Profimama Rút Valašíková: Deti roztápa a uzdravuje láska (rozhovor)

Foto: Adam Rábara
„V živote som si nemyslela, že toto budem robiť. Ešte menej po tom, ako som ovdovela a ostala len so synom,“ hovorí Rút Valašíková, ktorá je aj profesionálnou mamou.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Veľmi skoro prišla o brata, neskôr aj o manžela, no neotočila sa životu chrbtom. Jej dni sú stále naplno vyťažené deťmi, a to nielen tými jej štyrmi biologickými. Okrem nich svoj čas, skúsenosti, ochotu a lásku venuje deťom v jasličkách Rutinka, ale hlavne detičkám z detského domova. Na materskej je bez prestávky od roku 1994 a byť mamou ju napĺňa. Služba, v ktorej sa striedajú spolu s manželom, deťmi, ba aj oboma starými mamami, je pre Rút Valašíkovú (48) viac ako zamestnanie alebo práca.

Váš život je o dávaní, a to napriek tomu, že ste si veľmi skoro prešli ťažkými stratami…

Prvú som prežila v sedemnástich. Stratila som brata, a to ma otočilo naspäť. Bol to veľmi príjemný, milý, veselý človek a mali sme veľmi dobrý vzťah. Bola som na neho veľmi hrdá! Keď zomrel, napriek modlitbám a pôstom mnohých, hovorila som si: „Prečo to Boh dopustil?“ Vtedy som odišla do sveta. Vydala som sa. Keď som mala 21 rokov, tak mi môj manžel z ničoho nič na Troch kráľov, bolo to v noci okolo jedenástej, hovorí: „Hovor mi o Bohu…“ Ale ťažko sa hovorí niekomu o Bohu, keď s ním nežije.

Môj manžel mal veľa známych, ktorí síce boli veriaci, ale žili ako neveriaci, napríklad pozerali porno. Dlho sme sa rozprávali na témy o nebi a ja som sa modlila, ako mu mám odpovedať. Mala som pred sebou akoby „obraz“ a na všetky jeho otázky som vedela odpovedať. Povedal mi, že by sa chcel modliť, a ja mu na to hovorím: „Vieš, keď si pred Bohom, tak musíš oľutovať svoje hriechy, musíš robiť pokánie… Prosto nielen niečo odverklíkovať…“

Povedala som mu, že každý sa bude sám za seba zodpovedať, preto musí aj on pred Bohom oľutovať hriechy, robiť pokánie, vyznať, čo robil zle. „Keď sa budeš takto modliť, možno sa ti Boh ukáže, zjaví.“ S tým sme to nechali tak, ešte to ráno som to hovorila svojej mamičke, o čom sme sa v noci rozprávali. Ona išla do spoločenstva a tam celý ten rozhovor, celú situáciu vložili do Božích rúk.

Prišiel 13. január, vyprevádzala som ho s 23-mesačným Benjamínom, veľmi dlho sa vtedy chystal do práce, pobehoval okolo auta. Na druhý deň som ho vôbec nepočula odísť, ale chodila som ako bez duše, akoby som cítila, že sa niečo stalo. Potom mi zavolal jeho kolega, že havaroval, nabúral do autobusu. Išli sme za ním do nemocnice, videli sme jeho auto, ešte som sa rozprávala so záchranármi, čo sa tam dialo. Museli ho z neho vystrihovať.

Hovorili, ako manžel ešte chodil okolo auta a chcel ísť do práce. Preto som v nemocnici sedela pokojne, keď ho operovali, mysliac si, že je len dolámaný. Vôbec mi nenapadlo, že by mohol zomrieť. No o 13.00 hodine ma zavolal primár a oznámil mi, že je mŕtvy! Akoby mi len oznámil, že už nemáme chleba! Ostala som v úplnom šoku, opýtala som sa, či ho môžem ho vidieť. A on zase len povedal: „To ho chcete vidieť takého hadičkového?“ Mal vnútorné zranenia, a preto ho už nedokázali zachrániť. Mali sme novozariadený byt u rodičov, tešili sme sa zo všetkého, čo sme kúpili, z novej kuchyne, sedačky, aparatúry… Ešte sme si hovorili, že v sobotu pôjdeme na nákupy, ale v sobotu bol už pohreb.

Ako ste to celé zvládali?

Bola som v šoku. Cestou domov som neplakala, bol to taký zvláštny stav, nenávisť, zúfalstvo…? Opatrovali sme vtedy starú mamu, tá začala kričať a chcela, aby sme Benjamínkovi ukázali tatinka v truhle, že je mŕtvy. Vtedy som jej povedala: „Tu sa plakať nebude, on je malý, nemôžeme všetci plakať, lebo sa zblázni.“ Manžel mal Benjamína veľmi rád, ale on sa na tatinka vôbec nepamätá, bol veľmi malý. V tú noc, keď ma Benjamínko zobudil, napísala som mu do knihy života o tom, čo sa stalo, ako tatinko zomrel a že už ho nebudeme mať.

Pohľad mi padol na malú Bibliu na mikrovlnke, otvorila som ju a vo viere som si povedala: „Pane Ježišu, poteš ma!“ Bolo tam napísané: „Ja všetkých, ktorých milujem, karhám a otcovsky trescem. Hľa, stojím pri dverách a klopem. Keby niekto počul môj hlas a otvoril by dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou“ (Zjv 3, 20 – 22). To slovo ma veľmi zasiahlo.

Keď ráno začali chodiť za mnou naši spoloční kamaráti, všetkým som to slovo hovorila, pretože sme každý žili svetsky – na diskotékach, s cigaretami… Povedala som, že Boh to dopustil, ale verila som, že manžela zachránil a on najlepšie vedel, prečo mu vymeral len taký krátky čas. Na ulici sa za mnou ľudia otáčali, lebo som nevedela ani plakať, akoby mi Boh vysušil slzy. Vedela som, že som nesená na modlitbách, veľa ľudí sa za mňa modlilo. Ale po pohrebe som úplne zmenila svoj život.

Na ulici sa za mnou ľudia otáčali, lebo som nevedela ani plakať, akoby mi Boh vysušil slzy.

Mali ste malého synčeka, boli ste mladá. Chceli ste ostať sama?

Keď som ovdovela, modlila som sa, že ak chce Ježiš pre mňa nejakého partnera, nech mi ho pošle. Vtedy mal jeden chlapec o mňa záujem, myslela som si, že to bude on. V tom čase sa však ozval Feriho kamarát, ako zámienku na stretnutie so mnou predstieral záujem o motor z nášho rozbitého auta. Keď som motor našla, s ujom sme ho dali pred dom. Večer o siedmej prišiel pytač, ale to som ešte nevedela. Keď Feri prišiel, vôbec si nevšímal motor, ale mňa. Mne to nedošlo, lebo som mala v hlave toho druhého chlapca, ktorý mal o mňa záujem.

Šli sme z dvora dnu a naraz začal jeho kamarát hovoriť, ako si zobral svoju manželku za tri mesiace. Nerozumela som, načo nám to všetko rozpráva – no večer, pri bežnom čítaní Božieho slova, sme mali príbeh Rút… O pár dní mi volal Feri, že sa chce so mnou rozprávať. Ja som veľmi nechcela, veď som mala iného, ale nakoniec som privolila. Prišiel a začal mi hovoriť o svojom živote, o tom, ako sa rodičia rozviedli, ako sa modlí za svoju manželku už od detstva. Bol veriaci, modlil sa a dostal poznanie, že bude mať veľa synov, ako aj to, že nájde vdovu so synom.

Presne v tom čase mu kamarát hovoril o mne, vedel, že má rád opustené deti. Vedel, aké je to byť bez otca odmalička. Keď šiel za mnou, mal istotu len v tom, že ma má vyhľadať a povedať mi, čo v modlitbe zažil. Vôbec nevedel, ako vyzerám, ako žijem, no vedel, že má prísť za mnou. Sedeli sme v obývačke, Feri mi to rozprával s tým, že nechce na mňa tlačiť, a do toho mi volal ten prvý nápadník. Ako sa teda dobre rozhodnúť, čo je od Boha? Ale Boh mi to dal v modlitbe rozpoznať. Nie sme síce rovnaké povahy, niekedy to bolo ťažké, ale som si istá, že mám byť s ním.

Foto: Adam Rábara

Dostali ste ocenenie za službu deťom, ktoré nik nechce. Ako urobí človek rozhodnutie starať sa o deti z detského domova?

V živote som nemyslela, že toto budem robiť. Ešte menej po tom, ako som ovdovela a ostala len so synom. No zaujímavé bolo, že keď som hľadala oporu v Božom slove, nachádzala som slová o tom, že mi budú nosiť chlapcov a dievčatá, ba aj to, že sa budem starať o deti. Po druhom vydaji mi bolo jasné, že môj manžel má vzťah práve k takýmto opusteným deťom.

Keď sme už boli spolu deväť rokov, stretli sme kamarátku, celú rozžiarenú, a tá mi povedala, že sa stala profimamou a stará sa o bábätko z detského domova, kým nepôjde na adopciu. Môj manžel bol vedľa mňa, hneď povedal, že by sa mu táto práca tiež páčila. Do mesiaca sme mali doma bez všetkých kurzov prvé dieťatko, pritom sme už prevádzkovali detské jasle, keďže môj manžel videl, že mám vzťah k deťom.

Vedeli ste, že máte deti len „na chvíľu“. Ako ste to zvládali?

Už po štyroch mesiacoch, ako sme mali toto prvé blonďavé a modrooké bábätko, sa ozvala jej mama, že ju chce vidieť. Vedeli sme, že je z Petržalky, boli sme na ňu zvedaví. Šla som na stretnutie aj s manželom. Pred nami stála jednoduchá žena, ktorá bývala na ubytovni v jednej izbe s linoleom. Bola som zhrozená – starala som sa o dievčatko ako o kvetinku, robila som jej vrkôčiky, obliekala šatôčky, viazala mašličky a teraz ju mám dať sem? Stretla som sa teda s kresťanským psychológom a on mi hovorí: „Daj to dieťa Bohu na oltár ako Abrahám dal Izáka.“ Keď Boh dovolí, aby išla maličká k matke, tak on ju tam aj ochráni, a ak to nebude chcieť, tak zavrie tie dvere… Urobila som to a dostala som pokoj. Mama sa už neozvala a ja som sa naučila dôverovať Bohu.

Bola to dobrá škola, čoskoro som totiž dostala brata tohto dievčatka, lebo už na stretnutí s nami bola jej mama tehotná. Zároveň sme sa učili modliť za rodiny, kde by deti mali prísť. Aj v prípade tohto prvého dievčatka sa ozvala slobodná žena. Keď si ju vzala na prechádzku, malá mala rok a pol, okoloidúci sa pýtali, koľko ju dojčila, že je taká pekná. Dokonca sa veľmi podobala na tú mamu, vôbec nebolo vidno, že nie je jej biologická mama. V prípade jej brata sme sa modlili nielen za mamu, ale aj za otca. Ten sa dostal do rodiny, kde sa úplne podobal na otca. Vždy sme deťom žehnali, prosili za uzdravenie zranení a odovzdávali ich do Božích rúk a modlili sa, aby sa dostali do takej rodiny, kde patria.

Vždy sme deťom žehnali, prosili za uzdravenie zranení a odovzdávali ich do Božích rúk a modlili sa, aby sa dostali do takej rodiny, kde patria.

Keď rodičia čakajú narodenie svojho dieťatka, aj to je s otáznikmi, aké dieťatko bude. Vy ste nemali strach? Nevyberali ste, ktoré prijmete?

Mali sme aj zdravé bábätká, ktoré išli rýchlo na adopciu a vždy sme sa modlili za tú pravú rodinu. Keď mi ohlásili z detského domova nové dieťatko, nečítala som hneď správy o tom dieťati. Zamerala som sa len naň. V roku 2016 som takto mala z domova vtedy osemmesačné dievčatko a do toho mi dali 13-dňové bábätko. O dva dni mi prišli z detského domova na návštevu a hovoria, že mi zvýšia plat, lebo malinká je vysoko infekčná. Až mi zle ostalo – malá mala toxoplazmózu a ja jasle v prevádzke.

Počúvala som vtedy Zmožeka, bola tam pieseň Môj Boh uzdravuje. Vtedy som to vnútorne veľmi prežívala, modlila som sa za toto dievčatko, pomazala som ju olejom. V prepúšťacej správe mala napísané, že musí ísť na kontrolu na infekčné oddelenie. Mala už dohodnutý termín, asi po týždni som s ňou teda tam šla. Po pár dňoch som volala kvôli výsledkom – tie boli negatívne. Sestrička hovorí, že to je zázrak a že nás chce doktorka vidieť. Pani doktorka ju totiž videla aj v nemocnici, vedela, ako bola veľmi vysoko infekčná, a vedela, že toxoplazmóza sama nezmizne.

Priznala som sa, že som sa veľmi modlila v obave, že sa nainfikujeme v rodine alebo sa nakazia aj deti v jasliach. Ona sama povedala, že to bol Boží zázrak. Mala som aj deti, ktoré mali nočné desy, lebo ich mamy brali drogy. Rovnako aj tieto deti som vzala v noci do kuchyne, pomazala som im čelo olejom a modlila som sa za ne. Des ustúpil.

Foto: Adam Rábara

Nebolo napriek týmto náročným skúsenostiam dieťa, ktoré vás preverilo?

Keď mi prišlo toto dievčatko, ktoré mám pri sebe, tiež som neskúmala, koho mi Boh pošle. Prijímala som ich tak, ako prišli. Pred ňou som mala bábätko úplne zdravé, malo necelé dva týždne. Keď som sa prihovorila, usmievala sa, džavotala. Hneď išla na adopciu. No toto dievčatko bola výzva: Na nič nereagovala, keď som sa jej prihovorila, len gúľala očami, akoby nás nevidela, nevedela nás nájsť. Prišla v auguste a v novembri zistili, že má poruchu zraku v mozgu plus všelijaké iné diagnózy. Mala rok a pol, ešte ani nestála, všetko robila oneskorene.

Moja mamička hovorí: „Vieš čo, modlime sa za ňu, ja viem, že bude chodiť.“ Naozaj – mala dva a pol roka a začala – ale ako! Chodila s takou radosťou, akoby sa jej fakt dotkol Boh. Rozžiarená, šťastná, kto ju videl, mal slzy v očiach. Keď prišla k nám, nevidela, ale potom postupne začala vidieť. Učila som ju poznávať hmatom ako slepého. Dala som jej ručičku na svoju tvár a povedala som: „To sú ústa.“ Nevidela tvár, ale mozog sa naučil vnímať.

Keď prišlo prvé postihnuté dievčatko, už je pomaly tínedžerka, mala stómiu, ale po dvoch rokoch jej ju odstránili. Náročné bolo, že som nevedela dokázať, že nepočuje. Lekári to potvrdili, až keď mala skoro tri roky. Tým sa jej vývin spomalil, ale stále bojujeme a pomaly napredujeme. Z domova nám teda ostali dve zdravotne znevýhodnené deti.

Vy však máte aj svoju rodinu, aj deti…

Áno – a mala som 43 rokov, keď som otehotnela znovu. Obaja sme to prijali ako zázrak – kvôli môjmu veku, navyše sme sa starali o deti, ktoré išli do rodín, kde ich prirodzene mať nemohli kvôli neplodnosti. Brala som to s bázňou, pri prvom vyšetrení u gynekológa som bola šťastná a vysmiata. Lekár mi začudovane povedal, že zažíval ženy, ktoré prišli s druhým či tretím tehotenstvom a boli nešťastné. Ja som bola po štyridsiatke, čakala som štvrté a žiarila som. Nechcela som ani žiadne dodatočné vyšetrenia, mala som úplný pokoj. Vedela som, že ak mi Boh daruje dieťa, dá mi to najlepšie pre mňa.

Pritom som mala už veľké deti: Benjamín mal už skoro 24, Rutinka 18, Ondrej 14 plus dve dievčatká, čo nám ostali kvôli ťažkému zdravotnému stavu z detského domova. Tá menšia mala vtedy rok a pol, stále nechodila, čiže som ju nosila celé tehotenstvo posadenú na bruchu. Dcérky akoby sa prepojili cez brucho. Nie sú síce biologické sestry, ale Nasťa stále vedie túto svoju nevlastnú sestričku, stále ju učí, má k nej hlboký vzťah. Napriek svojim diagnózam ju stále obhajuje, prijala ju, nepovyšuje sa nad ňou. Keď bola nedávno unavená, Nasťa jej doniesla do postele plno hračiek a hovorí: „Veľmi ťa ľúbim, musím sa o teba starať.“ A sestrička jej do toho len odvrkla: „No dobre!“

Tieto deti majú za sebou náročné príbehy, často si vyžadujú špeciálnu starostlivosť. Čo z vašej skúsenosti potrebujú najviac?

Lásku, objatie, porozumenie. Voľakedy dostávali veľa hračiek, vôbec si to nevážili, lebo to je len vec. Vyslovene potrebujú lásku. Pamätám si to podľa svojho prvého dieťatka – bola úplne stuhnutá, celá v kŕči. Aj v papieroch mala napísané, že bola „zlým“ bábätkom. Je to tým, že tieto deti neboli prijaté ako Boží dar, ako sme prijali my tie naše deti. Ale tým, že som ju hladila po rukách, starali sme sa o ňu, uzdravovala sa. Tu nepomôže mať vyštudované neviem aké pedagogické nadstavby.

Deti z detských domovov potrebujú lásku, objatie, porozumenie, sú veľmi zažiadané po láske.

Čo robí „podávanie“ lásky týmto deťom?

Roztápajú sa, vidíte to na nich! Tieto deti sú veľmi hladné po láske, oveľa viac ako tie naše. Tie vedia, že ma ľúbi mama, otec, sme bežná rodina, vedia, že sú prijaté. Deti z detských domovov sú vyslovene až zažiadané po láske.

Prečo prijímate z detských domovov len bábätká?

Je to tým, že z domovov prichádzajú čím ďalej, tým horšie prípady – a najhoršie sú, keď sú odobraté z rodiny už veľké a prežili a videli všeličo. V jednej izbe boli šiesti-siedmi… Také by som už nevedela zobrať, bála by som sa. Ale bezbranné bábätká som si brala ako svoje. Obdivujem profimamy, ktoré si vezmú takéto veľké dieťa z terénu, lebo to už videlo aj zažilo všeličo.

Niekto má problém s jedným či s dvoma, vy tu máte rákoš. Ako sa to dá celé zvládať – jasle, tieto deti, vlastné deti?

S manželom nám to vyhovovalo, robili sme spolu aj v jasliach. Dávala som mu deti na noc, pripravila som mlieko, kvapky proti bolesti bruška. Keď sa niektoré zobudilo, namiešal mlieko a dal bábätku piť. Mal nočnú službu, aby som sa ja mohla vyspať a cez deň vládala fungovať. Chlap to dospí. Náročné to bolo, keď sme mali z domova dvojičky. Tie odrovnali aj jeho – raz sa budilo prvé, potom neskôr druhé. Prvé malo iné mlieko, druhé iné a ešte kvapky, plienky.

Manžel mi veľa pomáhal, chodil na prechádzky, nosil do škôlky, ja som sa venovala len deťom, mám výhodu, že som zdravotná sestra. Manžel chodil s deťmi aj na vyšetrenia. Často to bolo milé, lebo ho volali iným menom – podľa priezviska detí. Aj ja keď idem s nimi k doktorom, musím reagovať na meno dieťaťa.

Prevádzkujete aj jasle Rutinka. Ako sa im darí?

V jasličkách sme mali rôzne deti – napríklad aj deti doktorov a ľudí z vysokých miest. My sme ich však nevyhľadávali, ľudia si dávali o nás navzájom vedieť sami. Vždy sme však mali s týmito rodičmi a mamičkami rodinné vzťahy, otvárali sa, keď mali problémy. Mali sme mamičku, ktorá robila na ministerstve, a keď jej synček u mňa skončil, išla do zahraničia robiť veľvyslankyňu. Povedala mi, že mi dáva svojho malého nie ako do jasieľ, ale ako ku sestre. Bolo to veľmi milé, že mala ku mne takú dôveru.

Detí v jasličkách je viac, ako sa to celé dá zariadiť?

Deti chodili od pondelka do piatku. Mamička si doniesla jedlo na celý deň, ja som im dala raňajky, išli sme von, dali sme si desiatu a išli spinkať. Potom mali obed a poobede išli domov. Počas jasličiek som rodičom posielala fotky z prechádzky alebo som im dala vedieť o zmenenom zdravotnom stave, čo sa môže stať pri takých malých deťoch, keďže im rastú zuby. S deťmi nám pomáhali aj naše biologické deti, na ktoré som sa vedela vždy spoľahnúť. A keďže naše deti rástli popri profidetičkách a jasličkových deťoch, tak nám pomáhala aj babička a moji rodičia.

Foto: Adam Rábara

Nezastavovali vás ľudia, keď videli okolo vás toľko malých detí?

Ale áno, hlavne keď sme mali dvojičky. Keď som po ne prišla do pôrodnice, boli mesačné. Išla som s nimi ako hrdá mama po pôrode popri mamičkách v tehotenskej poradni a mamičky len pozerali, ako dobre vyzerám. Bolo to veľmi pekné obdobie, chodila som na prechádzky, okolo mňa šesť detí a veľa ľudí sa zastavilo, či sú všetky naše? Vždy som si robila vtipy, že ešte chýbajú najstaršie.

Materstvo žijete už roky bez prestávky. Čo vás naučilo?

Stále nie som nejaká úžasná mama. Inak to prežívam so svojimi biologickými deťmi a inak s deťmi z detských domovov. No stále som mamou. Materstvo pre deti z detských domovov ma naučilo trpezlivosti a pokore. Dieťa s postihnutím vás to naučí inak, ako keď máte zdravé dieťa. Myslím si, že príchod takéhoto dieťaťa zmení každého rodiča, naučí vás to vážiť si iné veci, vidieť Božie zázraky.

Máte svoje deti, tie z jasieľ aj z detských domovov. Čo teda znamená byť dobrým rodičom?

Vypočuť si dieťa, zaujímať sa o neho, o jeho problémy – bez toho, aby sme držali mobil v ruke. Toto funguje.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články