Párový terapeut Lucian Kantor: Dnešné vzťahy sú veľmi individualistické, prestali sme v nich budovať to „my“ (rozhovor)

Ľudia sa už od nepamäti snažili uchopiť fenomén lásky. Ľúbostné básne či dychberúce hudobné a divadelné inscenácie sú toho hmatateľným dôkazom. Napriek všetkým snahám sa nám ho však stále nepodarilo úplne obsiahnuť. Dalo by sa povedať, že do pochopenia toho, čo je to láska, potrebujeme stále viac dorastať. Jednu z príležitostí nám ponúka aj Deň svätého Valentína, keď môžeme malou pozornosťou potešiť tých, ktorých milujeme. O ďalších spôsoboch, ako na vzťahu pracovať, a v čom sa zmenil pohľad na lásku a vzťahy naprieč rôznymi generáciami sme sa rozprávali s párovým terapeutom Lucianom Kantorom.

Prečo sú dnešné manželstvá krehkejšie a majú kratšie trvanie ako tie v minulosti? Aké sú indície toho, že zamilovanosť prerastá do lásky? Prečo je dôležité pestovať v živote rituály? Kedy je najvyšší čas vyraziť do poradne, aby sme predišli najhoršiemu?

Ako párový terapeut sa stretávate s pármi v rôznom životnom období. V čom sa podľa vás líši pohľad staršej generácie na lásku a vzťahy v porovnaní s tou dnešnou?

V súčasnosti si všímam, že staršie páry, ktoré prichádzajú do poradne, začínajú riešiť podobné problémy ako tie mladšie. Súvisí to najmä s tým, že pred nástupom internetu a sociálnych sietí sa väčšina vecí odohrávala v páre a nekomunikovala sa mimo neho. Svoje problémy držali ľudia viac medzi sebou a vďaka tomu ich dokázali lepšie spracovať. Nemuseli o nich nevyhnutne len hovoriť. Niekedy ich spracovali neverbálne, nejakým rituálom alebo spoločne stráveným časom.

Nástup internetu však spôsobil, že mnohé otázky, ktoré patria do vzťahu, sa riešia na sociálnych sieťach. Preto sú dnešné vzťahy oveľa krehkejšie. Zároveň platí, že staršie páry viac zdôrazňujú skupinovú dynamiku partnerského vzťahu, pod ktorým rozumejú to „my“ , kým mladé páry viac akcentujú skôr to „ja“. Znamená to, že ten fokus je na mňa, ako sa ja cítim vo vzťahu. Na vzťah nehľadia cez paradigmu, aby nám bolo dobre, ale aby mne bolo dobre.

Ako sa buduje to „my“?

To je zdĺhavý a náročný proces. V prvom rade sa musíte vzdať naratívu, v ktorom zdôrazňujete to „ja“, a zameniť ho za „my“. Mnohí ľudia sú už z domu zvyknutí premýšľať cez optiku svojho ega. Preto svojmu partnerovi povedia: „Je pekne, išiel by som do prírody,“ namiesto toho, aby povedali: „Je pekne, čo keby sme si spravili výlet do prírody?“ Tým by dali tomu druhému príležitosť zapojiť sa do procesu rozhodovania. Pretože partnerstvo je vždy o spoločnom rozhodovaní, nie o individuálnom presadzovaní svojich požiadaviek.

Do krehkosti vzťahu vstupuje aj to, že jednotlivci v pároch by sa v prípade rozvodu dokázali uživiť sami.

Je to o myslení na toho druhého, aj keď fyzicky nie sme spolu. Ak napríklad idem po ulici a vidím reklamu na nejaký film, preblesne mi hlavou, že som so svojou ženou už dlho nikde nebol. Prídem domov a namiesto toho, aby som jej povedal: „Videl som reklamu na zaujímavý film, ideme do kina,“ jej poviem: „Videl som reklamu na zaujímavý film a spomenul som si na teba.“ To úplne stačí. Taká drobnosť, ktorá však robí ohromný rozdiel, pretože je tam to „my“. Prejavuje sa v tom, že aj keď som od svojej partnerky vzdialený, ostávam s ňou spojený a myslím na ňu. Ak by som totiž rozhodol za nás oboch, moja partnerka nemusí byť na to pripravená a ľahko príde k nedorozumeniu, pretože ja očakávam, že bude nadšená.

Čo je podľa vás príčinou toho, že dnešné manželstvá nevydržia tak dlho ako kedysi?

Myslím, že je za tým najmä iný pohľad na partnerské vzťahy. V minulosti sa pod stabilitu manželstiev podpisoval aj ekonomický faktor. To znamená, že ľudia žijúci v manželstvách mali lepšie finančné zázemie a mohli tak zabezpečiť aj svoje deti. A jedným z faktorov, ktorý dnes vstupuje do krehkosti vzťahu, je aj to, že väčšina jednotlivcov v pároch je tak ekonomicky silných, že nemajú obavu o to, že by sa v prípade rozvodu nedokázali uživiť sami.

Ďalším dôvodom, prečo sú dnešné vzťahy krehkejšie, je aj to, že ľudia majú väčšiu tendenciu porovnávať sa so svojím okolím – čo kto zažil, kto kde bol, kto si čo môže dovoliť. Veľa ľudí sa potom snaží naplniť si nejaké zdanlivé potreby. V súčasnej spoločnosti sa vytratila nejaká tá bazálna skromnosť. Dnešný človek chce veľa vecí naraz. Chce byť úspešný v práci, mať veľa zážitkov, šťastnú rodinu a pri tom všetkom dostatok času pre seba. Ale to je nereálne.

Myslím, že jednou z vecí, ktoré oslabujú vzťah, je sústredenie sa na svoje individuálne potreby.

Vždy je dôležité si uvedomiť, že ak chcem mať šťastnú rodinu, ktorá mi dáva zázemie a istotu, vyžaduje si to zároveň aj nejaký vklad z mojej strany. Ako vo vzťahu k deťom, tak aj vo vzťahu k partnerovi. A dnes sa mi stáva, že ku mne prichádzajú páry, ktoré bojujú o čas. Každý chce mať čas na prácu, na budovanie kariéry, na svoje koníčky, na svojich priateľov. Myslím, že jednou z vecí, ktoré oslabujú vzťah, je sústredenie sa na svoje individuálne potreby.

Povedali by ste, že súčasné páry si neuvedomujú, že vzťah sa nebude vyvíjať len tak samovoľne, ale vyžaduje si spoluprácu a nasadenie oboch partnerov?

Prirovnal by som to k pocitu zodpovednosti za domov. V momente, keď niekde bývam a chcem sa tam cítiť dobre, musím sa o ten dom starať a pracovať na jednotlivých detailoch. Podobne je to aj v tom vzťahu. Nie je to len o tom vedieť spolu komunikovať, ale aj o tom dokázať spolu mlčať. A zároveň máme vo vzťahu priestor naučiť sa, ako spoločne riešiť konflikt. A to aj s energiou hnevu.

Láske sa neučíme, keď milujeme dobré stránky toho druhého, ale keď sa učíme milovať tie tienisté

Pretože hnev sám osebe nie je zlý. Dáva nám energiu na to, aby sme prekonali samých seba a pustili sa do vecí, do ktorých by sme sa inak nepustili. Hnev nám vlastne dáva silu za niečo bojovať. Ale v momente, keď tú energiu uvoľníme tak, že si ideme po radu niekam na internet, tak tú zdravú dynamiku do vzťahu neprinášame. A rodine tým určitým spôsobom ubližujeme a o niečo ju ukracujeme.

V minulosti boli manželstvá často poznačené krízami, ktoré sa zmetali pod koberec, a odbornú pomoc vyhľadávalo iba minimum párov. Vidíte u súčasnej generácie väčšiu ochotu obrátiť sa na odborníka v prípade vzniknutých problémov?

Tu je dôležité, aby sme skúsenosti minulých generácií dokázali inak uchopiť. O mnohých veciach naši rodičia možno nemuseli ani hovoriť, ale tým, že sa dobre poznali, vedeli si veľa vecí vyriešiť aj bez slov. Napríklad keď manželka uvarila manželovi jeho obľúbené jedlo, mu vlastne dala najavo, že sa na neho už nehnevá a má ho rada.

Samozrejme, naši rodičia žili v inej dobe a mali iné vzory. Mnoho z nich napríklad vyrastalo v presvedčení, že rodičia sa nemajú hádať pred deťmi. Ale tým sme vlastne s vaničkou vyliali aj dieťa, pretože generácia, ktorá v takejto atmosfére vyrastala, nezažila ani to, ako sa rodičia udobrujú. A je veľmi dôležité, aby sme deťom, pokiaľ sa pred nimi pohádame, aj ukázali, ako sa zbližujeme.

Dnes máme do činenia s generáciou snehových vločiek, kde stačí fúknuť a zrútia sa.

Problém, s ktorým sa v súčasnosti stretávam, je ten, že mnoho mladých nezažilo prirodzené rozdelenie mužských a ženských rolí v rodine. A to, čo sami nedostali, potom nevedia ani odovzdávať ďalej. Svojim klientom hovorím, že vo vzťahu je vždy jeden, ktorý v tom konkrétnom čase poskytuje dieťaťu viac pocitu bezpečia, zázemia a ochrany, zatiaľ čo druhý rodič mu zrkadlí vonkajší svet v prístupnejšej podobe. To znamená, že do neho vnáša výzvu: „Už si dosť veľký/-á na to, aby si tie veci zvládol/-la sám/sama.“ A dialóg týchto dvoch princípov, toho ochranného a toho vyzývajúceho, vytvára plastické prostredie pre dieťa, v ktorom je chránené, ale v ktorom je zároveň schopné sa vysporiadať aj s prekážkami.

Tým, že mnoho súčasných mladých bolo veľmi chránených a neboli na nich kladené výzvy, máme do činenia s generáciou snehových vločiek, kde stačí fúknuť a zrútia sa. A myslím, že ten rozdiel medzi staršou generáciou a mladšou je práve v tom, že staršia generácia bola schopná sa s prekážkami vysporiadať.

S dospievaním a schopnosťou zvládať prekážky sa v minulosti spájali rituály, ktoré dnes takmer úplne vymizli. Napríklad prechod od chlapca k mužovi. Chýbajú nám podľa vás v súčasnosti takéto životné míľniky, ktoré by naznačovali, že človek prechádza do inej životnej etapy?

Myslím, že rituály sú celkovo pre život veľmi dôležité, no nemali by byť len o hedonistickom napĺňaní zmyslu. Napríklad narodeninová oslava je stretnutie všetkých ľudí, ktorí sú pre mňa dôležití. A na toto je potrebné klásť väčší dôraz ako na samotnú veľkolepú oslavu. Rituál predstavuje vždy nejaký prechod a malo by byť z neho jasné, že je nejaký čas pred a po. To znamená, že keď tým rituálom prejdem, tak sa nejako zmením. Rituál je podľa mňa dobrý aj ako taký fixný, oporný bod, ktorý nám pomáha sa v momente krízy obhliadnuť späť a vidieť, čo všetko sme už v živote zvládli.

Jedným zo životných míľnikov je aj vstup do manželstva, ktorý mladí ľudia v súčasnosti stále viac odkladajú, prípadne do takéhoto zväzku ani nevstupujú. Čo je, z vašej skúsenosti, dôvodom, pre ktorý ľudia toto rozhodnutie stále viac odďaľujú?

Je za tým najmä strach zo straty slobody a z prijatia záväzku. Veľa ľudí má pocit, že akonáhle si nájdu životného partnera a budú mať deti, tak sa ich život skončil. Už nemôžu svojvoľne lietať po svete, robiť adrenalínové športy a čokoľvek, čo im napadne. Aj preto majú tendenciu manželstvo stále viac odkladať. Vidím to aj vo svojej praxi. Prichádzajú ľudia, ktorí majú svoj to-do list plný vecí, ktoré by ešte chceli v živote stihnúť. A uzavretie manželstva sa javí ako prekážka v uskutočnení všetkých týchto cieľov.

Môže za tým byť aj určitý tlak na výkon, ktorý sa v porovnaní s minulosťou na dnešných mladých ľudí kladie v nepomerne väčšej miere? Aby boli úspešní, zabezpečení, vybudovali si dobré postavenie a podobne?

Povedal by som, že je za tým skôr tlak na dosiahnutie nejakého ideálu, ktorý je nereálny. Dnes je súčasťou identity mnohých ľudí aj virtuálna identita. Ľudia žijú akoby dva životy – ten každodenný a ten, ktorý sa odohráva vo virtuálnom priestore. Veľa najmä mladých dievčat je dnes preťažených nejakým nedosiahnuteľným ideálom krásy a pocitom povinnosti, čo všetko by ako ženy mali zvládať.

Rád používam príklad malého dieťaťa, ktoré je metaforou šťastného človeka.

A covid toto ich presvedčenie ešte prehĺbil. Mnohé z nich sú dnes mojimi klientkami a sledujem, aké majú skreslené predstavy. Myslia si, že dôležité je byť úspešnou, dobre vyzerať a zarábať čo najviac peňazí, a preto sú ochotné pracovať aj sedem dní do týždňa. Pritom im nedochádza, že to všetko je len prostriedok k šťastiu.

Dalo by sa povedať, že si zamieňajú prostriedok za cieľ?

Áno. Ľudia si dnes myslia, že ak nebudú mať hromadu vecí a zážitkov, tak nebudú šťastní. Je preto potrebné zamerať ich pohľad na to podstatné. Rád používam príklad malého dieťaťa, ktoré je metaforou šťastného človeka. Stačí mu malý kúsok cestičky a dokáže na nej objaviť veľa úžasných vecí. A pritom sa nepotrebuje porovnávať s ostatnými. Nájde kamienok, ktorý je pre neho ten najkrajší na svete, a vôbec nerozmýšľa nad tým, čo na to povedia ostatní. Ono sa rozhodne, že je pekný a že ho dá tomu najmilšiemu človeku, ktorého pozná.

No a ja klientom vždy hovorím, aby sa týmto prístupom malých detí skúsili inšpirovať. Aby zabudli na majetky, na tituly, na to, ako to vyzerá za ich plotom, a zamerali sa na to, čo je dôležité pre nich a nie pre ich okolie. Veľa ľudí totiž nechce začínať vzťah alebo ostáva v nešťastných vzťahoch len preto, lebo nežije svoj život, ale život niekoho iného. Majú pocit, že keď budú mať niečo, čo má sused, budú šťastní. No stretávam aj takých, ktorí nachádzajú vo svojom rodinnom živote skutočné šťastie a naplnenie. A zrazu zisťujú, že na výlete s malým predškolákom môžu zažívať rovnaký adrenalín, ako keď zdolajú nejakú vysokú horu alebo navštívia nejakú exotickú krajinu.

V súčasnosti sa veľmi akcentuje fyzická príťažlivosť a chémia ako predpoklad, aby sa človek mohol skutočne zamilovať. Je to skutočne tak, že ak na začiatku nepreskočí iskra, nemá takýto vzťah potenciál?

Pamätám si, že keď som mal asi 18 rokov a počul som v jednej relácii doktora Miroslava Plzáka hovoriť o tom, že zamilovanosť nie je predpokladom pre šťastný vzťah, mal som ho chuť zabiť. V tom čase som žil predstavou romantickej lásky, ktorej dôležitou súčasťou je práve vzájomná príťažlivosť, pudová túžba a zamilovanosť. Časom som však pochopil – a v praxi sa mi to len potvrdzuje –, že zamilovanosť a láska sú dve úplne odlišné veci. Na čisto biochemickej úrovni je zamilovanosť intoxikácia tela hormónmi. Máme ju spoločnú so všetkými ostatnými cicavcami a je potrebná na to, aby človek našiel svojho partnera a splodil s ním potomka.

Na rozdiel od ostatných cicavcov však máme intelekt a určité sociálne správanie. To znamená, že u ľudí to nefunguje tak ako u zvierat, ktoré prítomnosť samca nepotrebujú, akonáhle sú schopné samostatného pohybu. Dieťa je od svojich rodičov úplne závislé. Takže biológia dvom ľuďom umožní dieťa počať, ale to, čo pomôže dieťaťu dozrieť, je vzťah lásky. Ten dáva energiu do spoločného priestoru, ktorý drží pohromade nás ako pár, ale aj celú rodinu.

Romantické filmy sú krásne, ale sú nereálne, pretože v momente, keď sa ľudia zamilujú, majú tendenciu dištancovať sa – od rodiny, priateľov a v podstate od celého okolitého sveta. Zaľúbený pár žije neustále v pohľade do budúcnosti. Keď sú spolu, už sú čiastočne nešťastní, že o chvíľu spolu nebudú. Keď spolu nie sú, tešia sa na to, keď sa opäť stretnú. Keď máte ľudí takto naviazaných na seba, dieťa sa vám tam už nezmestí. Ak by totiž tá zamilovanosť trvala dlhodobo, je to v podstate rodinný horor. Ten vzťah musí prerásť zo zamilovanosti do lásky a musí v ňom vzniknúť ochranný priestor, v ktorom môžete vychovávať deti.

Aké sú indície toho, že zamilovanosť prerastá do lásky?

Zamilovanosť trvá maximálne dva roky. Ľudia to môžu rozpoznať tak, že ak jeden z nich ostáva stále vo fáze zamilovanosti, začne obviňovať toho druhého, že už to nie je také, ako to bývalo. Jeden z partnerov sa chce socializovať, stretávať sa aj s inými ľuďmi, realizovať sa, no druhý mu tento priestor nechce dať.

Prežívanie lásky a zamilovanosti je však veľmi individuálny proces. Je o tom napísaných veľa básní a kníh, ale vždy je to niečo veľmi osobné. Myslím, že to, prečo ľudia pochybujú o svojej láske, je spôsobené práve tým, že ich pozornosť je zameraná von a nie dovnútra. Namiesto toho, aby sa okolitým svetom nechali inšpirovať, berú ho ako etalón, ku ktorému sa snažia priblížiť.

Dnes máme veľa tridsiatnikov a štyridsiatnikov, ktorí sa len začínajú rozhliadať po svojom životnom smerovaní.

Svojim klientov vždy hovorím, aby sa naučili fungovať sami so sebou. Aby oddelili to, čo chcú oni, od toho, čo od nich ostatní očakávajú alebo čo si myslia, že od nich ostatní očakávajú. Vo svojej praxi stretávam ženy, ktoré pod vplyvom prevládajúceho trendu tvrdia, že svadba pre ne nie je dôležitá, no pritom by sa bytostne túžili vydať. Keď vstúpia do vzťahu, tak očakávajú, že ich muž sa to dovtípi. Ale ono to tak nefunguje, lebo muž vychádza z toho, na čom sa na začiatku dohodli, a preto ju o ruku nepožiada. A až u mňa v praxi vyjde najavo, že žena je vo vzťahu nespokojná a že po manželstve túži.

Na druhej strane mnohé páry tvrdia, že oni papier na potvrdenie svojej lásky nepotrebujú. Prečo je podľa vás uzavretie manželského zväzku pre vzťah dôležité?

Manželstvo je viac ako papier a vybavenie nejakej „oficiality“. Nie je to ani o zorganizovaní veľkolepej oslavy s množstvom hostí a jedla. Manželský obrad je o tom, že dvaja ľudia pred tými najbližšími osobami verejne deklarujú, že k sebe patria a že vstupujú na loď, ktorá má jednu jedinú vlajku. A myslím si, že čím skôr ľudia začnú akcentovať to, čo chcú oni, a nebudú sa snažiť len plniť očakávania okolia, tým budú mať väčšiu odvahu tento krok spraviť.

V súčasnosti vstupujú ľudia do manželstva často vo vyššom veku (30 plus). Povedali by ste, že sú ľudia v tomto zrelší na prijatie záväzku?

Nerád by som to paušalizoval. Niektorí sú v tom veku už zrelí, iní nie. Problémom však je, že dnes sa otvára také vákuum, v ktorom majú ľudia tendenciu zotrvávať. Predtým sme mali určité prirodzené vývojové stupne – detstvo, predpubertu, pubertu, adolescenciu a mladú dospelosť. Dnes máme veľa tridsiatnikov a štyridsiatnikov, ktorí sa stále potulujú medzi adolescenciou a mladou dospelosťou a v tomto veku sa len začínajú rozhliadať po svojom životnom smerovaní.

Fakt, že dnešní mladí ľudia dozrievajú oveľa neskôr, ako to bolo kedysi, súvisí najmä s tým, že necítia taký tlak na prežitie. Naši starí rodičia začínali pracovať v 18 rokoch. A vo chvíli, keď zarábate peniaze na prežitie, je to iný modus, ako keď zarábate preto, aby ste si kúpili niečo navyše. Dnes čelíme takej kríze nadbytku, akú ľudstvo ešte nezažilo. Už nie je problém v tom, že máme nedostatok, ale v tom, že máme toľko možností, až trpíme paralýzou výberu. Kedysi riešil človek to, či prežije, a dnes rieši to, či je lepšie ísť na luxusnú dovolenku do hôr alebo k moru. A to je problém. Ak by ste toto povedali predchádzajúcim generáciám, tak by ste ich rozosmiali.

Súvisí podľa vás tento fenomén neskoršieho dozrievania aj s tým, že súčasní muži nie sú takí iniciatívni ako kedysi?

Myslím, že jedna z kríz, ktorým dnes čelíme, je tá, že mužský princíp sa postupne vytráca. V momente, keď dnes niekto prejaví agresiu, naštvanie alebo zakričí, tak je grobian. Kedysi, keď v škôlke jeden chlapec trafil druhého s plyšákom po hlave a obišlo sa to bez plaču, tak to učiteľka ani neriešila. Chlapci si to vyriešili medzi sebou a bolo to v poriadku. Dnes do toho vstupuje ženský princíp, keď si učiteľka s deťmi sadne, aby si to spolu vykomunikovali. Ale to vôbec nie je mužský princíp. Oni to už majú dávno vyriešené.

Tým, že sa vytratil zdravý sedliacky rozum, prirodzené rozdelenie mužskej a ženskej roly sa obrátilo úplne naruby.

Súčasní muži sú často neiniciatívni, pretože oni vlastne nevedia, čo je to živočíšne vyjadrenie ich mužskosti a čo už je za hranicou. Tým, že sa vytratil zdravý sedliacky rozum, nad všetkým priveľa premýšľame a všetko máme potrebu analyzovať, sa prirodzené rozdelenie mužskej a ženskej roly obrátilo úplne naruby. Ženy sa vo výsledku dostávajú do roly tých, ktoré preberajú iniciatívu a snažia sa muža uloviť.

V súčasnosti sa často stretávame s naratívom, že niekde po svete chodí naša druhá polovička, ktorá je pre nás dokonale kompatibilná. Dá sa povedať, že sme dnes veľmi prieberčiví, pretože sa snažíme nájsť „toho pravého/tú pravú“?

Ak sa snažíme hľadať ideálnu osobu, s ktorou môžeme prežiť svoj život, je to pasca. Taká osoba totiž neexistuje. Ideál, ktorý som mal vo svojich dvadsiatich rokoch, nemusím mať o ďalších dvadsať rokov. Potrebujem nájsť kompatibilnú osobu a v spoločnom dialógu reflektovať naše individuálne zmeny, odkiaľ kam smerujeme a čo potrebujeme.

Klientom to zvyknem vysvetľovať na príklade s jedlom. Naše chute sa v priebehu života menia. Takže je dobré tomu druhému v tej konkrétnej chvíli variť to, čo má rád, nie to, čo mu chutilo pred rokom. Občas môže viesť k zbytočným hádkam to, keď si ľudia myslia, že ak sa poznajú, tak by mali vedieť, čo má ten druhý rád. Ale tak to nefunguje. Ja sám často neviem, na čo mám chuť. A vo vzťahu je to podobne. Niekedy sa treba vzdialiť, pochopiť, čo v tej chvíli chcem, a potom s tým ísť k partnerovi a jednoducho povedať, že sa mi zmenili chute.

Práve prednedávnom som mal klienta, ktorý je zarytý bežkár, a bol smutný, že ho nepozvali na lyžovanie. Hoci predtým by s nimi nikdy nešiel, teraz dozrel do bodu, keď svoj postoj zmenil. A tam potom nie je priestor tomuto človeku povedať: „Ale ty si predsa nikdy nechcel, tak prečo chceš zrazu ísť?“ Mali by sme mu povedať: „To sme radi, že pôjdeš s nami.“ A práve v tej malej reakcii sa láme, či ten vzťah bude šťastný alebo vyčítavý.

K partnerským konfliktom často dochádza z dôvodu, že ľudia majú z domu naučené vzorce správania, ku ktorým sa hoc i podvedome stále vracajú. Existuje nejaký účinný spôsob, ako s týmito vzorcami pracovať?

To, že máme nejaké naučené vzorce z domu, samo osebe konflikty nevytvára. Otázka však je, či mi tá druhá strana dá priestor, aby som s nimi mohol pracovať, alebo mi ich začne vyčítať. Napätie sa začne vytvárať v momente, keď sa jeden z partnerov začne voči druhému vymedzovať slovami: „Chováš sa ako tvoja mama.“ A na to nie je odpoveď. Vo chvíli, keď začnete veci zovšeobecňovať, stávajú sa predmetom hádky.

To, čo sa nevypovie, nevykričí a nevyplače, vyplavuje zo srdca aj tú lásku, ktorá tam ostala

Tie naučené vzorce, ktoré máme pod kožou, sa najlepšie ukážu až vo chvíli, keď sme unavení a zahnaní do kúta. V momente, keď máme energiu a čas, sme schopní byť kreatívnejší a nemáme problém sa prispôsobiť. Keď sme však pritlačení k stene, vlastne sa vraciame k tým starým, naučeným vzorcom, ktoré máme odpozorované z domu.

Takže by sa dalo povedať, že čím viac budeme poznať samých seba a svoje podvedomé tendencie v emočne vypätých situáciách, tým lepšie budeme vedieť fungovať vo vzťahu?

Áno, ale je to spoločný proces. Lebo práve v dialógu s tým druhým najlepšie spoznávam, kým v skutočnosti som. V momente, keď priznám to, že ten druhý mi ukazuje svet, ktorý ma inšpiruje, hoci mu úplne nerozumiem. Aj preto vždy hovorím, že partnerský vzťah je bezodnou studnicou sebapoznania. Zvyknem hovorievať, že mužský svet je štvorec a ženský svet je kruh.

Problém je v tom, ak sa snažíme položiť štvorec na kruh a kruh na štvorec a vždy nám niečo chýba a niečo vyvstáva a hádame sa o rozdieloch. Namiesto toho, aby sme pripustili, že sú to dva odlišné, no rovnocenné svety, ktoré keď spolu pozerajú na tú istú vec, tak každý ju vidí zo svojej pozície. Ak si navzájom tí dvaja dôverujú, dokážu vidieť krásu aj z optiky toho druhého a práve to je na partnerskom vzťahu to jedinečné. Že aj keď idú dvaja do kina na ten istý film, vidia dva rôzne príbehy.

Podľa štatistík sa dnes rozpadá každé druhé manželstvo. Ktoré signály nám indikujú, že je najvyšší čas vyhľadať pomoc, aby sme predišli najhoršiemu?

V momente, keď témy, ktoré ste pred chvíľou riešili, sú opäť na stole, je čas vyraziť do poradne. Táto skutočnosť vám vlastne ukazuje, že tie nástroje, ktoré používate, sú nefunkčné a že ste sa ocitli v bludnom kruhu. Často pritom stačí len drobná korekcia, aby ste objavili to, čo naozaj chcete, a hlavne aby ste medzi sebou nebojovali, ale vytvárali to „my“.

Keď sa blížim ku dverám svojho bytu a prichádza namiesto pocitu uvoľnenia pocit napätia, je čas ísť do poradne.

Ľudia, ktorí tvoria pár, chcú vlastne to isté. Nikdy som nezažil iného klienta ako toho, ktorý vo svojej infantilnej predstave túži po tom, že príde domov, zavrie za sebou vchodové dvere a zažíva bezpečie a pokoj. Nemusí sa už voči ničomu vymedzovať. A ďalším jasným signálom, že je vhodný čas ísť do poradne, je to, že v momente, keď sa blížim ku vchodovým dverám svojho bytu, prichádza namiesto pocitu uvoľnenia pocit napätia, lebo očakávam niečo, z čoho mám strach – hádky, stres, prázdnotu.

Čo v prípade, ak jeden z partnerov na záchranu vzťahu už rezignoval? Je aj za takýchto okolností ešte stále možné manželstvo zachrániť?

Veľmi závisí od toho, aká hlboká tá rezignácia je. Ak človek rezignuje v tej prvej fáze, je to len taký ochranný obal, aby nabral silu na vzťahu ďalej pracovať. V momente, keď je tento stav dlhodobý a dochádza k rezignácii z oboch strán, býva to už veľmi náročné. Ale nádej je tu vždy. Ak by nebolo viac pozitívnych príbehov ako tých negatívnych, tak by som túto prácu nerobil. Väčšinou, keď ku mne ľudia prídu, tak ich vzťah ešte nie je stratený. Tá rezignácia je väčšinou indikátorom toho, že jeden z partnerov už vlastne nevie, kam ďalej. A v momente, keď sa mu v poradni otvoria nejaké témy, ktoré boli uzavreté a zdali sa byť nepriechodné, tak motivácia a nádej, že sa niečo zmení, sa znova zrodí.