Puto našich rodičov bolo silnejšie ako škriepky, ktoré sa vyskytli

Spoločné dobro má prednosť

Rodičia mi dali úžasný príklad manželstva, kde sa manželia s láskou a úctou navzájom dopĺňajú. Nedelili si úlohy 1:1, ale obaja sa podľa svojich daností obetavo starali o zabezpečenie potrieb domácnosti a čo najlepšie fungovanie rodiny. Vážim si, že sa vždy snažili byť jednotní vo výchove a minimalizovali nám (deťom) možnosti lavírovať medzi tým, čo dovolí alebo nedovolí niektorý z rodičov. Ich jednota vo výchove tak zvyšovala váhu pravidiel. Rešpektovali sa navzájom. Hľadali Božiu vôľu a boli veľmi odvážni v jej nasledovaní. Či už išlo o šírenie evanjelia v čase totality alebo o vycestovanie do zahraničia do skromných podmienok, cudzieho prostredia, ďaleko od rodiny a priateľov. Dávali prednosť spoločnému dobru, s čím súviselo obetovanie vlastných záujmov a hľadanie kompromisov. Mama obetovala veľkú časť svojej lekárskej kariéry, aby sa mohla starať o deti a sprevádzať otca na zahraničných misiách. Otec si odopieral mnohé materiálne dobrá, aby poskytol svojim deťom kvalitné vzdelanie a neskôr mohol finančne pomôcť každému z nás v čase osamostatňovania sa. Silné vzájomné puto a vôľa prispôsobiť sa jeden druhému im umožnili naplniť poslanie v službe rodine, Cirkvi a spoločnosti.
Peter

Mama obetovala veľkú časť svojej lekárskej kariéry, aby sa mohla starať o deti a sprevádzať otca na zahraničných misiách.

Hádky aj zmierenie

Svoje manželstvo prežívali s Bohom. Odovzdávali nám vieru svojím príkladom. Veľmi sa mi páčilo, že sa pred nami deťmi vedeli pobozkať, držať sa za ruky, prejaviť si nežnú lásku. Aj keď sme zažívali ich hádky, videli sme aj ich zmierenie. Ukazovali nám, že životné rozhodnutia robia spoločne. Mamička nasledovala otecka v jeho povolaní, aj keď sa musela zriecť svojho. Boli otvorení deťom. Najviac mi rezonuje posledné obdobie ich spoločného života, keď sa mamička starala o otecka. Súhlasili s tým, že budú bývať s nami. Som veľmi vďačná, že som mohla byť pri nich. Vidieť v oteckových očiach vďaku za mamičkinu starostlivosť, bolo krásnym svedectvom ich manželstva.
Lucia 

Sú a zostanú spolu

Pamätám si soboty ráno, keď som sa ako dieťa zakrádal do kuchyne, a naši ležali v posteli a rozprávali sa. Obaja pokojným hlasom, raz hovoril jeden, potom po chvíli druhý. Preberali, ako sa ktorému dieťaťu darí v škole alebo s kamarátmi, aké sú plány na ďalšie dni, ako sa máme. Vnímal som to ako niečo priam posvätné, čo netreba rušiť – ako chvíľu, kde sa „tvorí“ naša rodina. Moji rodičia zastávali „tradičné“ roly v manželstve – otec pracuje, a mama, aj keď vyštudovaná lekárka, má na starosti „projektový manažment“ domácnosti – či už popri práci, materskej alebo zodpovednosti pani veľvyslancovej. Páčilo sa mi však, že túto rovnováhu naši neustále narúšali a testovali – aj mama sa vracala do práce, keď mohla, aj otec sa učil prevziať zodpovednosť za úlohy, ako spratávať umývačku, smeti alebo uvariť kávu. Nikdy som nemal absolútne žiadne pochybnosti o tom, že naši sú a zostanú spolu. Ak sa hádali alebo hnevali na seba, otázka bola, ako to spolu vyriešime, nie ako sa jeden z nás môže konečne oslobodiť. Na maminom nočnom stolčeku som raz našiel odkaz „Chcem, aby Ti pri mne bolo dobre.“ Keď moje deti vidia, koľko ich spolužiakov má rozvedených rodičov, tejto istoty celoživotnej lásky nemajú toľko, ako mám ja.
Pavol

Ak sa hádali alebo hnevali na seba, otázka bola, ako to spolu vyriešime, nie ako sa jeden z nás môže konečne oslobodiť.

Bezprostrednosť lásky

Ich manželstvo mi umožnilo cítiť silnú, nemennú dôveru, že ich vzťah všetko vydrží. Problémy sa nezakrývali, prípadné hádky sme počuli. A práve opakovaná skúsenosť hádok a zmierení do mňa hlboko vryla to, že ani negatívne emócie nemenia základnú dôveru, založenú na pevnom rozhodnutí a duchovnom rozmere ich manželstva, že si chcú navzájom dobre a majú sa radi. Pomáhalo aj to, že hlavne otecko mal veľmi bezprostredné a čitateľné emócie: vedel sa nahnevať, ale aj úprimne sa tešiť a rovnako bezprostredne a jasne prejavovať mamičke lásku. Keby nebolo tejto bezprostrednosti v láske, ktorej sa vôbec nebál a bola zrozumiteľná aj malému dieťaťu, bolo by oveľa ťažšie pochopiť, že ich puto je oveľa silnejšie ako škriepky, ktoré sa naskytli. Bezprostrednosť a neustála verbalizácia, tak negatívnych ako aj pozitívnych emócií im, verím, pomáhali sa lepšie zorientovať v ich vzťahu a hľadať riešenia konfliktov, ale dovoľovali aj mne lepšie nahliadnuť do ich sveta a tiež do sveta vzťahov a emócií všeobecne. Myslím, že práve vďaka tomu teraz vo svojom manželstve viem lepšie pomenovať, čo a prečo cítim, a mám dosť odvahy v konfliktoch prísť na koreň veci. Viem, aká dôležitá je vôľa vždy v závažných rozhodnutiach nájsť riešenie spoločne, tešiť sa z úspechov toho druhého, nesúťažiť. Aj rozhodnutia, ktoré na prvý pohľad mohli vyzerať, že boli oveľa výhodnejšie pre jednu stranu, napríklad keď sa mamička na dlhý čas vzdala svojej kariéry, neboli vnímané negatívne, ale ako uvážené a naozaj spoločné rozhodnutia, ktoré rodine priniesli veľa dobra.
Marta