Pri smrti blízkej osoby treba hľadať spôsob, ako môže dieťa vydať zo seba emócie, hovorí psychologička

Zdroj: Pexels
Skôr či neskôr sa aj deti stretnú so smrťou blízkeho príbuzného. Rodič sa môže cítiť nepripravený alebo natoľko pod tlakom vlastného smútku, že dieťaťu nevie pomôcť. Psychologička ponúka zopár rád, ako spoločne zvládnuť stratu milovanej osoby.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Exkluzívne pre vás, čitateľov nm.sk, odpovedá Ilona Špaňhelová, psychologička a psychoterapeutka z Prahy.

Otázky do rubriky Krása výchovy môžete posielať na adresu: vychova@nm.sk.

Pred mesiacom mi zomrela mama a náš päťročný syn sa s jej smrťou nevie zmieriť. Mali pekný vzťah, často sa videli. Večer pred zaspávaním plače, je dosť uzavretý, nechce sa so mnou ani s manželom o tom rozprávať. Sama mám čo robiť, aby som situáciu zvládala. Viem, že ma náš syn potrebuje, ale zrazu neviem, čo mám robiť. Prejde ten smútok sám, alebo potrebuje návštevu u psychologičky?
Hana

Milá pani Hana,

smrť blízkeho človeka je tá najnáročnejšia, najsmutnejšia situácia, ktorú každý z nás prežíva.

To, že syn trúchli a nedokáže sa zmieriť so smrťou milovanej babičky, je správne, pretože on sám si uvedomuje, že už tu nie je a veľmi mu chýba. Keď sa pozrieme na prežívanie smrti u dieťaťa medzi 3. – 4. rokom, zistíme, že práve v tomto období začína po prvý raz vnímať konečnosť.

Dieťa okolo 2. roku vníma kontakt so smrťou zjednodušene – keď zbadá mŕtveho vtáka na chodníku, myslí si, že zase vzlietne a bude všetko v poriadku. Postupne, ako rastie, sa niektorí ľudia stávajú preňho veľmi vzácni a milí. Uvedomuje si ľudskú zraniteľnosť, jedinečnosť človeka, jeho ohrozenie.

A práve vo veku medzi 3. – 4. rokom dieťa vníma spomínaného vtáka ako jedinečného, a preto prichádza k záveru, že ten konkrétny vták už nevzlietne. Skutočne zomrel a nemožno ho vzkriesiť.

Dieťa vo veku predškoláka, medzi 3. – 6. rokom, môže niekedy klásť aj netaktné otázky. Pýta sa, či je napríklad dedko už naozaj starý, či čoskoro zomrie. Dáva otázky, ktoré mu prídu na myseľ, a nevníma, či môžu byť pre druhého náročné alebo citlivé.

Podobné obdobie, keď si dieťa viac uvedomuje smrť človeka a jeho zraniteľnosť, nastáva okolo 8. – 9. roku života.

Stav trúchlenia je pre každého človeka, ktorému niekto zomrie, normálny.

Aj váš syn je teda vo veku, keď v hlave, v srdci a v duši môže smrť intenzívnejšie prežívať. O to viac, keď bola babička jeho milovaným a milujúcim človekom, ktorý mu zrazu chýba. Odporúčala by som vám použiť model napodobňovania.

Skúste pred ním rozprávať o tom, aká bola mamička pre vás dôležitá, ako za ňou smútite. Povedzte mu, že tento stav trúchlenia je pre každého človeka, ktorému niekto zomrie, normálny. Hovorte o tom, čo vám pomáha. Možno si spomeniete na nejakú udalosť, ktorú ste s mamičkou prežili. Ukážte mu fotky, keď ste boli malá, v jeho veku, a spomínajte, aká bola vaša mamička, čo ste spolu robili.

Pokiaľ to potrebujete, plačte aj pred synom. Vysvetlite mu, že plač patrí k smúteniu. Povedzte mu, čo vám v takej chvíli pomáha – keď vás on alebo otecko pohladí, keď môžete o svojom smútku hovoriť s iným, podeliť sa oň.

Objímte syna silno a povedzte mu, že keď sa o trápenie, smútok podelíme, stane sa polovičným.

Je to zároveň pomoc pre syna, aby sa aj on otvoril a hovoril s vami. Alebo môže do špeciálneho zošita kresliť svoje pocity, spomienky na babičku. Navrhujem vám, aby ste hľadali spôsob, ako môže aj syn zo seba vydať svoje emócie. Ako sme už spomenuli, môže ísť o zdieľanie vašich pocitov, spomínanie na mamičku, uvoľňovanie emócií.

Pre syna je dôležité aj prežívanie otecka. Uvidí tak, že aj silný muž – ten, o ktorom sa často hovorí, že „otec (muž) neplače“ – môže plakať, môže byť smutný.

Objímte syna silno a povedzte mu, že keď sa o trápenie, smútok podelíme, stane sa polovičným. Tiež navrhujem, aby ste si dali fotku babičky na chladničku alebo niekam, kde bude s vami. Niekedy pomáha, keď deti milovaným osobám, ktoré zomreli, kreslia obrázky alebo píšu listy. Syn ich môže babičke nosiť na cintorín, alebo posielať vo fľaši po rieke, či poslať do neba nafukovacím balónikom. Povedzte mu, že duša babičky zostala s vami. Môžete sa s ňou rozprávať, myslieť na ňu, zveriť jej určité veci a ak ste veriaci, samozrejme, sa za ňu modliť.

Snažte sa viesť smútiace dieťa k skutkom.

Snažte sa syna viesť aj k skutkom. Pokiaľ má ešte dedka, navštevujte ho alebo mu spolu zavolajte a zistite, či niečo nepotrebuje. Zaujímajte sa, ako sa má. Buďte citliví na to, aby ani on nezostal na smútok sám.

Zvážte, či je potrebné vyhľadať psychológa. Je však dôležité, aby sa s ním váš syn chcel rozprávať, aby sa mu chcel zdôveriť so všetkým, čo má v srdci. Pokiaľ by to sám nechcel, podľa môjho názoru, nemá táto návšteva cenu. Zrejme by sa pred psychológom neotvoril. Pokiaľ by ste si však mysleli, že psychológ môže byť prostredníkom v spoločnom rozhovore o smrti babičky, a syn by súhlasil, navštívte ho všetci, celá rodina.

Veľmi na vás myslím a držím palce!

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články