Padla kosa na kameň

Minule som schádzal do centra mesta po štvorprúdovke, na ktorej je povolená maximálna rýchlosť 50. Išiel som 70 a bol som najpomalší. Všetky ostatné autá, všetci ostatní vodiči ma obiehali. V tom momente som sa začal cítiť priam surreálne – už ja sám idem oveľa rýchlejšie, ako by sa malo, a aj tak ma všetci obchádzajú akoby nič.

Kam sa vlastne – vrátane mňa samotného – tak ponáhľame?, napadlo mi vtedy. Nebolo ani ráno, že by sme akurát skupinovo nestíhali do práce; zapadalo slnko a z kopčeka, z ktorého sme práve schádzali, bolo túto scenériu parádne vidieť. Veľmi však neostával čas obzerať ju, keďže priemerná rýchlosť v našom pruhu sa blížila maximálnej dovolenej, ale nie tej v meste, ale mimo mesta.

Po nejakej chvíľke som dospel k záveru, že my, autá v našom pruhu a asi ani tie ďalšie vozidlá sa neponáhľame nikam konkrétne; my sa len prosto ponáhľame. Už sme si zvykli byť rýchli. Ako naša doba.

Potom mi napadlo, že už začínam horekovať ako starý dedo. Nemohol som si však pomôcť; bolo mi z toho vlastne dosť smutno. Máme toľko vymožeností, ktoré nám uľahčujú život, že naši predkovia by bledli závisťou. Veď už len to auto s klimatizáciou a asfaltové cesty! A predsa mám pocit, že to budú vlastne oni, ktorí by boli schopní na chvíľu sa na tom kopci zastaviť a pozorovať západ slnka. Možno by pri predošlých generáciách bolo viac na mieste použiť sloveso obdivovať. Pre našich predkov to bolo divadlo – tu a teraz. My máme takýchto scenérií plné telefóny – vždy a všade. Aj preto tieto jedinečné okamihy úplne zovšedneli.

Nebudem však pokračovať v patetickom duchu a vrátim sa na zem: Môj kolega na tomto portáli aj v generácii Z (aj keď ja sa viac považujem za súčasť generácie Y) Michal Lukáč publikoval v poslednom čase dva veľmi podnetné články o hľadaní vnútorného pokoja a žití v prítomnosti. Obaja sme asi súčasťou generácie (generácií?), ktorá si ako prvá uvedomuje, že už od začiatku svojho života vyrastá v pretlaku podnetov, instantných zážitkov, súhrnne povedané: rýchleho dopamínu.

Jazykové okienko je dnes o tomto sprofanovanom hormóne. Dopamín zohráva kľúčovú úlohu v systéme odmeňovania v mozgu. Ovplyvňuje pocity šťastia, motivácie, učenia a regulácie pohybu. Je často spájaný s pocitom potešenia a pozitívnymi emóciami. Asi ako všetko, aj on vie byť dobrým sluhom, ale tiež zlým pánom. Rýchly dopamín poskytuje okamžitý, ale krátkodobý pocit uspokojenia a môže byť návykový. Pomalý dopamín sa, naopak, viaže na dlhodobé odmeny a úspechy, ktoré vyžadujú trpezlivosť a vytrvalosť. V podstate, rýchly dopamín je o krátkodobom uspokojení, napr. vďaka scrollovaniu sociálnych sietí alebo jedeniu nezdravých potravín, zatiaľ čo pomalý dopamín je o dlhodobých úspechoch a zmysluplných cieľoch, ktoré niečo – a za niečo – stoja.

Ťažká práca mi nenechávala priestor na iné myšlienky.

Nie je žiadnou prevratnou novinkou, že by sme sa mali usilovať o pomalý dopamín, hoci ten rýchly je vždy poruke. Zhodou okolností som si to hneď nasledujúci deň mohol vyskúšať. Ponúkol som sa pomôcť pokosiť jeden väčší zarastený dvor. Chybu som však urobil už pri tom sľube. Nevidel som totiž presne, k čomu sa zaväzujem. Aby bolo zrejmé, ja kosím rád; keď som však zbadal tú záhradu, došlo mi, kde bol pes zakopaný (nie doslovne).

Jarná tráva tam bola už totiž značne vysoká a, čo bolo ešte horšie, povrch veľmi členitý. Motorová kosačka (pri ktorej by opäť naši predkovia bledli závisťou) teda vôbec neprichádzala do úvahy. Do rúk som tak dostal klasickú železnú kosu vyššiu ako ja (čo ale zase nie je také ťažké).

Hoci som pred touto aktivitou mal rešpekt, čosi ma k nej ťahalo. Veď si aspoň vyskúšam, ako sa kosí s kosou, hovorím si. Na moje prekvapenie to bol napokon super zážitok.

Niekoľko metrov štvorcových, ktoré by som inak kosačkou pokosil za desať minút, mi trvalo pokosiť hodinu. Nemohol som pri tom počúvať podcast ani hudbu, ako inak zvyknem, lebo by mi telefón jednak zavadzal, ale hlavne sa mi vybil. Bol to zrazu čas len seba so sebou, s kosou a vysokou trávou.

Ani neviem ako, zrazu som sa preniesol do podmienok, aké mali naši predkovia. Čas bol akýsi pomalší, ale najmä ja som bol prítomnejší. Vlastne prítomný úplne. Ťažká práca mi nenechávala priestor na iné myšlienky, slnko ma nútilo pracovať promptne, a keďže som ešte s kosením kosou nemal prax, musel som sa na každý pohyb maximálne sústrediť.

Nemohol som sa nikam ponáhľať. A postupne som už ani nechcel. Keď som po približne hodine a pol zmorený zložil kosu, zrazu som sa „vrátil“ do reality a uvedomil som si, ako plynul čas bez toho, aby som ho chcel mať pod kontrolou.

Takto nejako si predstavujem žitie v prítomnosti. Nie je to jednoduché; mne to zariadili okolnosti, ale už teraz sa teším na ďalšie kosenie kosou – reálne aj metaforické.