Počet detí s poruchami reči v rýchlej digitálnej dobe prudko stúpa (rozhovor)

Tretina až polovica dnešných prvákov na základných školách má poruchy reči. Staršie deti a tínedžeri majú slabšie komunikačné schopnosti. V záplave informácií, ktoré sú rýchlo na dosah, volíme radšej ticho. Prečo to tak je? Môže rýchla digitálna doba uškodiť komunikačným zručnostiam detí s autizmom? Pýtali sme sa logopedičky a špeciálnej pedagogičky.

Alena Beňová vyštudovala logopédiu a špeciálnu pedagogiku na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Má za sebou 25-ročnú prax v spomínaných odboroch, a to v štátnych školách, v materskej škole, v poradni, je spoluzakladateľkou súkromnej základnej školy, spoluorganizovala konferencie pre odbornú verejnosť. V súčasnosti pôsobí na základnej škole v Pezinku.

Aká je reč dnešných detí v porovnaní s deťmi pred približne pätnástimi rokmi?

U niektorých detí je reč vyspelá a zrozumiteľná a slovnú zásobu majú bohatú. No oproti deťom spred pätnástich rokov je u väčšieho počtu dnešných detí reč narušená v dôsledku nesprávnej výslovnosti, ale aj po obsahovej stránke a v celkovom prejave.

Takisto sa vo väčšej miere pridružuje narušená komunikačná schopnosť, ktorá sa prejavuje nielen v hovorovej reči, ale aj v písomnom prejave. Pribudli nám dyslexie, dysgrafie a dysortografie.

Pred približne pätnástimi rokmi prichádzali deti do prvého ročníka základných škôl s poruchami výslovnosti a s narušenou komunikačnou schopnosťou len ojedinele. Dnes prichádzajú deti, z ktorých približne tretina až polovica má problém s výslovnosťou. Približne tri zo štyroch týchto detí sú už pod dohľadom logopédov a iných odborníkov, ostatné ešte nezačali tieto problémy riešiť.

Ak dieťa nehovorí medzi druhým a tretím rokom, už nemáme na čo čakať a treba vyhľadať pomoc logopéda.

Poruchy výslovnosti sú aj prediktorom a my ešte nevieme odhadnúť, o aký primárny problém môže ísť. V neskoršom veku sa môžu vyskytnúť problémy s čítaním, s pozornosťou či so sluchovým rozlišovaním. A až približne polovica dnešných prvákov má narušenú komunikačnú schopnosť.

V akom veku dieťaťa s problémami reči by mali rodičia vyhľadať logopedickú pomoc? Čím si vysvetľujete, že veľké percento detí vo veku 6 rokov má neriešené poruchy reči?

Častokrát ma kontaktujú rodičia vyše štvorročných detí, ktoré ešte nerozprávajú. To je dosť neskoro. Ak dieťa nehovorí medzi druhým a tretím rokom, už nemáme na čo čakať a treba vyhľadať pomoc logopéda. Každé dieťa treba v tom veku podchytiť.

Treba si všímať motorický vývin, pretože ten je v priamej úmere s vývinom reči. V tomto veku musíme podporovať motoriku dieťaťa, teda učiť ho bicyklovať, podporovať ho v lezení po preliezkach, keď strieda v pohybe ľavé a pravé končatiny, čím sa prepájajú hemisféry.

Často dieťa nemá termín na logopédiu, pretože sa mu nevie nájsť čas popri krúžkoch. Učiť sa angličtinu, chodiť na gymnastiku, futbal je super, no ak sa dieťa nenaučí správne rozprávať do 6 až 7 rokov, následná náprava ide oveľa ťažšie.

Pred dvadsiatimi rokmi sa poruchy reči u detí riešili dôsledne u detí v materských školách s učiteľkami a s logopédmi. Dnes sa neriešia tak dôkladne, pretože porúch reči je podstatne viac a, naopak, špecialistov je menej. Logopedických poradní je žalostne málo s dlhými čakacími lehotami. Rodičia často nedokážu motivovať dieťa, aby cvičilo podľa pokynov logopéda doma. V materských školách sa rečová a jazyková výchova už v takej miere nevyučuje.

Čím si vysvetľujete nárast porúch reči u detí v predškolskom a ranom školskom veku za posledných pätnásť rokov?

Je zaujímavé, že mnohé deti majú poruchy reči i napriek tomu, že sa doma s rodičmi veľa rozprávajú aj im rodičia čítajú rozprávky. Môže to byť preto, že žijeme v rýchlej dobe s enormným množstvom podnetov, ktoré detský mozog nestíha spracovať.

Dnes štandardná rodina stihne za mesiac toľko výletov, krúžkov, zážitkov, podujatí, koľko stihla rodina s malými deťmi pred štyridsiatimi rokmi za obdobie jedného roka. Dnešní rodičia dokážu deťom splniť tak veľa zážitkov, o ktorých si myslia, že po nich túžia, a to skôr, než deti po nich stihnú zatúžiť. Ten čas je potom, samozrejme, zrýchlený a nie je dostatok času na to, aby sa rodičia s deťmi o nových podnetoch rozprávali, aby si ich deti „upratali“, precítili, roztriedili, zreflektovali.

Nesú za toto životné tempo a možno aj menej príležitostí na komunikáciu zodpovednosť rodičia?

Nie je to chyba len rodičov a najbližších. Dnes sa všeobecne menej rozprávame, napríklad i v obchodoch a službách. Digitálne technológie a online služby nám uľahčili život a šetria nám čas, no vzali deťom možnosť učiť sa komunikačným zručnostiam.

Dnes pomocou pár klikov dokážeme vybaviť banku, nákup, lekára. Minulé generácie detí zvyčajne šli do obchodu, vypýtali si, čo potrebovali, komunikovali s predavačmi, bolo bežnejšie sa opýtať: Ako sa máš?…

Dnes rodičia s deťmi v čase medzi školou a krúžkami utekajú do obchodu, rýchlo si vyberú tovar, zaplatia pri samoobslužnej pokladni. Nemusia komunikovať, nemusia sa radiť v obchode. Nepotrebujeme už chodiť na poštu, naopak, vyberáme balíky z balíkomatov, prípadne nám ich kuriér podá cez dvere. Deti dnes u svojich rodičov zažijú v menšej miere autentickú komunikáciu v autobuse, na ulici, na trhoch, v lekárni…

Najmenšie deti sa učia rozprávať najmä pozorovaním pohybu svalov tváre, dýchania pri reči, ako najbližší dokážu sformulovať vety podľa rôznych situácií. Toto však dnes môže absentovať. Tiež absentuje širšia rodina okolo detí. Často mladé rodiny žijú vzdialene od svojich starých rodičov, bratrancov, sesterníc. Chýbajú živé susedské vzťahy, a teda ďalšie vzory komunikácie.

Vidíte za nárastom rečových porúch aj iné faktory?

Časté používanie digitálnych technológií malými deťmi. Tu hrá rolu skorý začiatok a miera používania. Keď malé deti, ktorým sa ešte formuje reč, pozerajú filmy, rozprávky či videohry na obrazovkách, ukracujú sa o možnosti učenia sa správne rozprávať. Dieťa na 2D zázname nevníma mimiku a dýchanie pri reči. Aj tomu sa dá pripisovať zhoršená výslovnosť a oneskorený nástup reči u dieťaťa.

Štátny školský systém na ňu nie je pripravený na inklúziu.

Dnešné deti vo zvýšenej miere nevedia vyjadrovať svoje myšlienky a pocity, nevedia si vypýtať pomoc, nevedia pozdraviť či poďakovať.

Samozrejme, veľkou otázkou je kvalita obsahu videí, ktoré malé deti pozerajú. Ich vplyvom sa môžu u dieťaťa kreovať nesprávne či nedostatočné vzorce komunikácie. A to sa odzrkadľuje narušenou komunikačnou schopnosťou.

Všeobecne sme presýtení informáciami získanými zo svojho komunikačného zariadenia. Máme na dosah všetky možné informácie z internetu a my sa už vlastne nemusíme nikoho pýtať na skúsenosti a poznatky. A v záplave informácií volíme radšej ticho.

Spektrum autistických prejavov je široké a vyvíjajú sa s vekom. Dnes sa robí kvalitnejšia diagnostika autizmu ako kedysi. Ako sa odlišuje prístup a inklúzia detí s autizmom dnes a pred pätnástimi rokmi?

Školáci s poruchou autistického spektra minulých generácií boli opisovaní ako nespoločenskí, ako introverti s odlišným správaním a s opakujúcimi sa rituálmi. No v minulých desaťročiach neboli zavedené podporné opatrenia v ich vzdelávaní, museli sa podriadiť školským autoritám a pravidlám.

Deti s ľahšou formou autizmu sa mohli vedieť adaptovať, prispôsobiť sa škole a dokázali v nej v určitej miere fungovať. Deti s ťažšími formami autizmu mali ťažkosti so zvládaním klasickej školy a prechádzali na špeciálne školy alebo do špecializovaných zariadení.

Sú dnešné deti hrbatejšie, obéznejšie, ďalekozrakejšie, úzkostnejšie? (rozhovor)

Dnes sa snažíme aj o inklúziu detí s autistickými prejavmi medzi intaktné deti. Ak je to dieťa s normointelektom a zvláda adaptáciu v kolektíve, je možné to relatívne dobre zvládať. Deti sa snažíme neizolovať, no neznamená to, že autistickým deťom takto dokážeme zabezpečiť úplnú podporu.

Inklúziu chceme robiť my špeciálni pedagógovia aj rodičia, no štátny školský systém na ňu nie je pripravený. Učiteľ má priemerne 25 žiakov v triede a dnes môže mať v triede v priemere tri deti so špeciálnymi potrebami vrátane autistických detí, telesne postihnutých detí či detí s poruchami správania a tiež detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Je to veľmi ťažko zvládnuteľné aj s podporou pedagogických asistentov, psychológov a špeciálnych pedagógov, ktorí kvantitatívne nestačia zabezpečiť podporu pre žiakov celej školy.

Akú podporu reči potrebujú deti s autistickým správaním?

V reči sú to také isté problémy ako u všetkých ostatných detí, len vo zvýšenej miere. Deti s poruchou autistického spektra rozprávajú v ranom veku menej, majú slabšiu slovnú zásobu a slabšie vyjadrovanie. Je potrebné sa zamerať na výslovnosť, ale najmä na obsahovú stránku reči.

Aký vplyv na komunikačné zručnosti detí s autizmom má podľa vašich skúseností spomínaná rýchla digitálna doba?

Metaanalýza z roku 2020 z kombinovaných 42 štúdií s takmer 19 000 deťmi preukázala, že dlhšie sledovanie obsahu na obrazovkách bolo spojené s horšími jazykovými schopnosťami. Čím neskoršie začali deti sledovať obrazovky, tým lepšie komunikačné schopnosti mali. Lepšie výsledky boli zaznamenané, ak deti sledovali kvalitnejší obsah (napr. vzdelávacie videá) spolu s rodičmi.

V posledných desaťročiach zažívame v našej spoločnosti nárast rozvodov, stúpa počet jednorodičovských rodín, zvyšuje sa mobilita, s ktorou sa spája akési vykorenenie rodín z rodných obcí a ich vyššia izolácia, čo môže spôsobovať vyššiu mieru stresu u detí. Prejavuje sa to i na ich reči?

Áno, dnešné deti vo vyššej miere trpia chronickým stresom a úzkosťami, ktoré sa môžu prejavovať v ranom veku aj diagnózou tzv. elektívneho mutizmu. Výskyt mutizmu sa opisuje aj v minulosti, ale dnes je prípadov omnoho viac. Tieto deti selektívne prestanú rozprávať na danom mieste, s danou osobou či v určitých situáciách. Nerozprávajú nie preto, že by nevedeli, ale preto, že im to aktuálny psychický stav nedovolí.

Deti od troch rokov patria do spoločnosti.

Elektívny mutizmus sa často objavuje v predškolskom a mladšom školskom veku detí, keď ešte deti nevedia či nemôžu sformulovať svoj vnútorný emočný stav do slov. Deti napríklad doma rozprávajú takmer plynulo, ale prídu do školy, kde neprehovoria ani slovo. To nám predikuje, že dieťa nezvláda psychicky danú situáciu, a to až do takej miery, že nedokáže rozprávať. Neskôr sa môžu prejaviť väčšie úzkosti, depresie či tikové poruchy. Pri terapii detí s elektívnym mutizmom sa preto odporúča spolupráca logopéda a psychológa.

Majú podľa vás rodičia alebo budúci rodičia dostatočné informácie a osvetu o tom, ako dobre smerovať deti k správnemu vývinu reči?

Je to veľmi individuálne. Mamičky bábätiek, ktoré ostanú doma na rodičovskej dovolenke, majú každá inú potrebu trávenia času. Sú mamy, ktoré navštevujú materské centrá alebo sa spájajú do spoločenstiev vo svojej obci, meste alebo sa stretávajú so svojou širšou rodinou a tam si odovzdávajú svoje skúsenosti aj o spomínaných témach.

Sú však aj rodiny, ktoré nežijú v blízkosti svojich rodných miest a rodín, ale odišli kvôli profesii do iného mesta či dokonca do inej krajiny a môžu žiť tak trochu v izolácii a mimo komunít, a tak sa k nim môže dostávať menej zažitých skúseností. Mnoho informácií sa však dá, samozrejme, poľahky nájsť na internete a v kvalitnej literatúre.

Aké konkrétne rady by ste dali rodinám s deťmi v predškolskom veku v dnešnej digitálnej dobe, aby im vedeli poskytnúť vhodné prostredie na správny vývin reči?

Kľúčové zo strany rodičov je viesť pozornú a láskavú komunikáciu so svojimi deťmi. Práve rodičia sú prednostnými rečovými vzormi svojich detí, čo si treba uvedomiť a popracovať na tom.

Rodičia by mali s deťmi už od narodenia komunikovať a reagovať na ich signály ako plač, úsmev, pohľady. Je prirodzené už vtedy komentovať činnosti. Neskôr malým deťom treba dávať otvorené otázky, čakať (trpezlivo) na odpoveď, dávať im na výber, rozvíjať témy rozhovoru, čítať spolu interaktívne, s porozumením, nechať dieťa zatúžiť po niečom, hovoriť, o čom sníva.

Dôležitá je socializácia dieťaťa. Deti od troch rokov patria do spoločnosti. Treba podporiť stretávanie sa so širšou rodinou, s rovesníkmi, s inými rodinami v komunitách a, samozrejme, v škôlke. Deti sa potrebujú učiť základným komunikačným stratégiám, ako neskákať niekomu do reči, trpezlivo počúvať, sformulovať myšlienku či svoje pocity, poprosiť o pomoc a poďakovať.