Pred týždňom sme sa dočkali zverejnenia zoznamu kandidátov na post prezidenta Slovenskej republiky. V duchu kultovej piesne od umelcov Lasicu, Satinského a Filipa: bolo ich jedenásť, no už ich je len desať. Jeden z nich totiž neodovzdal dostatočný počet podpisov, aby mohol oficiálne vstúpiť do predvolebného boja.
0 žien
Keďže našu spoločnosť tvorí jemná väčšina žien oproti mužom, ich absencia na kandidátke je na prvý pohľad nelogická. Aj z toho titulu, že nový prezident bude v Grasalkovičovom paláci striedať historicky prvú slovenskú prezidentku Zuzanu Čaputovú. Tá však na ďalšiu kandidatúru rezignovala z osobných a rodinných dôvodov, ktoré v preklade môžu znamenať i to, že sme ju ako spoločnosť nedokázali ochrániť pred aroganciou, nenávisťou, klamstvami a hrozbami od konkrétnych politikov, politických strán a hnutí, či prívržencov tejto rétoriky.
A aj aktuálna prezidentská kandidátka ukazuje, že hrubé spôsoby bez adekvátneho trestu a odsúdenia odrádzajú ženy od vstupu do vysokej politiky. Je škoda pre všetkých, že polovica spoločnosti nemá v nadchádzajúcich diskusiách, z ktorých má vzísť ten najvhodnejší kandidát, žiadne zastúpenie. A je to škoda aj pre samotný tón debaty a prirodzené zúženie tém a ich vnímania výlučne cez mužskú optiku.
Lož, silácke reči, valaška
Bližší pohľad na samotných prezidentských kandidátov naznačuje, že pôjde o nerovný zápas a že najväčšia rivalita bude medzi súpermi o antisystémového voliča, na ktorého zaberajú vlastenecké témy a odmietanie „západu“. Sociálne siete priniesli nebezpečný fenomén pre podstatu demokracie, a to, že každý si na nich môže povedať čokoľvek a nie je voči nemu vyvodená okamžitá zodpovednosť. A využívajú to i prezidentskí kandidáti.
Andrej Danko tento týždeň zverejnil video, kde hovorí, že sa teší do „Infovojny“ a musel sa smiať, lebo Čaputová klame, že dostala covid. Vraj si to jej hovorca vymyslel preto, lebo ich nikto neprijal a „dopadli ako totálni chudáci, ktorí išli do Spojených štátov na biznis cestu a domov prídu s dlhým nosom“. Podrobne zdokumentovanú oficiálnu návštevu prezidentky v Kanade a USA za účasti médií aj podnikateľských subjektov teda vyhlásil za klamstvo. Dôkazy už nepredložil, ale hovorí to veľa o ňom. Stačí mu, že vo svojich priaznivcoch touto priehľadnou konšpiráciou zanechal opäť pocit, že žijú vo svete manipulácií. V tomto prípade však zlodej kričí, aby chytili zlodeja.
Je škoda pre všetkých, že polovica spoločnosti nemá v nadchádzajúcich diskusiách, z ktorých má vzísť ten najvhodnejší kandidát, žiadne zastúpenie.
K ďalším antisystémovým kandidátom sa radí Štefan Harabin, ktorý sa v rozhovore pre Politicky.cast stihol vysloviť, že „Špeciálny súd a Špeciálna prokuratúra sú antisystémové fašistické justičné prvky, ktoré v našom právnom systéme nemajú čo hľadať“.
K ďalším kandidátom z alternatívneho súdka patria Marián Kotleba a Milan Náhlik, ktorý už ako kandidát na prezidenta nahral krátke video s „jasným odkazom pre roduverných Slovákov“. Zaťal v ňom valašku do papiera vo formáte A4, na ktorom bola vytlačená vlajka Európskej únie. Keďže sa neteší rovnakej ochrane ako slovenský štátny symbol, nemožno hovoriť o jej hanobení. Pripomeňme len, že symbolizuje nadčasové hodnoty – dôstojnosť, slobodu a rovnosť.
Konzervatívny volič sa nebude nudiť
Podľa prieskumov renomovaných agentúr sa do druhého kola s najväčšou pravdepodobnosťou dostanú Ivan Korčok a Peter Pellegrini. Prvý adept z tejto dvojice je nezávislý kandidát, no do kampane vstupuje s podporou Progresívneho Slovenska a SaS. Aj preto je prekvapením, že sám seba definuje ako umierneného konzervatívca. K liberálnemu občanovi sa tak v celej „desiatke“ otvorene nehlási nikto. Naopak, zdá sa, že kandidáti sa rozhodli bojovať o väčšinového konzervatívneho voliča.
Kandidatúru na poslednú chvíľu ohlásil aj Igor Matovič, ktorého výrok o nejedlom bobkovom liste zľudovel. Hoci sa nechystá stať prezidentom, túži okoreniť prezidentskú kampaň. Na svojej sociálnej sieti útočí tak na koaličných, ako i opozičných predstaviteľov, a preto sú jeho ďalšie kroky nevyspytateľné. Faktom je, že v živom vysielaní na facebookovej stránke svojej strany pokračoval v kulinárskom slovníku a prezradil, že do kampane vstúpil z obavy, že „prezidentská kampaň Ivana Korčoka bude vlažná, taký guláš bez chuti, preto sme tam pridali bobkový list a čili, aby sme vyburcovali ľudí a zabojovali o Slovensko“.
O post hlavy štátu sa uchádza tiež Patrik Dubovský s bohatou osobnou históriou aktivizmu z platformy Za ľudí. Jeho kandidatúru ohlásila Veronika Remišová ako voľbu pre konzervatívneho voliča, ktorému by inak hrozilo, že si bude vyberať medzi Harabinom a Dankom.
Pokoj ako hlavná téma
Peter Pellegrini zase pokračuje v línii predvolebnej kampane, ktorá stranu HLAS-sociálna demokracia dostala do vlády. Slovensko si podľa neho zaslúži pokoj, čo však samo osebe nemá mobilizačný efekt. A stavia i na vlasteneckú strunu, keď sa profiluje ako zástanca národných záujmov tvárou v tvár k zahraničným inštitúciám a predstaviteľom iných krajín. Môže byť za tým snaha stať sa akceptovateľným pre voličov alternatívy, ktorí by mu mohli dať svoj hlas v druhom kole.
So sloganom Láska k Slovensku, rešpekt v zahraničí vstupuje do kampane bývalý minister zahraničných vecí Ján Kubiš. Hovorí o spájaní spoločnosti, no na jeho škodu sa ideologicky v podstate ničím nelíši od predsedu parlamentu, ktorý má podľa prieskumov zatiaľ najvyššie šance na výhru.
Desiatku kandidátov uzatvára Krisztián Forró, jediný predstaviteľ národnostnej menšiny. Podľa neho je správnou cestou súdržnosť, nie polarizácia, lebo spoluvytváranie úspešnej krajiny je v záujme všetkých komunít žijúcich na Slovensku.