírodné úkazy, ktoré sú síce tiež zaujímavé, ale najradšej sa tam vraciam kvôli stretnutiam s miestnymi ľuďmi. Tie sú pre mňa vždy obohacujúce a úsmevné. Práve tento zážitok stretnutia s miestnymi Malgašmi som chcel zachytiť v dokumente Tsiky. Chcel som priblížiť ich spôsob života, bezstarostnosť a životné nastavenie.

Dá sa povedať, že v žiadnom inom dokumente ste necielili na ľudskú rovinu tak ako v tomto?

Áno. Prvý dokument o Móricovi Beňovskom bol vyslovene o historických reáliách a o hľadaní jeho hrobu. Ten ďalší (Masoala) bol o nás – štyroch bielych dobrodruhoch, ktorí sme išli cez časti Madagaskaru, kde nám povedali, že v tom roku videli šiestich bielych vrátane nás štyroch. Tým, že sme sa stále presúvali z miesta na miesto, nebol vyslovene čas mapovať život miestnych. Práve preto vznikol dokument Tsiky, ktorý je akoby sondou do ich bežného života.

Malgašské deti zo mňa mali strach. Rodičia ich totiž často strašia tým, že keď nebudú poslúchať, príde biely pán, ktorý si ich zoberie.

Pri premiére filmu ste spomínali, že bolo ťažké zachytiť ich autentické emócie, pretože hneď, ako videli kameru, zmeraveli. Ako sa vám podarilo vyrovnať s touto výzvou?

Tým, že to nebola moja prvá návšteva tohto ostrova a dediny Ambodirafia, myslel som si, že si ma miestni už trošku „oťukali“ a nebudem pre nich ako úplne cudzí človek. Chcel som ich zachytiť v ich prirodzených momentoch, ako sa správajú, keď sú sami sebou. No často, keď videli kameru, zamrzli a prestali robiť to, čo prirodzene robia.

Ďalší problém bol, že malgašské deti zo mňa mali strach. Rodičia ich totiž často strašia tým, že keď nebudú poslúchať, príde biely pán, ktorý si ich zoberie. Myslím, že aj vo filme je záber, ako dieťa jedlo ryžu a zrazu, keď ma zbadalo, odhodilo tanier a rýchlo utieklo. Pri ňom sedel ešte jeden chlapec, ktorý ma spočiatku nevidel a pokojne jedol, no hneď, ako ma zazrel, zopakoval sa presne ten istý scenár.

Ktorá oblasť Madagaskaru je konkrétne v dokumente zachytená?

Dokument zachytáva najvýchodnejší bod Madagaskaru – dedinku Ambodirafia, kde mal Móric Beňovský svoju základňu. Nachádza sa na Cap Este – najvýchodnejšom bode ostrova, kam nevedie cesta.

Ako vnímajú postavu Mórica Beňovského, niekdajšieho kráľa Madagaskaru, domáci? Spomínajú si na neho?

Na Madagaskare platí, že čo bolo včera, je už minulosť, a čo sa stalo pred 250 rokmi, je už príliš vzdialená história na to, aby si ju nejakým spôsobom pripomínali. Na občianskom preukaze jedného domorodca som napríklad videl, že mal v kolónke „rok narodenia“ napísané „narodený približne okolo roku 1958“. Dodnes sú však po tomto prvom kráľovi severnej časti Madagaskaru so slovenskými koreňmi pomenované ulice a školy. Teda jeho historický vplyv je tam cítiť. Keď im hovoríme, že bol „Mpanjaka be“ (kráľ kráľov), miestnych to veľmi zaujme, pretože si kráľov v krajine veľmi vážia. Celkovo si Malgaši pestujú veľkú úctu voči minulým generáciám a predkom, s čím je spojených veľa rôznych rituálov a kultúrnych tradícií.

Čítala som, že na Madagaskare majú zvyk vykopávania mŕtvych tiel svojich predkov. Zažili ste slávenie tejto tradície?

Sčasti áno, ale bola to skôr náhoda. Keď sme prechádzali cez jednu ulicu, zrazu sme zbadali veľký sprievod podobný našim svadbám, sprevádzaný hudbou, spevmi a bubnami. Dozvedeli sme sa, že sme svedkami slávenia tradície Famadihana, pri ktorej si uctievajú predkov vykopávaním ich pozostatkov. Nejaký čas potom, keď niekto zomrie, vykopú jeho telo, zabalia do nových plátien, tancujú s ním a potom ho zase pochovajú. Pri tejto príležitosti na počesť svojich zosnulých zabíjajú aj „zebu“ – hovädzí dobytok, ktorý má na Madagaskare nesmiernu cenu.

Malgaši trávia veľkú časť svojho dňa buď vonku, alebo presúvaním sa z miesta na miesto. Deti napríklad idú pešo do školy aj šesť kilometrov a poobede zase naspäť.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že človek na Madagaskare sa k poriadnemu domu dostane až po smrti. Súvisí tento zvyk pochovávania do kamenných hrobov s ich vierou, že svoj skutočný domov budeme mať až po smrti?

Áno. Ľudia tu bývajú v slamených chyžkách, ktoré sú pravidelne zasiahnuté a často úplne zničené cyklónmi, takže si ich musia vždy postaviť nanovo. Po smrti však majú už hrob z betónu, ktorý cyklónom odolá.

Odzrkadľuje tento ich spôsob bývania aj životné nastavenie, pri ktorom neprikladajú takmer žiadnu hodnotu majetku, ktorý majú na tomto svete?

Malgaši svoj dom nevnímajú ako nejakú modlu alebo chrám, čo zrejme súvisí i s tým, že v ňom netrávia veľa času. Veľkú časť svojho dňa trávia buď vonku, alebo presúvaním sa z miesta na miesto. Deti napríklad idú pešo do školy aj šesť kilometrov a poobede zase naspäť. Veľa času trávia rozprávaním sa so susedmi a dom využívajú viac-menej iba na prespávanie.

Ako by ste opísali vzťah Malgašov k peniazom? Akú hodnotu im pripisujú?

Hoci je pravdou, že ľudia na Madagaskare nie sú tak materiálne založení ako ľudia u nás, aj tam platí, že peniaze kazia charakter človeka. Tento ostrov je najväčší exportér vanilky na svete. Problém nastal, keď nárazovo stúpol jej dopyt a cena sa z 10 eur za kilo vyšplhala na viac ako 10-násobok svojej pôvodnej ceny.

Pri odhadovaní času si pomáhajú časovým intervalom potrebným na uvarenie ryže. Napríklad ak cesta trvá hodinu, tak povedia, že je to toľko, ako keď sa trikrát uvarí ryža.

To spôsobilo, že niektorí ľudia rýchlo zbohatli a mohli si zrazu dovoliť, čo chceli, no zároveň sa prestali správať ako ľudia. Pamätám si napríklad na článok, v ktorom písali, že keď ľudia nevedeli, čo s peniazmi, spravili si z nich polievku, z ktorej sa potom priotrávili.

Vo filme ma prekvapilo, aké vzdialenosti tam prekonávajú ľudia pešo a ako dokonale majú skoordinované pohyby…

Tým, že veľa vecí nosia na hlavách, tak sú prirodzene vystretí. Ak by sme my nosili nejakú ťažšiu tašku, automaticky by sme chodili zhrbene. Povedal by som, že sú celkovo zdravší, čo súvisí s množstvom prirodzeného pohybu. Len veľmi ojedinele môžete na Madagaskare vidieť obézneho človeka.

Zdravý životný štýl súvisí okrem pohybu aj so stravou. Z čoho pozostáva strava miestnych?

Miestni tu majú v prvom rade veľmi malé platy. Priemerný plat je do päť eur za deň, pričom len napríklad pivo stojí euro. To znamená, že kupovanú stravu si ľudia na dedinách dovoliť nemôžu. Potravu si buď vymieňajú, alebo sa ju snažia svojpomocne dopestovať. Väčšinou vo forme byliniek alebo ryže. Tie tvoria spolu s rybami základ ich stravy.

Vo filme som dokonca zachytila, že čas varenia ryže je pre Malgašov zároveň aj časovou mierkou. Ako to funguje?

Áno. To sme sa dozvedeli od jedného miestneho sprievodcu. Pri otázke na vzdialenosti síce používajú nejaké časové údaje, ale tie sú väčšinou veľmi skreslené a nepresné. Pri odhadovaní času si preto pomáhajú časovým intervalom potrebným na uvarenie ryže. Napríklad ak cesta trvá hodinu, tak povedia, že je to toľko, ako keď sa trikrát uvarí ryža. Na Madagaskare celkovo neexistuje čas. Keď som sa napríklad pýtal, kedy bude ráno omša, povedali mi, že vtedy, keď prídu ľudia. Alebo keď sme čakali na auto, ktoré malo prísť o deviatej a prišlo o pol jedenástej, tak vodič len poznamenal, že ešte potreboval doma niečo dorobiť.

Čo vás na živote miestnych najviac prekvapilo?

Prekvapilo ma, ako veľmi sú družní. Stalo sa nám napríklad, že sme si objednali auto s korbou, ktoré nás malo previezť do iného mesta. Po niekoľkých kilometroch, keď sme sa preplavili cez brod, do tej korby nastúpilo dvadsať Malgašov. Keď sme sa potom pýtali vodiča, prečo ich zobral, keď sme si zaplatili za súkromný prevoz, povedal nám, že to je jeho rodina a rodinu musí predsa vziať. Oni berú svoju širokú rodinu tak ako my tú najbližšiu. Aj keď sme cestovali do iných častí krajiny, vodič nám stále hovoril, v ktorej dedine má akého uja či bratranca.

My síce hovoríme, ako raketovo u nás veda napreduje, ale u nich sa to deje niekoľkonásobne rýchlejšie. Pamätám si, že keď som tam prišiel prvýkrát v roku 2014 s dronom, tak si mysleli, že je to nejaká mágia.

Malgaši fungujú celkovo veľmi komunitným spôsobom života a v jednom dome žije niekedy aj viac rodín. Je zaujímavé, že aj na riadení obce sa podieľajú samotní občania. Všetci, ktorých zaujíma chod obce, môžu prísť na miestne zasadnutie, tzv. „kabar“, na ktorom sa rieši všetko spoločne. Hoci majú aj starostu, o tom, čo a ako sa bude robiť, rozhoduje vyslovene hlas ľudu.

Madagaskar nepatrí medzi vyhľadávané destinácie, vďaka čomu sa mu darí udržiavať si určitú nedotknutosť a neskazenosť modernými technológiami. Vidíte určité riziko v tom, že tento ich jednoduchý spôsob života ohrozí práve to, že k nim bude stále viac prenikať civilizovaný svet?

Čo ich podľa mňa ohrozuje najviac, je umelá inteligencia. Pod imitáciou pápeža, ktorý jazdil na bicykli, sa napríklad na facebooku medzi nimi rozbehla živá diskusia. Tým, že sú pre nich moderné technológie niečím novým, budú mať problém rozlíšiť, čo je realitou a čo je produktom umelej inteligencie. To je niekedy ťažké i pre nás, hoci v tom už mnohí z nás vyrastali. Malgaši akoby preskočili určitý vývoj, na ktorý si mali ľudia u nás čas zvyknúť.

Tým, že sme postupne prechádzali od počítača až po mobilný internet, mali sme aký-taký priestor sa na tieto zmeny adaptovať. Ľudia na Madagaskare toto obdobie „káblového internetu“ úplne preskočili. Oni majú internet v mobile hneď. To, čo sa u nás dialo dvadsať rokov, sa u nich dialo povedzme štyri. My síce hovoríme, ako raketovo u nás veda napreduje, ale u nich sa to deje niekoľkonásobne rýchlejšie. Pamätám si, že keď som tam prišiel prvýkrát v roku 2014 s dronom, tak si mysleli, že je to nejaká mágia.

Tým, že my si môžeme dovoliť tak veľa vecí, stále premýšľame, čo ešte by sme potrebovali k tomu, aby sme boli šťastní. Oni riešia základné otázky prežitia, čo ich, paradoxne, robí šťastnejšími.

Madagaskar ste teraz navštívili prvýkrát po pandémii Covid-19. Aké následky na krajine zanechal tento vírus?

Prejavilo sa to najmä na cenách. Tým, že potraviny značne zdraželi, boj o prežitie sa stal ešte akútnejším. Napríklad nám hovorili, že vláda im zakázala loviť menšie rybičky, čo je pre nich de facto základná potravina. Takéto opatrenia celú situáciu len zhoršujú. No možno práve tým, že samotný život je pre nich náročnejší, je zároveň aj v niečom ľahší. Nemajú čas riešiť hlúposti a premýšľať nad tým, čo by ešte chceli. Tým, že my si môžeme dovoliť tak veľa vecí, stále premýšľame, čo ešte by sme potrebovali k tomu, aby sme boli šťastní. Oni riešia základné otázky prežitia, čo ich, paradoxne, robí šťastnejšími.

Vo filme ste zdôraznili, že Malgaši sa k sebe správali v prvom rade ako ľudia, a tento dojem ste chceli priniesť aj na Slovensko. Bol práve tento ich ľudský aspekt tým, čo na vás najviac zapôsobilo?

Dlho som premýšľal nad tým, čo je vlastne za tým, že Malgaši sú oveľa šťastnejší a že dokážu rozdávať oveľa viac radosti ako ľudia v Európe. Do istej miery to môže súvisieť aj s množstvom pohybu a vplyvom „hormónov šťastia“, ktoré sa pritom vylučujú. No keď som si začal viac všímať, ako sa tam k sebe ľudia správajú či už v lokálnych obchodoch, vonku na trhu, rodičia medzi sebou, alebo na zasadnutí „kabar“, uvedomil som si, že ten kľúč je niekde inde.

Či už sa stretli kresťania s moslimami či animistami, vždy sa k sebe v prvom rade správali ako ľudia.

Keby som si aj vypol vo filme zvuk a pozeral sa iba na výrazy ich tvárí, bolo by vidieť, že z nich vychádzal pokoj, vzájomná úcta a rešpekt. A to sme zažili nielen v dedinke Ambodirafia, ale aj v iných častiach Madagaskaru, a to bez ohľadu na svetonázorové či náboženské presvedčenie. Či už sa stretli kresťania s moslimami či animistami, vždy sa k sebe v prvom rade správali ako ľudia.

Dá sa povedať, že ľudia na Madagaskare sú oslobodení od filtrov, ktoré si my často nasadzujeme a na základe nich si škatuľkujeme ľudí? Či už podľa vierovyznania, sociálneho statusu, alebo úrovne intelektu?

Áno. Pre nich tieto kategórie pri stretnutí s človekom nehrajú žiadnu rolu. Ku každému pristupujú úplne rovnako. Bez nejakých zbytočných predsudkov či nálepiek. Tým, že berú každého ako svojho brata, dokážu dopriať dobre i tomu druhému. Hoci nie je ich rodina, berú ho za svojho.

Čo vám z tejto poslednej cesty najviac utkvelo v pamäti?

Pre mňa to bola návšteva školy, kde sme deťom dávali drobné darčeky, z ktorých sa dokázali nesmierne tešiť. Veľkú radosť mali napríklad aj moje deti, keď som im po návrate na Slovensko ukázal fotky malgašských detí s hračkami, ktorých sa ony zriekli. Veľmi pekný moment bol, keď sme Malgašom ukázali náš film z predošlej expedície na Madagaskar, v ktorom sa mohli vidieť. Z toho boli úplne nadšení. Asi tristo ľudí pritom pozeralo s otvorenými ústami do jedného televízora a film sme im museli pustiť viackrát po sebe.

Zo žiadnej expedície sa človek nevracia rovnaký, ako bol predtým. Čím vás najviac obohatila táto posledná návšteva?

Uvedomil som si, že keby sa človek dokázal uspokojiť s tým, čo práve má, a strážiť si pritom túžby svojho srdca, svet by bol krajším miestom. Ten pocit ľahkosti bytia, ktorý som na Madagaskare mal, som zažíval aj pri strihaní filmu, kde som mal možnosť sa k tomuto času opäť vrátiť.

Ako vznikol názov filmu Tsiky, čo v preklade z malgaštiny znamená úsmev?

Keď sme minulý rok začali tento film natáčať, vedel som, že chcem priniesť môj pocit zo stretnutia s miestnymi. Ako vyzerajú, ako sa k sebe správajú, ako na nás reagujú a taktiež som chcel, aby zábery boli z takej časti ostrova, ktorá nie je turistickou destináciou. Čo som však nevedel, bolo to, ako sa film bude volať.

Zdá sa mi, že ľudia v Európe sa snažia mať skôr „poker face“ a nechcú ukázať svoje emócie v dojme zachovania nejakej neutrality. Na Madagaskare sú ľudia oveľa spontánnejší.

Až keď som si pozeral zábery v strižni, povedal som si, že film by sa mal volať Tsiky, čo znamená úsmev, pretože ľudia sa tam veľmi veľa usmievajú. Práve po pandémii, ktorá priniesla vlnu úzkostí a depresií, je ešte dôležitejšie, aby sme sa na seba nezabudli usmievať. Zdá sa mi, že ľudia v Európe sa snažia mať skôr „poker face“ a nechcú ukázať svoje emócie v dojme zachovania nejakej neutrality. Na Madagaskare sú ľudia oveľa spontánnejší. To, ako sa cítia, sa neboja ukázať navonok.

Vnímate nejaké snahy zo strany sveta pomôcť Madagaskaru?

Nemyslím si, že nejakú inú krajinu zaujíma, ako sa tam ľudia naozaj majú. Ide skôr o mocenské záujmy a prírodné zdroje. Madagaskar má obrovské nerastné bohatstvo, ktoré sa zatiaľ neťaží, ale už sa začínajú objavovať snahy získať ho. Okrem toho je tam silná islamizácia. Za postavenie cesty si povedzme nárokujú postavenie desiatok mešít a podobne.

Film nemá byť odpoveďou na to, čo robí človeka šťastným, ale mal by v človeku vzbudiť otázky na zamyslenie, čo je pre neho šťastie a čo mu spôsobuje úsmev na tvári.

Popritom tam však fungujú napríklad aj saleziánske projekty, ktoré sa im snažia zabezpečiť aspoň základné potreby pre život, ako napríklad dostupnosť pitnej vody. Kňazov a misionárov si tu miestni preto aj veľmi vážia. Raz sa nám napríklad stalo, že sa nám pokazilo auto, a keď sme povedali, že bývame v dome misionárov, hneď sme sa stretli s veľkou ochotou. Dokonca Rádio Don Bosco vysiela celoštátne a patrí medzi najpočúvanejšie.

Prečo by si ľudia mali tento film pozrieť?

Vo filme som sa snažil spojiť pohľad na krásu krajiny ako takej s pohľadom na autentický život miestnych. Na úvod sú preto zábery na národný park Tsingy, na baobaby či lemury, ktoré sú typickými turistickými atrakciami, no divák vo filme uvidí aj miesta, kam sa bežný človek pri ceste na tento ostrov nedostane. Napriek svojmu názvu film nemá byť odpoveďou na to, čo robí človeka šťastným, ale mal by v človeku vzbudiť otázky na zamyslenie, čo je pre neho šťastie a čo mu spôsobuje úsmev na tvári.

Moji kolegovia mi napríklad vždy, keď sa z Madagaskaru vrátim, hovoria, že sa so mnou najbližšie dva týždne nedá pracovať, pretože som strašne spomalený.

Prečo by ste ľuďom odporúčali, aby si vybrali za cieľ svojej dovolenky práve tento ostrov?

Ľudia by podľa mňa mali tento ostrov navštíviť najmä preto, aby sa dokázali pozrieť na svet inými očami a oddýchnuť si od tohto zrýchleného sveta. Na začiatku je to šok prejsť z prostredia, v ktorom sa ustavične niečo deje a každá hodina je presne naplánovaná, do sveta, v ktorom neexistuje zhon a stres, no pôsobí to neskutočne upokojujúco. Tým, že Malgaši nemajú žiadne masovokomunikačné prostriedky, nikam sa neženú a dokážu žiť prítomný okamih. Moji kolegovia mi napríklad vždy, keď sa z Madagaskaru vrátim, hovoria, že sa so mnou najbližšie dva týždne nedá pracovať, pretože som strašne spomalený. (Úsmev.)

Máte už nejaké plány, kedy by ste chceli Madagaskar znova navštíviť?

Dostal som ponuku od jednej cestovnej kancelárie na sprevádzanie expedície na Madagaskar, takže či už pracovne, alebo súkromne, minimálne ešte raz tam v tomto roku určite vycestujem. Mojím snom je okrem toho aj vydanie fotoknihy s fotografiami tohto krásneho ostrova, ktoré som za tie roky vytvoril.