Pokračovanie Duny: Po technickej stránke dokonalý film rozvíja aj viacero duchovných motívov (recenzia)

Foto: X
Dá sa povedať, že v reálnom čase sledujeme obnovenie kultu Duny. A držať prst na pulze doby a byť pri tom je dobré.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Duna, jedna z najväčších knižných sci-fi sérií minulého storočia, napísaná Frankom Herbertom, bola dlho považovaná za dielo, ktoré nie je možné sfilmovať podobne ako Pán prsteňov.

V 80. rokoch sa o svoje spracovanie pokúsil David Lynch a vytvoril film, na ktorý filmoví fanúšikovia nespomínajú ako na tragédiu, no zrejme aj kvôli príliš špecifickému spracovaniu príbehu sa jeho Duna nestala kultovým filmom.

O dva seriály neskôr (z roku 2000, resp. 2003) prišiel režisér Denis Villeneuve, pre ktorého bola adaptácia Duny z roku 2021 po filmoch ako Blade Runner 2049 alebo Arrival ďalších zárezom v žánri sci-fi.

Na rozdiel od Arrival, ktorý napriek veľkoleposti námetu oplýval takpovediac osobnou a komornou atmosférou, je Duna komplikovaným príbehom s galaktickým rozsahom. Villeneuve sa preto rozhodol prvý diel knižnej predlohy adaptovať v dvoch filmoch. Druhého dielu sme sa po troch rokoch dočkali teraz, na prelome zimy a jari 2024.

Mimoriadne ambiciózne rozprávanie

Duna: Časť druhá nás vracia presne tam, kde sa skončila prvá časť, do roku 10 191. Civilizácia v Dune však vyžíva vlastný letopočet a tieto udalosti sú od našej súčasnosti vzdialené o približne 20 000 rokov, v čase, keď už ľudia kolonizovali planéty po celom vesmíre.

Za tú dobu sa toho veľa zmenilo. Čo sa divák z filmov nedozvie, je napríklad to, že stihol prebehnúť takmer tisícročný konflikt medzi ľuďmi a umelou inteligenciou, ktorý sa skončil potlačením umelej inteligencie a zákazom vlastnenia počítačov pod hrozbou smrti. Alebo to, že sa obranná technológia vo forme generovaných silových polí dostala na takú úroveň, že sa v bojoch muža proti mužovi dajú efektívne používať iba bodné zbrane.

Filmové spracovanie vynecháva tieto a množstvo ďalších detailov o komplikovanom galaktickom Impériu, v ktorom sa odohráva, aby diváka úplne nezahltilo a aby sa mohol sústrediť na ústredný konflikt, ktorým je boj o moc medzi jednotlivými rodmi.

Tie bojujú o nadvládu nad púštnou planétou Arrakis, ktorá je zdrojom vzácneho korenia, ktoré predlžuje život, umožňuje ďaleké vesmírne cestovanie a rozširuje mentálne schopnosti ľudí natoľko, že nezávislému pozorovateľovi môže pripadať priam ako magické.

V prvej časti Imperátor Shaddam IV. zveril správu tejto planéty rodu Atreidov. Išlo však o sprisahanie, v dôsledku ktorého znovu vypukla krvavá vojna medzi Atreidmi a krutým rodom Harkonnenov. Vojvodca Leto Atreides II. zomiera a jeho syn Paul a družka Jessica utečú do púšte.

Tam sa stretnú s fremenmi, nábožným pútnickým národom, ktorý očakáva svojho mesiáša. Vieru medzi týmito ľuďmi rozšírilo mocné náboženské sesterstvo Bene Gesserit, ktoré sa v Impériu snaží získať moc vytvorením dokonalého vládcu.

Fremeni sa už naučili, ako prežiť v púšti. Nebezpečenstvom sú tu najmä obrovské piesočné červy, ktoré útočia na rytmické zvuky na povrchu, preto fremeni chodia tanečným krokom, ktorý znie ako prirodzený pohyb piesku.

Niekde tu, sprvu nedôverčivým kontaktom medzi Paulom a fremenmi, sa končí prvý diel. V druhom diele sledujeme, ako fremeni spolu s Paulom vedú džihád proti ťažbe korenia na planéte Arrakis, ktorú ovládli Harkonneni, s cieľom získať pozornosť Imperátora, aby sa mu Paul mohol pomstiť za smrť svojho otca.

Paulova matka Jessica navyše vďaka podstúpeniu nebezpečného rituálu nadobudla titul Ctihodná matka a naďalej upevňuje svoj vplyv medzi Fremenmi rozširovaním legendy, že práve jej syn je očakávaný mesiáš.

S touto legendou má však vnútorný problém samotný Paul. Vo svojich víziách vidí, že ak sa naplno zapojí do náboženskému konfliktu, spôsobí to strašnú smrť miliárd ľudí. Časť týchto obáv, ktoré Herbert v knižnej predlohe predstavil najmä vo forme interného dialógu, Villeneuve externalizoval vo forme obáv fremenky Chani, ktorá sa stane Paulovou družkou.

Vo filme sa navyše stretneme s novým záporákom, psychopatickým arénovým bojovníkom Feyd-Rathom, ktorého Harkonenni pošlú na Arrakis, aby tam urobil poriadok.

Po technickej stránke dokonalosť

Po technickej stránke je Duna: Časť druhá zrejme najlepším sci-fi filmom vôbec. Aj keď sa odohráva na viacerých planétach a do deja zapája obrovské množstvo fantastickej sci-fi technológie, divák necíti prítomnosť počítačovej animácie, ako sa to niekedy pri podobných projektoch stáva.

Zvuk filmu je kapitola sama osebe. Či už ide o ohlušujúce zvuky vojny, obrovských fiktívnych strojov či jednoduchší zvuk rytmicky klepkajúceho prístroja, ktorý sa používa na privolávanie červov, zvukový dizajn tohto filmu si priam žiada, aby ste ho videli v kine s dobrou audio výbavou.

Hriechom by bolo nespomenúť hudbu legendárneho skladateľa Hansa Zimmera. Soundtrack Duny v niečom pripomína hudbu z filmu Dunkirk, na melancholické orchestrálne pasáže v štýle Gladiátora tu už dochádza pomenej, tentoraz je to skôr o chladnej a veľkolepej syntetizátorovej atmosfére, ktorá do univerza Impéria skvelo zapadá.

Dvojka dáva viac priestoru aj bojovým scénam a je všeobecne dynamickejšia, čo je oproti jednotke vítaným posunom. Villeneuve musel napríklad vymyslieť to, ako si fremeni môžu osedlať piesočného červa a využiť ho na dopravu, čo sa Paul v epickej scéne v prvej tretine filmu tiež naučí.

Dej je trochu uponáhľaný

Keď sa pozrieme na dejovú stránku filmu, dá sa, bohužiaľ, skonštatovať, že rozprávanie má v priebehu filmu zostupnú kvalitu. Prvá tretina filmu sa venuje prevažne Paulovej snahe zapadnúť medzi fremenov, v druhej tretine je nám predstavený sadistický Feyd-Rath a na záver filmu nás čaká samotný zápas medzi Imperátorovou armádou a džihádistickými fremenmi.

Po skvelom úvode sa dej začne trochu ponáhľať, čo vidno na viacerých aspektoch deja. Napríklad taký Feyd-Rath je dokonale úchylný, no po skončení filmu si vo veci jeho postavy divák povie: „To bolo všetko?“ Veľkolepé predstavenie jeho postavy spôsobí vysoké očakávania, ktoré sa film pokúsi naplniť príliš malým množstvom scén.

Podobne sa dá vnímať vzťah medzi Paulom a fremenkou Chani, ktorý sa zhoršuje, no konflikt medzi nimi nemá jasné vyústenie. Nechcem však tvorcom filmu krivdiť, túto dejovú líniu si možno ponechávajú na očakávaný tretí diel.

Uponáhľanosť je v poslednej tretine citeľná aj vo veľkolepej bitke, kde sa divák nemôže ubrániť pocitu, že to tí fremeni majú v súboji s najlepšie vycvičenou armádou v galaxii až podozrivo ľahké a rýchle.

Aspoň vývoj Paula je realistický a dobre vysvetlený. Postupom deja sa prestane obávať svojej mesiášskej roly a začne sa s ňou z utilitaristických dôvodov stotožňovať. Nie je to však svojvoľné a má to svoje odôvodnenie v podobe rituálu, ktorý podstúpi.

Náboženstvo v deji

Dôležitým prvkom celej ságy Duna je náboženstvo. Legendy o mesiášskej postave z vonkajšieho sveta, ktorá má fremenov doviesť do raja, čiastočne pripomína Starý zákon, čiastočne islam.

Je potrebné uviesť, že knižná predloha zaujíma k náboženstvu cynický postoj. Náboženské proroctvá sú tu vytvorené tak, aby manipulovali ľud a pomáhali časti ľudí dostať sa k moci.

Táto výčitka je v našom svete niekedy nasmerovaná aj na kresťanstvo. Vzhľadom na existenciu pekla sa niektorí ľudia domnievajú, že kresťania robia dobro iba kvôli strachu z večného zatratenia. Keďže je peklo večným utrpením spočívajúcim v izolácii od dokonalého dobra, nie je ťažké nadobudnúť presvedčenie, že je život kresťanov motivovaný predovšetkým absolútnym strachom.

To je však nesprávne pochopenie kresťanstva. Kresťanská viera je predovšetkým pozitívnou víziou o Bohu, ktorý tak miloval svet, že zaň obetoval svojho Syna, a my sme pozvaní tohto Syna nasledovať pozdvihnutím svojho vlastného kríža.

Peklo existuje, ale nie je arbitrárnym vynálezom Boha, ktorý sa rozhodol trestať neposlušných ľudí. Ide o logický dôsledok existencie slobodnej vôle, keďže nútiť ľudí, ktorí celý život žili v odpore k Bohu, aby sa k nemu po konci svojho života pripojili, by bolo proti tomuto princípu.

Dá sa tak povedať, že tento aspekt deja Duny nie je inherentne protináboženský, ide skôr o kritiku nesprávneho poňatia náboženstva, ktoré dáva strach na popredné miesto.

Skryté pro-life posolstvo

Čo ma na filme pozitívne prekvapilo, je to, že očakávanú Paulovu sestru, ktorá je ešte len v maternici, film považuje za plnohodnotnú postavu. Vďaka tomu, že je Jessica Ctihodnou matkou, s ňou dokáže dokonca priamo komunikovať.

Film ju navyše viackrát explicitne ukáže v rozličných fázach vývoja, dokonca aj v tých raných, keď ešte vizuálne ani nepripomína ľudské dieťa.

O dieťati v maternici sa v tomto filme nehovorí ako o „niečom“, vždy sa o nej hovorí v prislúchajúcom ženskom rode, aby bolo jasné, že ide o konkrétnu postavu, nie o niečo dehumanizované.

Rozhodne tak nejde len o nejaký „zhluk buniek“, ktorý svoju hodnotu nadobudne až po ocitnutí sa na tomto svete. A ani tá matkina komunikácia s ňou nie je úplne odtrhnutá od reality – aj v skutočnom živote sa cez placentu oboma smermi presúvajú malé množstvá buniek matky a dieťaťa.

Zdá sa, že ide o maličkosť. No práve takéto maličkosti ako realistické zobrazenie dieťaťa v maternici nás posúvajú bližšie k uznaniu ich ľudskosti.

Absencia kladnej postavy

Po odchode z kina som si uvedomil, že neviem, či Paulovi vlastne fandím. V poslednej tretine filmu sa totiž naplno chopí svojej úlohy lídra džihádu. Je možné, že je to tak kvôli tomu, že si uvedomí, že hrozné vízie budúcnosti, ktoré máva, môžu byť iba jednou z možných budúcností, nie definitívny osud.

V Impériu plnom nebezpečných mocenských hier bol jednou z tých kladnejších postáv Paulov otec Leto. V dvojke mu je však jednou z postáv explicitne vyčítané, že „uznával zákony srdca“, inými slovami, „bol slabý“. Ide v podstate o Nietzscheho výčitku voči kresťanstvu, ktoré je podľa neho morálkou slabochov, keďže veci ako pokora, poslušnosť alebo starostlivosť o slabých povýšilo na úroveň cnosti.

Ostáva nám už len čakať, akú cestu pre Paula pripravia tvorcovia v očakávanom pokračovaní. Je možné, aby v chladnom mocenskom svete Impéria prežila „slabosť“ v podobe uznávania „pravidiel srdca“? Aby bola nadobudnutá moc aspoň raz využitá na niečo dobré?

Uvidíme. Ak sa však tretí diel udrží na úrovni toho druhého, minimálne kvôli technickej stránke bude jeho návšteva v kine povinnosťou pre každého filmového fanúšika.

Dá sa povedať, že v reálnom čase sledujeme obnovenie kultu Duny. A držať prst na pulze doby a byť pri tom je dobré.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články