Mnohé páry v kríze sa snažia o rôzne komunikačné techniky, nevedia však, ako objať vnútorné zranené dieťa vo svojom partnerovi

Salvatore a Rita Ventrigliovci. Foto: nm.sk/Marka Zacková
Manželia Rita a Salvatore Ventrigliovci sa dlhodobo venujú párom v ťažkostiach. Ona ako sexuologička, on ako psychoterapeut. Kurzy už niekoľkokrát organizovali aj u nás. Tento rok navštívili Slovensko opäť. Sami si v živote prešli ťažkými krízami, a preto neponúkajú len akúsi teóriu či skúsenosti iných, ale predovšetkým tie, ktoré prežili na vlastnej koži.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

V rozhovore sa dozviete:

  • či je možné zachrániť akékoľvek manželstvo v kríze,
  • aký význam má sprevádzanie manželov v kríze inými manželmi, ktorí krízu prekonali,
  • aké sú prvé signály toho, že má pár vo vzťahu problém,
  • čo znamená objať v partnerovi vnútorné zranené dieťa.

Slovensko ste v minulosti navštívili už niekoľkokrát. Tento rok ste zorganizovali ďalší kurz pre manželov s ťažkosťami vo vzťahu. Čo vás sem opakovane ťahá?

Rita: Povedala by som, že Slováci nám jednoducho ukradli srdce. (Úsmev.) S kurzom pre páry v ťažkostiach sme u vás začali, keď nás o to požiadali niektoré páry, ktoré ho absolvovali v Loppiane, v kolíske nášho Hnutia fokoláre. Hlavne jeden pár tomuto kurzu veľmi veril a chcel ho priniesť aj na Slovensko. Dohodol sa s ďalšími dvoma manželskými pármi a v roku 2016 sme zorganizovali prvé stretnutie.

Začali sme tu teda prichádzať častejšie. Spoznali sme slovenské páry a chytili nás za srdce svojou vernosťou a v porovnaní s Talianskom aj istou sviežosťou v prežívaní viery a vzťahu k Bohu. U vás totiž ešte stále cítiť to úprimné hľadanie, a to tak na osobnej úrovni, ako aj medzi pármi. Hoci sa môže na začiatku zdať, že ste v prejavovaní emócií či vonkajších prejavoch chladní, nemáte problém otvoriť sa, keď sa cítite istejšie. Tento rok sme toho mali veľa, navštívili sme aj Južnú Ameriku, ale keď prišlo opäť pozvanie zo Slovenska, nemohli sme povedať nie.

Salvatore: Tiež som si kládol otázku, čo ma sem tak ťahá. Určite je to autenticita, pokora a viera, ktorú tu vnímame. O Slovákoch sa hovorí, že vo chvíli, keď v niečo uveria, veria tomu úplne, zo všetkých síl. Tiež sa cítime ako rodičia, ktorí chcú svojim deťom odovzdávať skúsenosť, život, cestu svetla, aby ju ony samy raz niesli ďalej. Vidíme, že naše slovenské „deti“ už vyrástli, pridali sa k tejto ceste a chcú posolstvo nádeje šíriť aj iným, hoc aj s ľudskými obmedzeniami. Nekráčame teda po tejto ceste sami, ale spoločne. Dokonca aj kurz pripravujeme spoločne, a z toho mám veľkú radosť.

Láska je tu pre všetkých. Je cestou pre každého, kto sa rozhodne milovať.

Spomínate, že vás oslovila autentickosť viery. Určite však máte skúsenosť aj s pármi, ktoré nie sú veriace. Čo v ich prípade? Ako komunikujete im svoje skúsenosti, aby mohli pracovať na svojom vzťahu?

Rita: Láska je tu pre všetkých. Je cestou pre každého, kto sa rozhodne milovať. Ľudia, ktorí skutočne veria, môžu na tejto ceste čerpať dodatočnú silu z viery, ale zo skúsenosti môžem povedať, že tú istú silu zlepšiť svoj partnerský vzťah dostávajú aj neveriaci, ak sa rozhodnú pre lásku. Je pravda, že čas krízy je náročný, ak ste sami, preto je veľmi dôležité sprevádzať tieto páry. A skutočne to zažívame aj na našich kurzoch Cesty svetla. Vidíme, že sprevádzanie párov zrelšími dvojicami, ktoré si už prešli vlastnou skúsenosťou, prežili vážne krízy, dokázali prejsť tmavým tunelom a dostať sa až na jeho koniec, veľmi pomáha.

Foto: nm.sk/Marka Zacková

Asi však nejde o zázračný liek na každú manželskú krízu.

Rita: Samozrejme, nie všetkým sa podarí vyriešiť krízu a zlepšiť svoje manželstvo. Závisí to totiž aj od závažnosti zranenia vo vzťahu a tiež od toho, do akej miery je každý z partnerov ochotný zapojiť sa do jeho obnovy. Sprevádzanie však vnímame ako veľmi dôležité, a to aj preto, že zranenie sa často nevyrieši za pár mesiacov. Niekedy je to cesta, ktorá trvá aj niekoľko rokov. Na kurzoch sme však nie raz boli svedkami toho, že niektoré páry nielenže znovuobjavili, ale po niekoľkých rokoch sprevádzania priam našli úplne novú rovnováhu.

V čom spočíva sila tohto sprevádzania?

Rita: Pomocné páry, ktoré sprevádzajú páry v kríze, sú svojím spôsobom svedkami nádeje a tiež sily, pretože bratské zdôverenie sa prináša, ako hovorí Chiara Lubichová, úľavu od bremena bolesti. Toto môže veľmi pomôcť v spracovávaní kríz a na ceste znovuobjavenia svetla v temnote.

Ako príklad uvediem príbeh jedného páru, o ktorom sme si najprv mysleli, že spolu nebudú môcť zostať. Vo vzťahu bolo prítomné opakované násilie. Manželia sa zúčastnili dokonca aj na kurzoch, ktoré sme organizovali v Loppiane. Napriek tomu opäť skĺzli do tej istej špirály násilia. Vtedy sme im radili, aby sa rozišli, pretože v tomto vzťahu boli ohrozené aj ich deti. V istom momente sme si však všimli, akoby si uvedomili, do akého bodu sa dostali, a akoby dostali strach z predstavy, kam by to až mohlo zájsť. Dva až tri roky si prechádzali spoločnou aj osobnou cestou, sprevádzali ich ďalšie pomocné páry, až v istom bode, asi po piatich rokoch, našli vo svojom vzťahu takú hlbokú vyrovnanosť, že dnes sami pomáhajú a sprevádzajú páry v kríze.

Keď tu hovorím o blízkosti a sprevádzaní, mám na mysli aj to, že tieto rodiny, ktoré páru v kríze pomáhali, samy prijali do svojho domu na istý čas ženu s deťmi, kým sa situácia doma neupokojila. Iná rodina zas prijala do svojho domu otca tejto rodiny. Myslím si, že sprevádzanie inými pármi časom prinieslo svoje ovocie preto, lebo tieto rodiny postavili túto konkrétnu dvojicu nielen pred Boha, ale aj pred seba. A tak mohli manželia časom znovuobjaviť význam väzby, ktorá medzi nimi existovala.

Foto: nm.sk/Marka Zacková

Žijeme v rýchlej dobe a často si ani neuvedomujeme, ako sa v partnerskom vzťahu zamotávame a zraňujeme. Aké signály naznačujú, že máme v manželstve skutočný problém a koledujeme si o vážnu krízu?

Salvatore: Predkrízových znakov je niekoľko. Ja ich nazývam „ruskými špiónmi lásky“. Ich identifikovanie môže pomôcť mnohým párom, predovšetkým mladým, ktoré prežívajú obdobie neistoty. Jedným zo znakov môže byť napríklad oddelenie sa jedného z partnerov od druhého, ktoré nastáva v istom štádiu vzťahu a niektorí odborníci ho nazývajú aj fázou separácie a individualizácie. Partneri sa v tomto období začnú viac zameriavať na svoju individualitu. Ide o náročné obdobie, pretože partneri si viac všímajú nedostatky a limity toho druhého. Predtým sa koncentrovali jeden na druhého a videli len pozitíva. Ide o prirodzený vývoj, a keď túto fázu pár prekoná, môže sa medzi partnermi začať nový dialóg a opäť môžu manželia naplniť v sebe potrebu navzájom si patriť.

Často sa však stáva, že v tejto fáze mnohí ľudia začnú pochybovať, či si vybrali správneho partnera. Často sa to deje v období tzv. „prázdneho hniezda“, keď deti odídu z domu a manželia zistia, že sa vzdialili jeden druhému natoľko, že si už nemajú čo povedať. Problémom je, ak sa pár v tejto fáze uzavrie, prípadne ak si manželia začnú hľadať ideálneho partnera, spriaznenú dušu, čo je mýtus.

Láska nikdy nie je ticho, nie je pasívna, ale pomáha nám rozpoznať, kedy povedať niektoré veci.

Aké môžu byť ďalšie znaky?

Salvatore: Ďalším signálom môže byť, keď majú manželia ťažkosti s vyjadrovaním svojich emócií. Zadržiavajú v sebe to, čo cítia, pretože sú napríklad nahnevaní. Myslia si, že hnevať sa je niečo nesprávne. Ale hnev patrí do vzťahu. Samozrejme, môžeme ho vyjadriť bez lásky alebo s láskou. Ak ho vyjadrujeme bez lásky, je agresívny, ale keď ho vyjadríme s láskou, je asertívny. Musíme hovoriť o vážnych veciach, ktoré prežívame, aby náš partner porozumel, že nás niektoré veci bolia. Láska nikdy nie je ticho, nie je pasívna, ale pomáha nám rozpoznať, kedy povedať niektoré veci.

Raz, keď sme boli s Ritou vo Švajčiarsku, sme si všimli jednu vec. Boli sme na návšteve u jednej rodiny, kde všetko fungovalo podľa plánu. Všetko sa robilo na minútu presne – raňajky, rozvoz detí do školy, práca, spoločná večera. Fungovalo to ako v nejakej rodinnej firme, a to nás prinútilo zamyslieť sa nad tým, o čom je rodina. Určite je aj o mnohých týchto veciach, ale ak sa naša komunikácia stane len komunikáciou o tom, čo robiť, a nie o tom, kým máme byť a kým sme, rodina sa zmení na akúsi rodinnú firmu, v ktorej si len zorganizujeme každodenný život. Ale rodina sa rodí kvôli láske. Ak chýba túžba pozrieť sa druhému do očí a opýtať sa ho ,Ako sa máš, vidím, že si smutný, smutná‘, ak chýba odvaha povedať ,Zastavme sa na chvíľku, je tu niečo, čo medzi nami nefunguje‘, staneme sa len aktivistami, ktorí budú plniť rôzne úlohy. Toto vnímame ako vážnu hrozbu, pretože to spôsobuje rozdelenie, a keď sa rodina zmení na niečo, čím nie je, prestáva byť rodinou.

Nezdá sa vám paradoxom, že v dnešnej dobe chcú mnohí ľudia veľmi zdokonaľovať seba, investovať do svojho rozvoja, ale na druhej strane akoby nemali veľkú chuť pracovať na svojich vzťahoch?

Salvatore: Áno, vnímame tento paradox. Je tu kultúra individualizmu, ktorá človeka zameriava len na to, aby uvažoval sám nad sebou a aby sa realizoval, aby bol nezávislý. Táto kultúra sa zrodila ako odpoveď na inú kultúru, v ktorej takéto vnímanie jednotlivca a jeho potenciálu chýbalo. Vo svojej podstate teda nejde o zlý koncept, no problémom je, že dnes sa z neho často stáva prekážka vo vzťahoch. Je teda dôležité, aby sme si prítomnosť tejto kultúry uvedomovali, pretože ju prežívame vo svojich vzťahoch a prinášame si ju aj domov.

Sme tým, čo máme zapísané vo svojich chromozómoch, ktoré určujú naše fyzické i duševné vlastnosti, ale tiež sme výsledkom istej duchovnej dimenzie, ktorá je vlastná každému človeku.

V psychológii sa vždy kladie viac dôraz na vzťahy, hoci aj v histórii psychológie existovalo obdobie, keď sa veľká dôležitosť dávala egu. Za posledných dvadsať rokov sa však stále viac otvára rozmer vzťahu, a to aj v rôznych metodológiách psychologických teórií. Vnímam to ako posun, aby sme rozvíjali kultúru vzťahu a reciprocity.

Pekným príkladom je vzťah matky a dieťaťa. Dieťa sa rodí s nejakým potenciálom, ktorý má zapísaný vo svojej DNA. Ten sa však môže naplno prejaviť, len ak je tam mama, ktorá sa na dieťa dokáže emocionálne naladiť. A žiadna mama sa nestáva mamou tým, že to vyčíta niekde v knihách. Stáva sa mamou, pretože ju to naučí dieťa, ktoré plače, potrebuje nakŕmiť, utešiť a podobne. Niečo podobné sa deje vo vzťahu dvoch ľudí, keď sa obaja naladia na potreby toho druhého, na jeho túžby, bytie.

Chcete tým povedať, že náš skutočný potenciál sa môže naplno prejaviť iba vo vzťahoch?

Salvatore: Jeden môj učiteľ raz povedal krásnu vec: že sme ovocím svojich génov, ale aj neba. Sme tým, čo máme zapísané vo svojich chromozómoch, ktoré určujú naše fyzické i duševné vlastnosti, ale tiež sme výsledkom istej duchovnej dimenzie, ktorá je vlastná každému človeku. Tú však dokážeme naplno vyjadriť, len ak zažijeme niečí pohľad plný lásky. My s Ritou sme to zažili aj v našom vzťahu. Priznám sa, že ak by som nezakúsil tento jej pohľad, asi by som ostal navždy škaredým káčatkom. Bol som totiž vždy veľmi hanblivý, uzavretý a neveril som si, ale ona sa nezastavila pri mojom fyzickom obraze, videla vo mne potenciál a verila mi a o to isté som sa snažil aj ja.

Foto: nm.sk/Marka Zacková

Vo vzťahu však nepracujeme len so svojím potenciálom, ale aj s rôznymi nánosmi, ktoré sme si priniesli z vlastných rodín. Ide o rôzne vzorce správania, ktoré často partneri na seba podvedome projektujú. Máte s tým skúsenosť?

Salvatore: Presne tak. Často projektujeme na svojho partnera skúsenosti z vlastnej rodiny. Máme tendenciu opakovať, čo sme v nej zažili, pretože rodičia sú súčasťou nášho vnútorného sveta. Viac sa tým zaoberá teória transakčnej analýzy. Aj to je dôvod, prečo stále hovorím o komunikácii. Ja som napríklad vždy veľa pracoval a práca sa pre mňa stala istým potvrdením vlastnej sebaúcty. Samozrejme, Rita tomu nie vždy rozumela a aj ju to hnevalo. V niektorých momentoch som jej však dokázal povedať, aká dôležitá je pre mňa práca. Je to rozdiel, pretože keď moja manželka vie, že potrebujem prácu, aby som si posilnil sebavedomie, potom mi aj ona môže pomôcť iným spôsobom, napríklad mi dá viac pocítiť svoju úctu, ktorú možno potrebujem ešte viac. A takto možno časom dokážem aj ja pochopiť, že ona potrebuje, aby som trávil viac času s ňou. Toto je príklad komunikácie, kde sa rozpráva o význame správania partnera a ktorá môže párom veľmi pomôcť. Pretože ak toto nefunguje, komunikácia sa stále viac zakladá na hneve, na impulzívnom správaní, pričom partneri si nedokážu vzájomne porozumieť a spoznať sa.

Dajú sa tieto naučené vzorce a modely správania, ktoré si partneri priniesli z vlastných rodín, úplne zmazať?

Rita: Úplne sa ich zbaviť je náročné, ale partneri si môžu začať uvedomovať, že opakujú správanie svojich rodičov. Napríklad ja som sa podľa vzoru svojich rodičov správala dosť autoritatívne. Moja mama, ktorá bola učiteľkou, sa v konfrontáciách s otcom správala dosť rázne a prísne. Preto som aj ja zo začiatku bola takáto. Potom po jednej kríze som pochopila, že to nebol správny postoj a že ho musím zmeniť, inak by ma Salvatore nemohol pochopiť, pretože ho tento postoj, hlavne keď som bola príliš prísna voči deťom, hneval. A pretože sa hneval, postupne sa uzatváral.

Ja som si uvedomila, že som sa správala ako moji rodičia, kým Salvatore sa tiež správal ako jeho rodičia, keď nechcel zasahovať do situácií a snažil sa vyhýbať konfliktom. Obaja sme si to v nejakom bode uvedomili a snažili sme sa navzájom pochopiť. Nakoniec sme si vytvorili vlastný prístup predovšetkým vo vzťahu k svojim deťom. Chcelo to však čas – určite to človek nedokáže len tak vymazať, pretože každý z nás je súčasťou príbehu vlastnej rodiny. Dôležité však je to samotné uvedomenie si negatívneho cyklu, toho „starého tanca“, ktorý pár spolu tancoval predovšetkým počas konfliktov, a objavenie toho nového. Až kým človek nedôjde do bodu, že objíme, teda pochopí v druhom to zranené dieťa.

Foto: nm.sk/Marka Zacková

Čo to znamená?

Rita: Podľa transakčnej analýzy sa v každom z nás nachádza rodič, dospelý a dieťa. Rodičom je tá časť v nás, ktorá odzrkadľuje hodnoty, ktoré do nás vložili naši rodičia, dieťa je zas tou časťou, ktorá si uchováva prežité emócie, ktoré môžu niekedy viesť k prejavom hnevu z prežitých zranení. Keď potom niekto toto vnútorné dieťa v nás objíme, keď nás niekto objíme v našom osobnom príbehu, v pocitoch hnevu, strachu, zraneniach, môžu sa tieto pocity zmeniť. Mnohé páry sa snažia pracovať na rôznych komunikačných technikách, ale často nevedia, ako objať vo svojom partnerovi toto dieťa.

Toto znamenalo objať ho – vedieť, že trpím, ale uvedomiť si, že aj on trpí, že mi otvára svoje rany.

Ako je možné dospieť k tejto otvorenosti srdca?

Rita: Ak to niekto pochopil, dôležité je, aby tomu druhému bol nablízku. Čo to znamená? Nie je to o tom, že budete druhému ponúkať riešenia či vysvetľovať. Jednoducho by ste mali byť pri ňom. Pamätám si, že keď mal náš syn tri roky, môj manžel sa vrátil z práce, najedol sa a potom cestoval ešte zhruba dve hodiny z Neapola, kde sme bývali, do Ríma, kde si v tom čase robil špecializáciu v psychoterapii. Vždy, keď bolo treba, letel do Ríma a vracal sa až neskoro v noci. Náš syn často plakal a kričal, kopal nohami do dverí, pretože chcel otca. Nevedela som, čo mám robiť. Až raz, keď znovu kričal, som syna skúsila silno objať. Prvýkrát ma zhodil na zem, stále som ho však držala v náručí, druhýkrát ma už nezhodil a na tretíkrát už plakal o čosi menej. Vtedy som prvýkrát pochopila, čo znamená objať aj vnútorne toto zranené dieťa, ktoré bolo moje. A práve toto podľa mňa znamená aj objať to vnútorné dieťa v partnerovi: byť pri ňom v momente hlbokej krízy.

Keď sme s manželom prežívali druhú vážnu krízu, v istom momente som precítila jeho hlbokú bolesť, ktorú mal v srdci aj z toho dôvodu, že sa voči mne už o nič nesnažil. Ja som zase v sebe mala hlbokú bolesť z vedomia, že ma už viac nemiloval. Bola to obrovská bolesť, ktorá trvala týždne až mesiace. A to hlavne vtedy, keď mi začal o týchto veciach hovoriť a ja som nemala žiadne odpovede. Ale mohla som počúvať, a tak som počúvala. Toto znamenalo objať ho – vedieť, že trpím, ale uvedomiť si, že aj on trpí, že mi otvára svoje rany. Nemyslieť si, že trpím viac ako on, ale rovnako ako on, a on trpí tak ako ja. V tej chvíli som mohla prijať vzácny dar, jeho najhlbšie zranenie.

Foto: nm.sk/Marka Zacková

Kľúčom je teda byť duchom prítomný a citlivý na partnerovo prežívanie?

Salvatore: Áno. Dnes, ako sme spomenuli, sa veľa hovorí o osvojení si rôznych komunikačných techník a nabáda nás na to aj spoločnosť. Určite sú to pozitívne veci, ale nemali by nahradiť jednu vec, a tou je schopnosť byť, existovať s druhým. Pretože bez toho, že tu sme s druhými, že chápeme, čo cítia, sa akákoľvek technika stáva len obyčajnou kognitívnou záležitosťou. Niečím, čo zamestná našu myseľ, ale nie naše srdce. Takže prv ako siahneme po nejakej technike, potrebujeme si ujasniť, že sme tu pre toho druhého, aby sa, naopak, techniky nestali nástrojom, ktorý nás od seba ešte viac oddelí.

Rita: A toto sa týka aj sexuálnej roviny. Prichádzajú za mnou mnohé páry, ktoré trápia rôzne dysfunkcie v sexuálnej oblasti. Vnímam však, že dôležitejšie, ako prekonať túto nefunkčnosť, je objaviť silu toho páru. Pretože sa môže stať, že muž či žena túto nefunkčnosť neprekonajú nikdy – a čo potom? Bude medzi nimi chýbať nejaké sexuálne porozumenie alebo dobrá technika – a vzťah sa skončí. Treba sa teda zamerať na vzťah, a to aj u mladých, pretože často dochádza k týmto dysfunkciám práve preto, lebo chýba dobrý vzťah.

Jedna slávna americká poradkyňa pre sexuálnu oblasť Emily Nagoski prišla s oslobodzujúcou myšlienkou, keď povedala, že nie je ani tak dôležité, ako dobre sa človek dokáže milovať so svojím partnerom, aký dobrý sex má, ale dôležité je to, že je rád so svojím partnerom, že sa jeden vedľa druhého cítia dobre, aj keď napríklad neprežijú orgazmus. Pretože je možné cítiť sa dobre, či si mladý, ktorý dokáže podať enormný výkon, alebo či ste dvaja starší ľudia, ktorí robia, čo môžu, ale vyjadrujú pri tom, čo majú v srdci. Pretože v konečnom dôsledku by sexuálny jazyk mal byť vyjadrením toho, čo cítite vnútri.

Pozrite si aj záznam nášho webinára so Salvatorem Ventrigliom

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články