Päť osvedčených tipov na zapálenie iskry vo vzťahu, ktoré nestoja veľa

To najhoršie, čo sa môže stať každému vzťahu, je vyhasnutie ohňa vzájomnej lásky. Nik z nás však nechce, aby naše manželstvo prišlo do tohto „štádia vývoja“, no čakať, že iskry budú medzi nami lietať samy, je hlúpe a naivné. So vzťahom je to rovnako, ako aj s inými dôležitými oblasťami nášho života: keď chceme, aby sme boli dobrí v práci či mali pevné zdravie, musíme do toho preventívne investovať čas a námahu.

Dôležitá v prvom rade je vaša obojstranná motivácia – alebo aspoň neskutočne silná jedného z vás. Ide o vnútorné nastavenie, v ktorom vnímate manželstvo ako najdôležitejší životný projekt. A to až natoľko, že ste ochotní a pripravení doň investovať oveľa viac ako do drahých jazykových kurzov alebo do času v posilňovni.

Čo je teda dobré urobiť, aby stále bolo vaše manželstvo príťažlivé pre oboch, aby ste sa v ňom cítili najlepšie zo všetkých vzťahov a miest? Ponúkame vám päť jednoduchých tipov, ktoré nepotrebujú žiadne peniaze – iba každodenný vklad každého z vás vo vzťahu.

Objavuj ju/ho

Človek, ktorého si si vzal a s radosťou, dobrovoľne si mu povedal „áno“, je napriek spoločnému chodeniu a x rokom spoločného života stále nádherným tajomstvom. Nikdy nebude dosť času na úplné spoznanie toho, čo ešte nebolo o ňom vypovedané – nehovoriac o tom, že každý z nás sa neustále vplyvom okolností a života mení, dozrieva, rastie, prežíva nové veci, prebúdzajú sa v ňom ďalšie emócie a reakcie. Bolo by zlé, aby si ty nebol ten, kto o tom vie prvý a hlavne – kto sa o to prvý zaujíma. Ako však na to?

Komunikácia je základom dobrého vzťahu – ale ak ju obmedzíme len na „informačný blok“ o nákupoch, známkach detí a potrebných investíciách, veľmi skoro iskra zhasne a budete sa cítiť skôr ako nájomcovia rovnakého priestoru, o ktorý sa staráte, a zároveň ako pedagogický dozor spoločných detí. Preto treba ísť v komunikácii hlbšie, do zóny intimity a prežívania.

Dohodnite sa teda spolu na dni či hodine „objavovania hlbín“, ideálne aspoň raz do týždňa, a buďte dôslední napriek možným prekážkam. (Tie určite budú, no nenechajte sa vyviesť z konceptu, buďte zásadoví, respektíve si dohodnite a znovu dodržte čo najskorší náhradný termín.) Ak je to pre vás náročné, skúste hľadať možnosti aj tam, kde to na prvý pohľad nevyzerá – napríklad cestou autom na nákup, do alebo z práce, alebo pri spoločnom varení. Na začiatok postačí aj desať minút, keď budeš „pátračom“ po tajomstvách duše svojej polovičky.

Časom vám však (a ak budete otvorení, úprimní, uvoľnení a vnímaví, bude to veľmi skoro) tento čas nepostačí. Veľmi dobrý signál a spoločný znak – ak to z hľadiska okolností ide – je zapálená sviečka a dve kreslá alebo stoličky. Urobte si pohodlie a skúste si klásť jednoduché otázky, ktoré budú smerované na prežívanie toho druhého.

Začať sa dá jednoducho: „Čo ťa dnes potešilo?“ „Čo výnimočné si si dnes všimol?“ „Čo ťa prekvapilo?“ „Čo ťa vytočilo a prečo?“ „Čo si myslíš o tom, čo sa dnes udialo v práci/spoločnosti/vo farnosti/na ulici?“ „Ako by si to ty riešil?“ Otázky teda majú smerovať na hlbšie prejavenie toho, ako ten druhý cíti, vníma, myslí, reaguje, aké má postoje a návrhy riešení. Ten, kto kladie otázky, musí byť pozorný a vnímavý – aby mu odpovede dávali inšpiráciu pýtať sa ďalej a hlbšie na to, čo chce v tom druhom objaviť. Ten, čo odpovedá, nebude robiť „úradníka“ s minimom slov a formálnymi vyjadreniami – ale bude sa usilovať maximálne odkryť svoje „ja“. Ak máte problém s otázkami, pomôžu vám výborné hry na psychologickom podklade – napríklad Duet či Hlbina.

Daruj plnohodnotný čas

Nech už spolu hovoríte krátko, len drobnú informáciu či nežné slovo, alebo povzbudenie, alebo už sedíte v „objavovaní“, dôležitá je jedna zásadná vec: a to plné sústredenie sa na toho, kto hovorí. Znamená to dôsledne „odpratať“ všetky rušivé vplyvy – a nie je ich málo. Ak sa na mňa obráti môj drahý/drahá nepredvídane, aj tu mám možnosť naplno sa na neho zamerať: odložím teda mobil (naozaj, nebudem doň pozerať na pol oka ani nebudem dvíhať počas nášho rozhovoru žiadny hovor), vypnem počítač či televízor (alebo minimálne sklopím obrazovku alebo sa otočím chrbtom k nej). Ak sa dá, poprosím deti či okolie o rešpekt, aby teraz nevstupovali do našej komunikácie. (Deťom, a to aj malým, sa dá krásne vysvetliť, že potrebujete vy dvaja čas pre láskavý rozhovor, aby ste dokázali v tomto čase načerpať lásku jeden od druhého a dávať ju aj im.)

Keď sme teda upratali možné rušivé vplyvy (často to skutočne trvá dve-tri minúty), plne sa sústredím na svoju polovičku a dívam sa na ňu priamo, z očí do očí. Aj keď niekedy môže byť komunikácia náročná na obsah pre jedného či druhého (alebo aj oboch) a občas sa nám žiada „stráviť“ to zavretím očí, pokiaľ sa dá, skúsme ich čo najskôr znovu otvoriť a obnoviť očný kontakt. Neubiehajme pohľadom, nezízajme na strop ani na podlahu, ba ani poza tvár svojho manžela/manželky kdesi k imaginárnemu niekomu tretiemu.

Sústredený pohľad a plná pozornosť dávajú tomu druhému echo, že teraz, v tomto momente je tým najdôležitejším človekom pre mňa a mám celé svoje „ja“ iba pre neho. Dôležité je tiež to, aby aj môj pohľad a neverbálna komunikácia spolu s mimikou tváre a postojom tela vyjadrovali plný záujem a láskavé prijatie. Ten, kto so mnou hovorí, musí cítiť z môjho počúvania a nastavenia jedno: Neexistuje teraz pre mňa nič viac, ako si ty.

Tento signál je priam hmatateľný a zalieva toho druhého prijatím a ocenením. Čo to s ním robí, je priam viditeľné – rovnako ako je okamžite viditeľný opačný prístup. Toto je často dôvod, pre ktorý sa mnoho ráz manželky pýtajú: „Počúvaš ma vôbec?“ a zároveň aj príčina, prečo si jeden z partnerov nepamätá nielen to, o čom sa spolu rozprávali, ale ani fakt, že sa rozprávali. No ten, ktorý vnímal nedostatočné sústredenie sa, nedostatočnú prítomnosť celého „ja“ toho druhého, si veľmi dobre uloží do pamäte zraňujúcu emóciu z rozhovoru, hoci by mohol byť iba o maličkosti. Ak ste dosť múdri, viete si spočítať, čo vám iskry do vzťahu pridáva a čo oheň vašej lásky zalieva prúdmi ľadovej vody – a podľa toho budete konať.

Žasni nad ním/ňou

Keď si si bral toho druhého, tvrdil si, že je to muž/žena tvojho života, že nič lepšie si nestretol a nenašiel. Ale on/ona je taký/taká aj teraz! To, že sme si to prestali všímať a oceňovať, je fatálna chyba, ktorá je znovu tou, ktorá oberá vzťah o vášeň a radosť. Pretože hoci sme spolu už každý deň, blízko, v jednej domácnosti, možno už aj dlhé roky, môj drahý/drahá je stále tým pánom úžasným a pani dokonalou – len sme začali mnohé veci brať ako samozrejmosť.

Tento postoj znamená, že dovolíme, aby sa ten druhý stal všedným, obyčajným, nezaujímavým. A to nás nijako nepriťahuje, pretože túžime mať doma niekoho, nad kým denne povieme: „Wau“! Je nereálne očakávať, že ten druhý bude denne predvádzať predo mnou také marketingové triky, aby som padal úžasom s otvorenými ústami. Reálnejšie a pravdivejšie je začať u seba a všímať si aj malé veci, ktoré mi predtým unikali a stoja za povšimnutie.

Neexistuje „malá“ alebo „nepodstatná“ vec, ktorá „nestojí za reč“. Láska sa totiž začína drobnými maličkosťami

Stihol môj drahý napriek náročnému dňu, školeniu a poradám načas vyzdvihnúť deti zo škôlky, hoci to ráno vyzeralo „desne“? Neuveriteľné! Je to dôvod mu to povedať, oceniť, pochváliť, žasnúť. A, áno, aj teplá večera po náročnom dni učiteľky či zdravotnej sestry (alebo kdekoľvek v práci), ktorá ma čaká na stole, je dôvodom na ocenenie – a to každý deň! Pozor, nestačí povedať len „Ďakujem“ alebo „Bolo to ok“. Vyčariť niečo dobré a chutné, hlavne ak nie je chladnička plná, je koniec týždňa a od príchodu domov prešla sotva polhodina, je skutočné kúzlo a umenie.

Ak tlieskame umelcom a robíme standing ovation, každá dobrá večera, jedlo, čisté oblečenie, poriadok v dome si zaslúžia rovnaký aplauz a verejné ocenenie. Rovnako to, ak príde manžel domov skôr, ako plánoval – iba kvôli vám. Dať si námahu a privítať ho pri dverách objatím a radostným ocenením toho, že je už tu, je pre neho motiváciou prísť tak aj po iné dni. Rovnako treba vnímať aj to, že moja žena, hoci je na materskej, vyzerá skvele, je upravená a ja som hrdý, že mám krásnu ženu.

Dobre vnímajte každé dobro, každé dobré slovo, nápad, nečakaný počin z vnímania situácie a rýchlej reakcie, ktorý ten druhý urobí – a povedzte to nahlas: „Žasnem nad tým, ako si to dokázala…“ „Ďakujem ti, že si si to všimol a vyniesol si bielizeň z práčky do sušičky.“ Neexistuje „malá“ alebo „nepodstatná“ vec, ktorá „nestojí za reč“. Láska sa totiž začína drobnými maličkosťami a prejavmi, z ktorých sa postupne buduje niečo silné, pevné a veľké. Takže treba otvoriť oči a nebyť ľahostajní a nevšímaví.

A ešte jeden bonus: Čím častejšie hovoríte tieto drobné pochvaly nahlas a verejne aj pred deťmi, známymi či kolegami na adresu svojho manžela či manželky, tým viac rastie obdiv tých druhých nielen voči oceňovanému (ten má skvelú ženu, úžasného chlapa), ale aj voči vám. Je povzbudzujúce cítiť sa ako hrdý manžel či manželka toho najúžasnejšieho stvorenia a bude vám lichotiť byť jeho najbližším človekom. Nie je to fajn mať takúto spätnú väzbu z ocenenia svojho milovaného?

Odpratávaj možné nálože výbuchu

Sme ľudia a sme omylní. Niekedy aj neplánovane, nešikovnosťou slova či premýšľania, nedostatočnej pohotovosti v reakcii či únavou príde ku skratu, k zabudnutiu, prešľapu. Nemusí to byť vôbec veľká a osudná vec – no každý dobrý manželský odborník vám povie, že výbuch emócií, ktorý vie byť riadne ničivý a často prekvapujúco nečakaný, sa začína práve hromadením a neriešením drobných nepomenovaných a neospravedlnených vecí. Často aj presne v ten okamih vieme, že toto bol omyl.

Je neprezieravé myslieť si, že to nie je podstatné pre toho druhého, že si to asi nevšimol. Nerobme zo seba veštcov, nepredpokladajme to, čo nevieme (lebo čítať v myšlienkach a emóciách toho druhého ozaj nevieme), a poďme do postoja pravdy a pokory voči sebe, no zároveň aj do postoja úcty a rešpektu voči tomu druhému.

Byť zodpovedný znamená bez vyzvania či stretu kvôli chybe prvý povedať: „Ach, prepáč, zabudol som, že som mal kúpiť toaletný papier. Ako to mám vyriešiť? Prežijeme alebo idem poň?“ Platí to aj naopak: „Dnes bolo rodičovské združenie na gymnáziu a ja som na to v tom zhone zabudla. Mrzí ma to, viem, že sme sa dohodli, že ja pôjdem tam a ty na základnú, keďže boli rodičovské v jeden deň a hodinu. Vieš čo, zavolám hneď triednej a dohodnem si s ňou stretnutie.“ Takéto preventívne ošetrovanie a pravdivé pomenovanie svojej zodpovednosti aj vedomia omylov likviduje tlak v pomyselnej „kuchte“ pocitov toho druhého. Je to tiež spôsob, akým ten druhý cíti, aké je pre vás oboch dodržanie pravidiel dôležité – ešte viac ako pri termínoch v práci.

Rovnako to platí aj vo veciach, ktoré nepomenujeme (z obavy či zábudlivosti) hneď, ako sa „pripečú“. Na jednej strane to treba vedieť pokojne a bez útoku pomenovať v „ja“ jazyku bez eskalácie slovkami „vždy, stále, nikdy“. Teda nepoužiť vetu: „Ty si zas, ako vždy, nevyniesol tetrapaky von a dnes ich brali. Nedá sa na teba nikdy spoľahnúť.“ Správe by malo znieť: „Drahý, vieš, dnes brali tetrapaky. Všimla som si, že si ich napriek dohode nevyniesol a nám tu na mesiac ostal plný kôš. Nie je mi jedno, že sa to stalo – neviem prečo, vnímam, že sa to opakuje. Bola by som rada, keby si mi vysvetlil, prečo sa to deje a ako to ideme riešiť teraz aj v budúcnosti.“

Ak máš za ušami, nerob si alibi, neprejdi do protiútoku, netvár sa ako mŕtvy chrobák: prijmi zodpovednosť, ospravedlň sa, ponúkni riešenie, a ak sa dá, urob ho hneď. Ver, že táto preventívna metóda vám prinesie viac zblíženia napriek náročnej situácii, ako keď príde k výbuchu neriešených a premlčaných drobností.

Likviduj všednosť

Ak chcete v plnej radosti a stále prítomnej príťažlivosti a vášni prežiť svoj život, nesmiete dovoliť vírusu všednosti vniknúť do vašich dní. Tie sa totiž opakujú s rovnakým scenárom: ráno vstať, najesť sa, ísť do práce, na nákup, do školy. Obed, zvyšok práce či školy. Ísť po deti, navariť, oprať, upratať, doriešiť úlohy detí či naše, najesť sa, spať. Niekedy sa nám zdá, že nás tento kolobeh žerie a nemáme na seba čas. Často je to aj tým, že „vypíname“ pri scrollovaní na sociálnych sieťach každý sám alebo si ako relax vyberieme činnosti osamote. Ak do toho príde choroba niekoho v rodine, je to ešte náročnejšie.

Zlodejov čarovných okamihov v bežnom dni je veľa – ale existujú aj protilieky. Usiluj sa každý deň, každý okamih ozvláštniť niečím, čo nie je samozrejmé, čo nik nečaká. Napíš SMS svojmu drahému do práce – a môže byť aj jemne šteklivá alebo aspoň o tom, ako ti chýba a ako sa na neho tešíš. Kúp bez dohody veľkú čokoládu, akú máte radi, alebo pár koláčikov, aj keď nie je sviatok a nik nemá doma narodeniny. Ako dôvod uveď len toľko: „Radujme sa, že sa máme a že sme spolu!“

Nalejte si spolu pohár vína len tak, akoby ste si vyšli von. Čítajte spolu dva-tri odseky z knihy alebo zo zaujímavého článku, ktorý ťa fascinuje, a pobavte sa o tom. Odtrhni konárik kvitnúceho kríka a prines ho svojej drahej. A hoci na dnes bolo na pláne dojedanie zvyškov z nedele, kúp ten bravčový bôčik, na ktorý ti padli oči, a priprav ho na večeru – lebo vieš, že tvoj drahý to má v zozname jedál v TOP 5.

Neboj sa nechať inšpirovať intuíciou a vnímaním situácie s myšlienkami upretými na toho „svojho“. Nos v hlave jeden kód: „Ako ti teraz môžem urobiť radosť?“ Ak už nevieš na nič zmysluplné prísť, ver, že objatie (psychológovia odporúčajú viac ako desať denne) či tanec po kuchyni len tak pri rádiu na chytľavú melódiu urobia svoje. Tak prečo do toho nejsť?

Sú veci, ktoré sa dajú robiť denne, sú nápady, ktoré sú nárazové. Ale určite majú spoločné jedno: udržujú manželský vzťah svieži, silný, blízky a vášnivý. Nie je to to, čo by sme všetci chceli?