Michaela a Jozef Wallenfelsovci: Manželstvo nám dalo väčšiu slobodu

Máte veľmi zaujímavú pozíciu: ste nielen manželia a rodičia, ale aj partneri vo firme. Čo bolo u vás prvé: ponožky či vzťah?

Michaela: Prvé na začiatku určite bolo to, že sme boli najlepší kamaráti. Neskôr sme spolu začali chodiť a vtedy sme mali túžbu využívať niekde svoje talenty. Chceli sme si aj popri školách privyrobiť, tak sme hľadali, skúmali, čo by to mohlo byť. Prišiel nápad, že by to mohli byť evanjelizačné ponožky. Takže najprv vzťah, potom firma. Z tohto statusu sme potom plynule po štyroch rokoch prešli do manželstva a teraz do rodičovstva.

Nie ste v manželstve dlho, no predsa ste sa preň rozhodli napriek Jozefovej škole. Prečo dostalo manželstvo zelenú?

Michaela: Práveže sme vnímali, že nie je veľa „ale“ proti, ale veľa „ale“ za manželstvo. Chodili sme spolu už štyri roky a vnímali sme, že by nebolo správne vzťah ďalej naťahovať. Zároveň to bol taký krok dôvery. Náš vzťah sme stavali na Bohu, veľmi sme vnímali signály, že teraz je ten čas posunúť vzťah na vyššiu úroveň a mať istotu, že Boh sa postará. Stala sa nám pritom taká pekná vec…

Jozef: Keď sme sa išli zasnúbiť, mal som niečo našetrené, za to som kúpil prsteň a ostalo mi v peňaženke päť eur. Jasné, nebol som na mizine, dostával som niečo od rodičov, ale nemali sme nič našetrené na svadbu alebo spoločný život. O pár dní nato mi volal môj terajší šéf. Poznali sme sa len tak zbežne, ale opýtal sa ma, či by som nechcel pre neho pracovať. Takto som sa dostal k práci, ktorá ma baví, a vďaka nej sme si mohli našetriť na svadbu a doteraz nás tá práca živí. Popritom sa stále venujeme aj Chválonožkám.

Michaela: Stále vnímame, že je s nami Božia prozreteľnosť. Podobná otázka prišla aj vtedy, keď sme sa dozvedeli, že čakáme bábätko. Ako to bude, ako to zvládneme, keď Jojo ešte študuje, ja budem na materskej? Znovu sme cítili dôveru v Božiu starostlivosť a vnímali sme aj to, že všetky tie strachy boli dané len týmto svetom.

Videli sme aj veľa vzorov mladých ľudí v našom spoločenstve, že sa dá založiť si rodinku aj v mladom veku. Myslíme si, že veci sa lepšie zvládajú spoločne. Odpadlo nám veľa praktických vecí, ktoré nemusíme riešiť, napríklad to, kedy sa uvidíme. Manželstvo nám dalo oveľa väčšiu slobodu do vzťahu a ľahkosť do všetkého, čo robíme. Práve preto, že to môžeme prežívať spoločne.

Jozef: Naozaj bolo pre nás dôležité vidieť ako vzory mladé rodiny s deťmi. Vidieť, že sa to dá, že netreba mať hneď dom, auto, prácu, ktorá zarába neviem koľko. Mladí ľudia sú teraz konfrontovaní s kultúrou, ktorá hovorí, že najprv treba byť zabezpečený a až potom riešiť ostatné. Jasné, zodpovednosť je dôležitá, do určitej miery sa treba vedieť o seba postarať, no nemusíme mať hneď všetko.

Druhá vec je, že dnes mladý človek skončí vysokú školu vo veku 24 – 25 rokov, kým naši rodičia často končili už o dva roky skôr a mohli sa brať. Všetko sa to posúva. Ale my, veriaci ľudia, pre ktorých je manželstvo hodnota a nielen papier, by sme mali byť odvážni. Keď chodím po fakulte s obrúčkou, spolužiaci alebo aj vyučujúci na skúškach sa ma pýtajú, či som ženatý. Je to pre mňa príležitosť svedčiť o tom, akou dôležitou hodnotou je pre mňa manželstvo. Manželstvo nám naozaj môže veľa priniesť.

Tento stav už zažívate naplno. Čím pre vás je?

Jozef: Túto otázku nám položil jeden kňaz Roman Seko. Boli sme uňho na duchovnej obnove, mali sme medzi sebou nejakú krízu. Nevedeli sme s tým pohnúť, preto sme šli za ním. A on nám hovorí: „Nerozmýšľajte, len v prvej sekunde povedzte, čo je pre vás manželstvo.“ Miška povedala „bezpečie“, ja „dobrodružstvo“. Ale otec Roman povedal: „Chyba. Kým nenájdete správnu spoločnú odpoveď na to, čo je to manželstvo, máte čo robiť.“ Už vieme, že správna odpoveď na túto otázku je „poslanie“ a že je to aj naša spoločná odpoveď.

Keď chodím po fakulte s obrúčkou, spolužiaci alebo aj vyučujúci na skúškach sa ma pýtajú, či som ženatý. Je to pre mňa príležitosť svedčiť o tom, akou dôležitou hodnotou je pre mňa manželstvo.

Michaela: Mne sa veľmi žiada povedať, že odpoveďou na túto otázku je aj sloboda. Mám pocit, že manželstvo je vnímané ako neslobodné. Pred svadbou je rozlúčka so slobodou, akoby manželstvo nemalo dobré meno, akoby bolo bremenom života. Veľmi ma hnevá takýto pohľad. Nikdy som sa necítila tak slobodne ako v manželstve. Zároveň je to krása vidieť a zažívať, ako spolu rastieme, ako som ja vtiahnutá do jeho života a on do môjho. Je to niečo jedinečné zažívať takúto intimitu, čo už nikdy s nikým iným prežívať nebudem.

Je tu s nami aj malá Sára. Ako to bolo s jej prijatím?

Jozef: Takto pred rokom sme zistili, že čakáme Sárku, a zároveň to bolo prekvapením. No teraz si nevieme predstaviť, že by sme ju nemali. Je stelesnením našej lásky.

Michaela: Do manželstva sme šli s vedomím, že Jojo ešte študuje, a preto by bolo zodpovednejšie príchod bábätka odložiť. No zároveň sme si ešte pred svadbou povedali, že ak by prišlo kedykoľvek, chceme byť schopní povedať Bohu, že sa tešíme, nepovedať mu: „Och, teraz?“ Trochu nás teda jej príchod preskúšal v tomto postoji.

Hoci sme zažili moment prekvapenia, keď sme si uvedomili veľkosť tohto daru, prevýšilo to všetky obavy, ktoré sme mali. Veľmi rýchlo sme zistili, že sú to len strašiaky, ktoré vlastne neexistujú a ani sa nikdy nenaplnili. Hneď sme si povedali: „Bože, je to tvoje dieťa, a ak si sa nám ho ty rozhodol teraz zveriť, tak sa aj postaráš.“ Toto si stále pripomíname: Ak je Sára Božia, dal nám ju preto, lebo nám dôveruje.

Jozef: Máme skúsenosť, že ľudia často strašia, čo bude potom. Keď som bol sám, hovorili mi: Užívaj si to, keď budeš mať vzťah, budeš taký zviazaný. Keď sme mali vzťah, hovorili: Joj, teraz si to užite, v manželstve to už bude také iné… Keď sme boli manželia, dostali sme poučenie: Keď príde dieťa, potom uvidíte! Narodila sa Sára a povedali nám: To máte ešte len jedno, to je ľahké, ale keď budete mať dve deti… Potom, keď už ľudia deti majú a vychovávajú, počujeme: Veď počkajte, keď odídu z domu, to bude! Ostanete sami…

Takto človek celý život žije v strachu, čo bude, keď… Pritom my máme skúsenosť, že vždy v tom ďalšom stupni sme šťastnejší a naplnenejší. Preto sa mi ťažko chápe, že niekto má jedno dieťatko a povie si dosť. Chápem, že sú na to dôvody, keď sa to inak nedá. Ale nerozumiem tomu nastaveniu a plánovaniu, keď sa hovorí, chcel by som mať dve deti alebo päť detí. Veď nevieš, v akej budeš situácii, prečo si toto stanovuješ? Nevieš, akú veľkú radosť ti to ďalšie dieťa prinesie.

Ako ste sa zmenili po Sárinom príchode?

(smiech – obaja): Ako si nás zmenila, Sára?

Michaela: V prvom rade vnímam, že sa nenarodila len Sára, ale aj matka vo mne. Určite prišlo vo mne k vnútornej zmene a prirodzene aj k schopnosti sa o ňu postarať. Hoci to prišlo samo, nevnímam to ako samozrejmosť. Mali sme veľmi pekné obdobie šestonedelia. Navyše, nikdy som sa necítila byť viac ženou ako práve teraz v materstve. Tak ako som cítila, že mi Boh dáva materstvo ako moje poslanie, tak sa to teraz napĺňa.

Materstvo ma napĺňa oveľa viac ako čokoľvek, čo som predtým robila. Veľmi ma na tom prekvapuje schopnosť myslieť viac na niekoho iného ako na seba. Ani v manželstve to nie je ľahké, sú tu stále trecie plochy, keď človek utrháva zo svojej sebeckosti, ale pri malej si vieme čokoľvek odoprieť, aby bola v poriadku. Vnímam puto medzi mnou a ňou ako veľmi silné a materstvo mi prinieslo mnoho pozitívnych zmien.

Naozaj sme veľmi vďační. Ono sa hovorí, že niekto má dobré dieťa a niekto zlé. Ale však všetky deti sú dobré. My teda máme veľmi pokojné dieťa. Podľa mňa to však je aj o postoji srdca mamy. Nepozerám sa na to, čo by som teraz mohla, ak by tu Sára nebola. Teraz mám ju a moje poslanie je tu byť pre ňu. To je o zodpovednosti, ktorú som prijala a rátala som s ňou, keď som vstúpila do manželstva. Vedeli sme, že príde aj dieťa, a nechceli sme ho preto, aby to dobre vyzeralo na fotke ako imidž, že sme rodina. Teraz je moja primárna úloha starať sa o Sáru – rovnako ako predtým, keď som chodila do roboty a učila som.

Navyše ma to napĺňa napriek tomu, že vnímam až také démonizovanie materstva v spoločnosti. Stále sa hovorí, ako sa nevyspíš, že už nie si ani žena, len matka… Tak mi to nejde do uší! Materstvo je krásne! Viem, že ak by sme mali náročnejšie dieťa, bolo by pre mňa výzvou zachovať si tento postoj. Ale zároveň viem, že chcem za materstvo stále ďakovať. Je škoda, že sa nehovorí o kráse materstva, ale o tom ťažkom. Nezávidím ani Jojovi, že chodí do roboty. On nevidí toľko krásnych momentov, ktoré vidím ja, keďže som s malou 24 hodín.

V prvom rade vnímam, že sa nenarodila len Sára, ale aj matka vo mne.

Jozef: Pre mňa je výborné na chvíľu sa vzdialiť do práce alebo do školy, aby som potom po príchode domov znovu žasol. Sára ma naučila zrelosti. Určite som častejšie a radšej doma. Keď sme ju ešte nemali, obaja sme boli zameraní na sebarozvoj. Nebola to naša modla, ale využívali sme čas, ktorý sme mali.
Jedna situácia bola pred svadbou, druhá je tá, čo je teraz.

Ako si budujete svoju manželskú jednotu, strážite čas na spoločný aj osobný rast?

Jozef: Toto je zatiaľ najväčšia výzva. V tejto oblasti ešte máme čo robiť. Zápasíme o spoločný čas, kde by sme boli len my dvaja. Je to hlavne kvôli práci a povinnostiam. Malé kroky sa nám však daria, ak sa do toho vložíme. Kým sme boli bez Sáry, šlo nám to veľmi ľahko, teraz už musíme pre to vynaložiť nejakú námahu.

Michaela: Zároveň však vnímam, že narodenie Sáry, celý pôrod bolo niečo také silné, čo nás znovu veľmi spojilo a zjednotilo. Zažívali sme krásne týždne. Stále z toho ťažíme, hoci je to náročnejšie pri starostlivosti o Sáru. Predtým sme vedeli kedykoľvek vybehnúť na rande. Teraz to nejde, lebo uspávame. Ale v mnohom nás dieťa spája. Vidíme, že nás potrebuje oboch a potrebuje rodičov, ktorí sa milujú. Je to teda pre nás výzva budovať vzťah, ale prijímame ju, hľadáme, nevykašlali sme sa na to s tým, že nejako bude.

Často sa rozprávame o tom, čo s tým urobiť, aby to bolo lepšie. Pár dní to funguje, potom je to zas trošku horšie, ale stále ideme ďalej. Určite sa však usilujeme veľmi otvorene komunikovať, obaja sme veľmi dynamické typy. Nie je nič, čo by Jojo o mne nevedel, sme v úprimnosti, a preto vieme aj riešiť to, čo nás trápi a čo treba zmeniť.

Ako si viete ustriehnuť nastavenie a hranice svojej rodiny voči svojim rodičom?

Jozef: Odkedy sme sa zobrali, bývame v Bratislave. Obaja pochádzame z Považskej Bystrice, čo je hodina a pol cesty autom. Keď potrebujeme alebo chceme, vieme tam byť veľmi rýchlo. Na druhej strane je to dostatočná vzdialenosť na to, aby sme boli osamostatnení a samostatní. Avšak odkedy máme Sáru, dobre nám padne pomoc našich rodičov pri kočíkovaní a starostlivosti o ňu, niekedy sme tam aj dlhšie. Vnímam to ako dobré v prvých rokoch manželstva a rodičovstva.

Michaela: Tým, že sme spolu chodili štyri roky, mali sme možnosť odsledovať správanie sa jednej aj druhej rodiny. Veľmi rýchlo sme odpozorovali veci, ktoré sa nám páčia, a tiež aj to, čo by sme chceli inak a snažíme sa to v našom vzťahu zmeniť. Ale tým, že sú tie vzťahy dobré, trávime s nimi ozaj veľa času.

Doma sa potom spolu rozprávame, čo z toho by sme chceli, aby sa stalo našou rodinnou tradíciou. Čiže vychutnávame si ich blízkosť, je to príjemné, no učíme sa rozlišovať, či toto chceme vniesť do svojej rodiny alebo chceme niečo svoje vlastné. Dôležitá je úprimnosť medzi nami, aby sme si to vedeli pomenovať, čím sa inšpirovať z jednej či druhej rodiny a čo zmeniť, aby to bolo inak.

Akú úlohu v tomto všetkom zohrávajú vaše krásne ponožky?

Jozef: Príbeh ponožiek sa začal, keď mali byť Svetové dni mládeže v Paname. Veľmi sme tam chceli ísť, no najprv si bolo treba na to zarobiť. Miška brigádovala v jasliach, ja vo fabrike, čo bolo pre mňa dosť ťažké. Chodil som na gymnázium, viac ma zaujímali humanitné vedy a nie montovanie nejakých súčiastok do áut. Som však vďačný aj za túto skúsenosť, lebo viem vďaka tomu pochopiť ľudí, ktorí pracujú manuálne.

No popri tej práci bolo veľmi veľa času na premýšľanie. Ako človek naučený pracovať hlavou som ocenil, že ruky robia svoje a hlava môže uvažovať a plánovať. A tam v hale vznikol pri modlitbe nápad evanjelizovať ponožkami. Prichádzala módna vlna farebných ponožiek a nik neskúsil robiť práve takéto evanjelizačné ponožky. Vravel som to Miške a bola z toho nadšená, vymyslela názov Chválonožky. Teda „chvála“ a „ponožky“ – ponožky šité na chválu. Navrhli sme prvé vzory, rozbehlo sa to a otvorili sme e-shop. Za tých pár rokov sme vybavili tisíce objednávok s desaťtisícimi ponožiek.

Michaela: Naším snom bolo priblížiť sa mladým veriacim, no máme skúsenosť, že dizajn našich ponožiek sa zapáčil aj neveriacim. Nemusí to byť totiž vždy vyslovene posolstvo spojené s Bohom, ale ak nesú ponožky nejakú hlbšiu myšlienku, je to dobré. O to sa usilujeme aj pri reklame na sociálnych sieťach, aby to oslovilo čo najviac ľudí. Je to zároveň výborná myšlienka ísť všade s citátom, ktorý povzbudí.

Čo všetko ste vďaka ponožkám zažili?

Michaela: Keď zúril covid a ja som bola zavretá v malej izbičke, nemohla som po nociach spávať, sedela som pri počítači a hľadala zaujímavé myšlienky. Práve tu vznikli jedny ponožky, ktoré patria doteraz medzi najpredávanejšie. Vďaka ponožkám som objavila niečo, čo by ma mohlo okrem učiteľstva baviť. Grafika, spravovanie sociálnych sietí a marketing – dokonca som potom v tejto oblasti stážovala pre jeden projekt, hoci som marketing nikdy neštudovala.

Jozef: Zaujímavé tiež je, že hoci máme svojich dizajnérov ponožiek, tie, čo navrhla Miška, patria stále medzi najpredávanejšie. K tým ponožkám, ktoré Miška spomínala, sa viaže príbeh: Keď sme ich dali robiť a otvorili e-shop, boli hotové v posledný deň, ako sa dali poslať, aby prišli zákazníkom do Vianoc. Bolo to asi 21. decembra a bolo potrebné ísť po ne do výroby na druhý koniec Slovenska, zabaliť ich, oštítkovať a poslať. Čiže som šiel do Považskej Bystrice vlakom s čiernym vrecom, kde som mal krabičky a štítky s adresami plus rozpis, kde, čo a koľko treba zabaliť. Tam som prestúpil do otcovho auta smer východ a cestou späť navštevoval pošty a odosielal.

Odvtedy sme sa posunuli ďalej, vyrástli sme. Máme vlastný sklad v Považskej Bystrici, kde sa ponožky distribuujú. Na Chválonožkách s nami spolupracuje viacero ľudí. Je to vlastne také naše prvé bábätko… ešte pred Sárou. (smiech)

Michaela: Zaujímavý je aj príbeh, ako sa Chválonožky dostali k pápežovi Františkovi.

Jozef: Spomedzi mladých boli vybraní zástupcovia, ktorí mohli byť v Košiciach s pápežom na pódiu a podať mu ruku. Mne ponúkli ísť za našu Žilinskú diecézu. Preto sme vyrobili špeciálne Chválonožky a tie som mu tam daroval. Bol to silný moment. Svätý Otec sa pýtal, či je to to, čo si myslí – teda ponožky. Usmial sa od ucha k uchu, potešilo ho to.

Keby ste si mali vybrať, ktoré ponožky sú vaše najobľúbenejšie a prečo?

Michaela: Tie, čo som už spomínala. Mala som vtedy také ťažké obdobie. Držalo ma nad vodou hrať sa s grafikou a dlho robiť vlnku, ktorú teraz urobím za dve minúty. Na tých ponožkách mi to trvalo dve noci. Vtedy sa mi stala práca modlitbou, a preto sú pre mňa také najmilšie, viaže ma k nim silný príbeh.

Jozef: Môžu to byť aj tie, ktoré sme rozdávali ako výslužku na našej svadbe s mottom: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán!“

Michaela: No a ešte sú to ponožky, ktoré som navrhla, keď som čakala Sárku – „Som Božie slniečko“. Aby ich mohla nosiť, musí počkať, kým vyrastie. Lebo pre také malé bábätká sa takýto farebný vzor nedá vyšiť.

Vnímame, že máme lámať a dávať svoj čas. Veľa času teda trávime s rodinami, ale dávame čas aj iným.

Tých citátov a myšlienok, vzorov a nápadov na ponožkách je veľa. Ale situácia je vždy iná, život sa mení. Čo sa vás teraz dotýka aj cez ponožky?

Michaela: Určite tieto – „Lámať a dávať sa“. Možno nevyzerajú vianočne, ale sú zaradené do vianočnej kolekcie. Keď sme sa zamýšľali nad Vianocami a hľadali posolstvo, ktoré chceme ľuďom odovzdávať cez tento čas, veľmi silné nám prišlo nasýtenie hladu. Jednak nás Boh pozval, aby sme podporovali projekt Mary´s Meals, pretože sme mali dlhodobú túžbu, aby Chválonožky aj niečomu pomáhali. Uvedomili sme si však, aké veľmi dôležité je sýtiť aj ten duchovný hlad, nielen telesný.

Boh naozaj prišiel v malom Ježiškovi preto, aby sa nám lámal a dával a chcel, aby sme sa aj my dávali iným. Pre nás osobne je to pozvanie stále tráviť čas s našimi rodinami. Vidíme, že nie všetci naši rovesníci to tak majú. Ale my vnímame, že máme lámať a dávať svoj čas. Veľa času teda trávime s rodinami, ale dávame čas aj iným. Cítime, že presne do tohto nás Boh volá, aby sme sa lámali a dávali iným.

Jozef: Rovnako sme vždy chceli, aby naša firma bola tou, ktorá sa delí a stará o tých, ktorí si niečo nemôžu dovoliť alebo sú biedni. Preto každé Vianoce, hoci je najviac roboty, sa chceme dávať. Spomínam si na Vianoce, keď sme si vypýtali veľkosti nôh všetkých detí v detskom domove v Považskej Bystrici. Bol to domov, kde sme dlhé roky spolu chodievali hrávať sa a učiť sa s deťmi. V ten rok si každé dieťa našlo pod stromčekom vlastné Chválonožky.

Minulý rok sme spolupracovali so Sant’Egidio a naše ponožky dostal každý človek bez domova, pre ktorých robili štedrú večeru. To gesto nebolo len o tom, aby sme ich niečím pekným obdarovali, ale bolo to aj praktické, prichádzala zima a ponožky sú teplé, mnohých možno aj ochránili pred mrazom.

Tento rok sme začali spolupracovať s Mary´s Meals a tešíme sa, že z toho bude dlhodobá spolupráca. Z každého predaného páru ponožiek ide presná suma na to, aby malo hladujúce dieťa z tohto projektu jeden deň stravu, mohlo sa vzdelávať a chodiť do školy. Práve tieto momenty nám v Chválonožkách robia najväčšiu radosť – keď potešia ľudí, ktorí si u nás na e-shope kúpia pekný vianočný darček, a zároveň potešia potrebnou podporou tých, ktorí to najviac potrebujú.