Málo peňazí na kostol? Výzva pre kňaza budovať vzťahy, hovorí expertka na financie v Cirkvi

Snaha pýtať sa na peniaze vo farnosti a v Cirkvi je stále problém: nemusíte sa dozvedieť nič. Potrebné informácie často nenájdete ani na weboch farností či diecéz. Aký je teda stav majetku Cirkvi a čo potrebuje Cirkev podľa Marcely Dobešovej v prístupe k hospodáreniu zmeniť?

Ako je to teda s tým cirkevným majetkom? Koho je?

Tieto peniaze patria všetkým veriacim. Sú v správe biskupstva, farnosti a ďalších cirkevných organizácií, ktoré zriaďuje biskupstvo, alebo patria rehoľným spoločenstvám. Štatutár takejto cirkevnej právnickej osoby zodpovedá za zverený majetok. Majetok tvoria najmä kostoly, cirkevné budovy, kultúrne pamiatky, pozemky, ale aj peniaze na účte či v pokladni. Každý dobrý hospodár by mal s plnou zodpovednosťou spravovať tento zverený majetok čo najlepšie, aby v prvom rade slúžil na duchovné a hmotné dobrá veriacim. Začína sa to však vždy tým, akým spôsobom biskup v diecéze, kňaz vo farnosti vtiahne do diania laikov a aké vzťahy tam sú.

O Cirkvi sa všeobecne hovorí, že je bohatá. Je to tak?

Je a nie je. Cirkev vlastní majetky, ktoré môžu prinášať financie. Často však nevieme, ako je tento majetok využitý. Navyše drvivá časť majetku je taká, že nemá ekonomický úžitok, neprináša peniaze, práve naopak, treba ho udržiavať, pravidelne doň investovať. Sú to najmä kostoly, sakrálne stavby, ktoré slúžia na duchovné dobrá, tiež kultúrne pamiatky, ktoré predstavujú národné kultúrne dedičstvo nás všetkých. Z celkového počtu nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok 23 % vlastní Cirkev a stará sa ich údržbu, ktorá je finančne náročná. Na Slovensku je okolo tritisíc cirkevných nehnuteľností a 14,5-tisíc sakrálnych hnuteľných kultúrnych pamiatok, pričom mnohé z nich sú v dezolátnom stave.

Z celkového počtu nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok 23 % vlastní Cirkev a stará sa ich údržbu, ktorá je finančne náročná.

Kde by mala správa majetku Cirkvi začať a kto by sa mal na nej podieľať?

Ak je farnosť najnižšia bunka v Cirkvi okrem rodiny, ak je spoločenstvom, kde sa stretávajú desiatky až stovky ľudí a finančne ju podporujú, tak títo členovia Cirkvi by mali mať priestor v rámci správy majetku. Ten totiž nepatrí len štatutárom – cirkevným hodnostárom, je to majetok všetkých členov Cirkvi, ktorá funguje podobne samospráva.

Čo takejto logickej efektívnej správe majetku Cirkvi bráni?

Je tu viacero faktorov, ktoré historicky a fakticky bránia spoločne „samosprávne“ spravovať cirkevný majetok. Negatívne skúsenosti zo správy cirkevného majetku rukami laikov priniesli nedôveru medzi štatutármi, zodpovednými za zverený majetok a podnikateľmi a laikmi. Po roku 1990 boli mnohé navrátené majetky Cirkvi, spravované laikmi, neefektívne využité, dokonca zneužité v ich osobné prospechy. Preto štatutári cirkevných právnických osôb, ktorí sú zodpovední za zverený cirkevný majetok, sa s ním stotožnili tak, ako keby bol ich osobným majetkom. Sú poznačení minulosťou a obavami zo zásahu verejnej moci, ktorá zoštátnila cirkevný majetok.

Nakoniec je známy aj nezáujem samotných veriacich byť súčasťou cirkevného spoločenstva, ktoré má k dispozícii majetok, o ktorý sa treba starať a zveľaďovať ho. Väčšinou veriaci dostávajú od Cirkvi duchovné služby a nezaujímajú sa, čo by oni mohli dať Cirkvi, ako poslúžiť spoločenstvu aj ako sa podieľať na efektívnej správe majetku Cirkvi.

Lenže tu je často problém: ako bežní laici nevieme, čo farnosť či Cirkev spravuje. A ak to nepoznáme – ako sa máme vedieť o to spoločne postarať?

Je pravdou, že sme veľmi poznačení štyridsiatimi rokmi neslobody. Po nich nebol majetok vrátený v tom stave, ako bol skonfiškovaný. Doteraz niektorí pamätníci tvrdia, že ani nebol celý majetok vrátený, hoci už bolo niekoľko možností na vrátenie cirkevného majetku po revolúcii, bol znovu otvorený reštitučný zákon. Stratili sa alebo aj úmyselne zničili dôkazy o vlastníctve majetku, ktorý v minulosti patril Cirkvi. Nevrátili peniaze z účtov na bankách a vo fondoch. Z registra katastra nehnuteľnosti, ktorý je verejný, a informačného systému o nehnuteľnostiach a právach k nim môže však každý podľa IČO zistiť, aký majetok vlastní farnosť, diecéza, prípadne iná cirkevná právnická osoba.

Stratili sa alebo aj úmyselne zničili dôkazy o vlastníctve majetku, ktorý v minulosti patril Cirkvi. Nevrátili peniaze z účtov na bankách a vo fondoch.

Ak budeme poznať tento stav, čo s majetkom ďalej?

Majetok Cirkvi je len prostriedkom, ktorý má slúžiť. Hlavným účelom Cirkvi je poskytovať duchovné a hmotné dobrá. Duchovné dobrá súvisia so spiritualitou veriacich, a to je v kompetencii duchovného. Hmotné dobrá súvisia so solidaritou nielen pre veriacich, kde je priestor pre laikov. Preto dôležitú úlohu v komunite zohráva vzájomná dôvera a spolupráca medzi duchovným a laikmi. Kňazi však nie sú dostatočne pripravení v manažérskych zručnostiach a znalostiach pri riadení farnosti. Ak by aj boli pripravení, nemajú časový priestor plniť túto úlohu, pretože ich poslaním je v prvom rade duchovná služba. Pri spravovaní majetku môžu pomôcť laici. Ale nájdu sa vo farnosti takí, ktorí by odborne plnili úlohu manažéra v spravovaní cirkevného majetku? V tom vidím najväčší problém. Neexistujú jednoduché návody, ako spravovať a dobre využiť majetok v Cirkvi.

Aký by mal byť ideálny scenár pri správe majetku v Cirkvi?

Pri komunikácii v komunite o majetku by sme si mali v prvom rade zadefinovať, čo chceme robiť, kam sa chceme dostať. Iné to bude vo farnosti, iné na biskupstve. Treba spoločne hľadať návod, ako s majetkom naložiť a prečo, a nebáť sa vziať si príklad aj zo svetského prostredia. Nakoniec takmer všetci v ňom pracujeme, nie je zlé preniesť dobré skúsenosti odtiaľ do cirkevného prostredia a jej inštitúcií. No v každom prípade je potrebné hľadať a robiť verejné dobro, na to sme ako kresťania povolaní.

Ako sa pripraviť na dobré hospodárenie?

Z mojich dlhoročných skúsenosti v riadení občianskych neziskových organizácií, ktoré majú charakterom riadenia veľa spoločného s cirkevnými organizáciami, je potrebné využiť ekonomické nástroje pre efektívne riadenie. Nutnou podmienkou je zvládnuť strategický a projektový manažment. Mnohí mi zrejme nerozumejú, ale ak sa vytvorí v cirkevnom spoločenstve tím, ktorého členovia chcú, niektorí vedia a ostatní sa naučia, strategicky myslieť, tak je to prvý, najdôležitejší krok pripraviť sa na dobré hospodárenie. Zdôrazňujem, majetok je len prostriedkom na dosiahnutie strategických cieľov.

A tie by mali reflektovať dobu, v ktorej žijeme. Čiže nie teoreticky riešiť problémy, prinášať nádej pre spásu duší. Druhým krokom je rozdelenie rolí. Kňazova úloha má byť predovšetkým starať sa o duchovnú stránku veriacich. Nakladanie s majetkom vytvára obrovský priestor na iniciatívu a mobilizáciu pre každého vo farnosti. Som presvedčená o tom, že keď sú ľudia vo farnosti, ktorí chcú a vedia, ako využiť majetok ako prostriedok k posilneniu farského spoločenstva, ale aj k posilneniu solidarity v celom biskupstve, tak výsledok sa rýchlo dostaví.

Keď už na to máme ľudí a vieme, čo chceme, musíme vedieť aj to, aký vplyv to bude mať na moju komunitu, farnosť. Teda treba si to celé dôkladne naplánovať, začať s malými krokmi, a ak urobíme viacero takýchto drobných krokov, bude vidieť výsledok, no veľmi dôležité sú prostriedky. Rovnako musíme vedieť, kto to bude robiť? Čo na to už máme a koľko prostriedkov na to budeme potrebovať, ako ich zohnať? Toto je veľmi dôležitý tretí krok.

Kňazova úloha má byť predovšetkým starať sa o duchovnú stránku veriacich. Nakladanie s majetkom vytvára obrovský priestor na iniciatívu a mobilizáciu pre každého vo farnosti.

Znie to ako sci-fi z pohľadu Cirkvi a jej postoju k majetku. Dejú sa už nejaké pozitívne, inšpirujúce veci v tomto smere?

Áno. Viac ako tridsať rokov pôsobím v cirkevnom a neziskovom mimovládnom sektore v oblasti účtovníctva, ekonomiky, financovania a manažmentu formou poradenstva a vzdelávania. Máme zriadený poradenský portál a vzdelávanie pre cirkevné organizácie. Najväčší záujem je zo strany cirkevných škôl a školských zariadení. Pravidelne organizujeme vzdelávanie v spolupráci s ministerstvom kultúry v oblasti ekonomiky registrovaných cirkví na Slovensku. Čoraz viac sa ozývajú najmä ženské rehole, ktoré sú financované zo štátneho rozpočtu minimálne.

Ďalšou možnosťou využitia cirkevného majetku je aj oblasť sociálnej ekonomiky. Majetok nemusí prinášať len zisky, ale môže poslúžiť na spoločensky prospešnú činnosť v oblasti výchovy a vzdelávania, voľnočasových aktivít, práce s mládežou, kultúry a športu, v sociálnej oblasti, v oblasti sociálneho podnikania, ktorá do podnikania vnáša nový etický rozmer a princíp solidarity v súlade so sociálnou náuku Cirkvi.

Ste členkou ekonomickej rady Žilinskej diecézy. Ako tie „ekonomické lastovičky“ vyzerajú u vás?

Bola som pozvaná otcom biskupom Tomášom pracovať v ekonomickej rade nášho biskupstva. Zapojila som sa do synodálneho procesu a ten mi dáva najväčšiu nádej, ako spoločne kráčať, čeliť prekážkam a byť posilou pre tých, ktorí to najviac potrebujú. Na biskupstve pracujeme na vytvorení strategického rámca, ktorý sa týka štyroch oblastí – oblasť duchovných a hmotných služieb, oblasť ľudských zdrojov – kňazov a laikov, oblasť riadenia (manažmentu) a oblasť ekonomiky. Najdôležitejší sú kňazi, ktorí sa stotožnia so strategickými cieľmi a budú spolu v tíme s laikmi minimálne podporovať aktivity, ktoré budú mať konkrétne výsledky, nie iba na papieri. V rámci ekonomiky sme sa zamerali na majetok, ktorý by mohol prinášať ekonomický úžitok, ďalšie financie, ktoré sú nutné na prevádzku farnosti, biskupstva alebo môžu poslúžiť pre iné hmotné dobrá v súlade so stratégiou. Ide o prenájmy pozemkov alebo budov.

Niekedy sa zdá, že kresťania to s ekonomikou – počnúc hierarchiou až po obyčajných ľudí – veľmi nevedia…

Najťažšie je aplikovať učenie Cirkvi do praxe. To nie je teória, to je život. Spravodlivosť, solidarita a subsidiarita sú tri piliere, na ktorých stojí aj sociálna náuka Cirkvi. Ak jeden pilier padne, padne všetko. Máme úžasné encykliky, kde je jasne pomenované, čo a ako máme robiť. Pre mňa je to návod, ako pracovať a slúžiť. Z mojich dlhoročných skúsenosti sa mi javí, ako keby sme stále ešte žili v Starom zákone. Môžeme sa riadiť príkazmi a zákazmi, ale ja to vidím inak. Vývoj ľudstva má svoje etapy a v každej nám Boh zjavuje, čo máme robiť. Najdôležitejší je zákon lásky, žiť lásku, nie sa iba farizejsky riadiť Mojžišovými zákonmi. Ježiš nám dal úžasnú školu lásky, spolupráce a počúvania sa, žiť pre toho druhého. Ak si toto osvojíme aj vďaka postojom pápeža Františka a vďaka synodalite, ak budeme úprimne chcieť spoločné dobro, tak vyriešime aj ekonomiku Cirkvi.

Hovoriť o peniazoch v Cirkvi je však háklivá téma naprieč Slovenskom a politickým nastavením. Je teda treba financovať Cirkev zo štátu alebo nie?

Pri poslednom sčítaní ľudu v roku 2021 sa k Cirkvi hlási skoro 70 % obyvateľov, z toho 56 % ku Rímskokatolíckej a 4 % ku Gréckokatolíckej cirkvi. Napriek tomu je sekulárna spoločnosť proticirkevne nastavená. Dlhodobo tlaky z liberálno-ľavicovej časti spoločnosti zastúpenej v médiách a politike hovoria, že Cirkev je bohatá, vykazuje „miliardový majetok“ a ešte aj dostáva desiatky miliónov na platy zo štátneho rozpočtu. Chcú odluku Cirkvi od štátu a presvedčene tvrdia, že cirkevné organizácie spĺňajú všetky podmienky na to, aby si svoju prevádzku vedeli zabezpečiť z vlastných zdrojov. Nevidia žiadny prínos, spoločenskú prospešnosť Cirkvi.

Ústava Slovenskej republiky hovorí o slobode a nezávislosti cirkví a náboženských spoločností. Aký je teda vzťah štátu s cirkvami?

Tento vzťah medzi štátom a cirkvami výrazne ovplyvnila ratifikácia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá sa týka Rímskokatolíckej cirkvi a Gréckokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike a schválenie Zmluvy medzi Slovenskou republikou v roku 2000 a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami v roku 2002. Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou zaviazala uzavrieť štyri osobitné medzinárodné zmluvy, ktoré sa týkajú finančného zabezpečenia Katolíckej cirkvi, školstva a vyučovania náboženstva, duchovnej služby v ozbrojených silách a zboroch a uplatňovania výhrad vo svedomí. Obdobne je uzavretá vnútroštátna Zmluva medzi Slovenskou republikou a jedenástimi registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Prioritne bola zo strany Cirkvi i štátu riešená otázka pôsobenia Katolíckej cirkvi v armáde a policajných zboroch a parciálna zmluva o výchove a vzdelávaní. Koncom roka 2019 bol v parlamente prijatý Zákon o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností. Nedoriešená je ešte zmluva o uplatňovaní výhrad vo svedomí.

O akom počte cirkví a cirkevných organizácií hovoríme?

Na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky je momentálne evidovaných 2 945 cirkevných právnických osôb. Len na porovnanie, je to približne toľko, koľko je samospráv, ktorých je 2 926. Ale napríklad občianskych združení je okolo 64,5-tisíc, neziskových organizácií 3,5-tisíc. Najviac cirkevných právnických osôb zriadila Katolícka cirkev. Má ich 1 867, z toho 1 565 patrí Rímskokatolíckej cirkvi a 302 Gréckokatolíckej cirkvi. K účelovým zariadeniam cirkví patria aj cirkevné školy a cirkevné školské zariadenia. Register vedie ministerstvo školstva a podľa dostupných informácií je ich pod názvom „cirkevná škola“ evidovaných 330.

Koľko financií teda ide zo štátneho rozpočtu na podporu cirkví?

Súčasný legislatívny stav registrované cirkví a ich účelové zariadenia radí do neziskového sektora. Môže, ale nemusí finančne podporovať zo štátneho rozpočtu, ale aj z rozpočtov všeobecne prospešnú činnosť cirkevných organizácií. Terajšie financovanie Cirkvi je postavené na vzťahoch medzi verejnou mocou a predstaviteľmi cirkvi, často na osobnom vyjednávaní. V roku 2023 z rozpočtovej kapitoly ministerstva kultúry išlo pre registrované cirkvi 57,65 miliónov eur, čo tvorí 12,92 % z celkových výdavkov ministerstva. V porovnaní s ďalšími výdavkami štátneho rozpočtu je to len 0,26 %! Teda je to zanedbateľná čiastka verejných financií.

Do demokratizácie Európy Cirkev žila z benefitov, ktoré dostávala, a dokázala z toho dobre vyžiť. Teraz však akoby sme nevedeli s tým majetkom naložiť. Kde je problém?

Bola som dvakrát v Amerike, tam to funguje úplne inak ako u nás v Európe. To, čo sa stalo s cirkevnými majetkami od Francúzskej revolúcie, nás dosť zasiahlo, svoje urobil socializmus. Dovtedy Cirkev naplno a dobre hospodárila a plnila aj sociálnu úlohu, čiže bola aktívna v sociálnej ekonomike. Predtým Cirkev majetkami zabezpečovala monarchia, rozdávala jej majetky, aby bola sebestačná. Teraz túto úlohu prevzal štát, len socializmus naučil ľudí, že všetko riadi on a my sme stratili zodpovednosť za to, čo nám patrí, a to tak v Cirkvi, ako aj medzi obyčajnými ľuďmi. Tá doba sa už nikdy nevráti, všetko sa mení. Aj Cirkev má pri hľadaní duchovných a hmotných dobier v komunitách úplne inú úlohu. Nevie už ani hospodáriť s majetkom, lebo dlhé roky sme v Cirkvi boli bez neho, ako bol v roku 1948 znárodnený. Čiže generácia, ktorá vedela hospodáriť s cirkevným majetkom, tu už nie je a potrvá dlho, kým budeme vedieť, čo a ako chceme. Je to však rovnaké v celej Európe, aj v Poľsku.

Hovorili ste o skúsenostiach zo zahraničia, o tom, ako tam Cirkev hospodári. Dajú sa niektoré inšpirácie použiť tu u nás?

Áno. Podľa platného zákona z roku 2019 o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností sa financujú najmä platy duchovných, čo veľmi dráždi sekulárnu časť spoločnosti. Štát by mal zákonne uznať prínos cirkví v oblasti verejnej a všeobecnej prospešnosti v duchovných a hmotných službách, zadefinovať ich ako služby verejného záujmu, začleniť ich do programového rozpočtu a financovať ich zo štátneho rozpočtu. Kultúrne pamiatky riešiť osobitne daňovými zvýhodneniami, napríklad oslobodiť opravy kultúrnych pamiatok od DPH a kňazom – podobne ako umelcom – dať status slobodného povolania.

Štát by mal zákonne uznať prínos cirkví v oblasti verejnej a všeobecnej prospešnosti v duchovných a hmotných službách, zadefinovať ich ako služby verejného záujmu.

Vo vnútri Katolíckej cirkvi na Slovensku sa môžeme inšpirovať modelmi napríklad z Talianska. Tam výnosy z majetku všetkých diecéz, ktorý má ekonomický úžitok, idú do spoločného fondu a prerozdeľujú sa na potreby cirkevných štruktúr a platy duchovných. Z verených financií je Cirkev podporovaná asignáciou daní fyzických osôb. Cirkev má prístup k verejným financiám cez vykonávanie služieb vo verejnom záujme. Na Slovensku tomu musí predchádzať jednota v Cirkvi a politická vôľa. Odborníci, znalí problematiky, sú ochotní spolupracovať a pomenované problémy pretaviť do legislatívnych návrhov.

Lenže toto je jablko sváru: je veľa ľudí, ktorí nechcú prispievať na Cirkev cez platby štátu. Tvrdia, že ju nepotrebujú…

Toto je vecou komunikácie a komunikujeme zle. Už samotný zákon evokuje, že sa prispieva na platy duchovných. Ale napríklad takisto nemusím chodiť do divadla, a predsa prispievam na financie kultúry. Ak by však štát definoval rozpočtové oblasti, dotýkajúce sa verejného dobra, a nebolo by v zákone priamo definované, že ide o financovanie platov duchovných, takýto odpor by nenastal. Aj keď sa zverejňuje vyúčtovanie Cirkvi a diecéz v správe o hospodárení na stránke ministerstva financií, nedočítate sa, čo sa za tie peniaze urobilo. Čiže potrebujeme prezentovať to dobro, ktoré sme za ne urobili: peniaze sme použili na toto a toto. Ak by sa dalo takto zverejniť vyúčtovanie, vzali by sme argumenty tým, ktorí tvrdia, že nechcú prispievať na Cirkev. My sa v rámci Cirkvi musíme naučiť byť sebavedomí, byť si vedomí, že robíme verejné dobro, tak duchovné a hmotné, a hovoriť o ňom.

Cirkev potrebuje na dobrú komunikáciu a profesionálne odvedené verejné dobro ľudí, ktorí to robiť vedia. Tí sú, no Cirkev tvrdí, že ich nevie zaplatiť. Je v poriadku, ak mnohí takto robia pre Cirkev za smiešnu sumu?

Toto je jasný príklad toho, že si zamieňame prostriedky a cieľ. Každý z nás musí začať od seba a povedať si, čo chceme robiť a pre koho. Ak napríklad chceme prinášať diecéznym časopisom informácie, motivovať ľudí zapájať sa do spoločenstva, tak nemôžeme zastať na peniazoch. Mám tridsaťročné skúsenosti v občianskej spoločnosti a nik ma nepresvedčí, že je to inak. Keď sme začínali v Áno pre život, dlho sme nemali peniaze, a napriek tomu sme pomáhali tehotným ženám a ženám, na ktorých bolo páchané násilie. Bez peňazí. Keď sme mali výsledky, ktoré presviedčali ľudí o našej dobrej práci, o dosahu toho, čo robíme, ľudia začali prispievať a začala nás financovať aj samospráva. Ak chceme prezentovať svoju prácu a najmä jej prínos, potrebujeme mať webovú stránku a na to treba zaplatiť ľudí, nemôžu to robiť zadarmo, zamestnávame ich. Na to potrebujeme zaplatiť manažéra, ktorý zabezpečí aj financie na časopis. Časopis je produkt, je komunikačným kanálom, ktorým šíri verejné dobro, čo Cirkev robí. Na to musia byť vyčlenené financie: na ľudí, tlač i distribúciu.

Dajú sa získať informácie o cirkevnom majetku a hospodárení cirkevnej organizácie z verejne dostupných zdrojov?

Dajú, ale nie všetkých cirkevných organizácií. Z verejne dostupných informácií sa nedá, ani nemôže vytvoriť obraz o tom, či je cirkev bohatá, alebo nie. Ústava chráni súkromný majetok, žiadny zákon Informácie o majetku a hospodárení cirkevných organizácií sú vo výkazoch účtovnej závierky a vychádzajú z účtovníctva. Verejne sú dostupné len z Registra účtovných závierok, a to len u tých organizáciách, ktoré podávajú daňové priznanie. Nie všetky cirkevné organizácie podávanú daňové priznanie.

Cirkevná organizácia podáva daňové priznanie a s ním aj účtovné výkazy len vtedy, ak má verejné financie, alebo príjmy z prenájmu, predaja majetku, ak podniká, alebo má príjmy zo svojej činnosti. Farnosti, cirkevné zbory, cirkevné spoločenstvá nepodávajú daňové priznanie, ani nezverejňujú výkazy o svojom majetku a hospodárení, ak majú len príjmy z darov, z kostolných zbierok, prípadne z asignácie dane. Z Registra katastra nehnuteľnosti, ktorý je verejný a informačný systém o nehnuteľnostiach a právach, každý môže zistiť podľa IČO, aký nehnuteľný majetok vlastní farnosť, diecéza, prípadne iná cirkevná právnická osoba.

Ako sa dozvieme my, laici o stave majetku a hospodárení vo farnosti, ak nie je zverejnený v Registri účtovných závierok?

Minimálne na konci kalendárneho roka farár, správca farnosti informuje veriacich o cirkevnej štatistike a o stave na finančných účtoch, o príjmoch a o výdavkoch. Niektorí túto informáciu zverejňujú aj na svojich webových stránkach. Zverejnený rozsah a obsah ročnej bilancie je internou záležitosťou farnosti a biskupstva. Podľa platných právnych noriem každá právnická osoba, teda aj farnosť, musí viesť účtovníctvo a dodržiavať účtovné zásady. Interné informácie z účtovníctva o stave majetku, hospodárení alebo aj konsolidáciu, jednotlivé cirkví, biskupstvá, rehole a ich podriadené alebo nimi zriadené cirkevné organizácie majú do takej miery, do akej to vyžaduje ich interný, vnútorný predpis o zásadách hospodárenia. Za účtovníctvo, účtovnú závierku a za zverený majetok zodpovedá štatutár každej cirkevnej právnickej osoby.

Vráťme sa do farností: Ľudia dnes zďaleka nedávajú „na kostol“ alebo aj na Cirkev toľko peňazí, koľko predtým. Kde je problém?

Ak nedávajú toľko, veľakrát to súvisí podľa mňa aj s iným problémom: veriaci necítia skutočný záujem kňaza o dobro farnosti, o komunikáciu, budovanie vzťahov. Jednoducho sa veriaci necítia byť prijatí. Farnosť má spájať všetkých ľudí, musí tam stále cítiť, že sú zapojení všetci. Ak to tak nie je, pokladnica farnosti bude zívať prázdnotou.

Ing. RNDr. Marcela Dobešová, zakladateľka Fóra života, súčasne po opätovnom zvolení v roku 2023 jeho predsedníčka. Členka Ekonomickej rady Žilinskej diecézy, analytička, expertka na ekonomiku cirkevných a neziskových organizácií. Do roku 2022 bola aj členkou finančnej komisie ŽSK. V roku 2022 si prevzala ako členka predsedníctva sociálneho podniku Labore cenu Slovenskej sporiteľne za verejné dobro, v roku 2023 Pamätnú plaketu Žilinského samosprávneho kraja za aktívnu a dlhoročnú pomoc sociálne slabším a zraniteľným skupinám obyvateľov v Žilinskom kraji. Aktívne sa angažuje v otázke ochrany života od počatia po smrť a o vytvorenie dôstojných podmienok pre každého.