Oscary ako lakmusový papierik americkej spoločnosti

Zastávam názor, že celovečerné filmy majú vzhľadom na svoj vplyv na súčasnú spoločnosť podobné postavenie ako kedysi beletristické romány. Ide o veľké epické celky, ktoré zachytávajú súčasný Zeitgeist a sú ešte stále schopné formovať verejnú debatu.

Predstava, že si viem pozrieť nejaký film čisto zo zábavy, je podľa mňa ilúziou. Vždy keď na mňa nejaký film zapôsobí, je to vďaka tomu, že nejakým spôsobom zarezonuje s mojím vnútorným životom, s niečím, čo prežívam. Aj „prvoplánové“ žánre ako komédia zvyčajne načrtnú témy, ktoré sa týkajú hlbokých ľudských túžob a strachov.

Keď sa pozrieme na filmové ocenenia a na to, aké filmy sa budú môcť honosiť titulom crème de la crème tohtoročnej filmovej produkcie, nemôžeme teda ostať pri hodnotení šiat a outfitov prítomných celebrít.

Ocenené filmy vypovedajú niečo o spoločnosti, ktorá sa ich rozhodla oceniť a v ktorej za posledný rok zarezonovali. Sú teda svojím spôsobom lakmusovým papierikom americkej spoločnosti.

Trumpizmus a filmy

O súčasnej Amerike sa, samozrejme, nedá rozprávať bez zohľadnenia dominantného politického trendu, ktorým je štýl vládnutia prezidenta Donalda Trumpa. Konzervatívny publicista Ross Douthat si všíma, že dva veľké filmy tohtoročných Oscarov svojím spôsobom odrážajú tento trend, hoci každý z odlišnej strany.

Prvým je Jedna bitka za druhou, film, ktorý som na týchto stránkach na jeseň minulého roka už nelichotivo zhodnotil ako spoločensky nezodpovednú reklamu na ľavicový extrémizmus. 

Douthat tento film diagnostikuje ako prejav starého „boomerského“ liberalizmu, ktorý žije v predstave neustáleho boja proti fašizmu, ale už pôsobí unavene, cyklicky a bez nádeje, podobne ako sfetovaný hlavný hrdina tohto filmu.

Na druhej strane je Marty Supreme, príbeh šampióna v stolnom tenise, ktorý je zároveň podvodníkom, klamárom a záletníkom. Napriek tomu má však takú charizmu, že mu svet leží pri nohách. Nie je ťažké si domyslieť, kde by tak Marty mohol v reálnom svete nájsť svoj náprotivok.

Keď si tvárou v tvár postavíte unavený a vyprázdnený liberalizmus a amorálny, no energický kult politickej osobnosti, pochopíte, prečo má ten druhý trend navrch, tvrdí Douthat.

Čosi pod povrchom

Dôležité sú však tento rok aj iné filmy ako tie, ktoré sa dajú interpretovať cez politickú optiku. A hoci to Douthat vo svojom texte k tohtoročným Oscarom iba naznačuje, nebojím sa povedať, že najsilnejšie filmy tohto roka poukazovali na to, že skutočný nepriateľ nie je ten politický.

Ako priaznivec hororového žánru som recenzoval ako Zbrane, tak aj Hriešnikov a tieto snímky si z tohtoročných ocenení odniesli tiež niekoľko zlatých sošiek. Páčil sa mi najmä prvý menovaný film, no v oboch prípadoch som mal morálne výhrady.

S kamarátom sme si nedávno počas rozhovoru o filmoch, ktoré sa nám za posledné roky páčili, uvedomili, že hororový žáner prežíva čosi ako renesanciu. Čím to môže byť?

Možno si na Západe začíname uvedomovať, že politika, ktorá zdanlivo dobyla každý jeden kúsok verejného priestoru, neodpovedá na všetky naše otázky a nevyrieši všetky naše strachy.

Zbrane napríklad v prvej polovici pôsobia ako alegória na masakre na amerických školách či sociálny komentár, no napokon sa z nich vykľuje staromódny príbeh o zlej čarodejnici a nebezpečnej mágii.

V oboch prípadoch pritom nepovažujem filmom ponúknuté riešenia za uspokojivé. Ústredný hrdina Zbraní sa rozhodne proti antagonistovi bojovať jeho vlastnými (zlými) prostriedkami. Kresťanská obrana proti upírom v Hriešnikoch nezafunguje.

Myslím, že ak tohtoročné Oscary fungujú ako lakmusový papierik súčasnej spoločnosti, ukazujú toto – aj v politicky rozdelenej spoločnosti si čoraz viac uvedomujeme, že nie všetko zlo je redukovateľné na politické udalosti, a zároveň hľadáme odpoveď naň.

Či sa nám to však podarí v našom stave odtrhnutia sa od kultúrnych a morálnych koreňov kresťanskej civilizácie, je prinajmenšom otázne.