Starší patria domov – medzi nás. Príbeh ženy, ktorá to žije celý život (rozhovor)

„Starší ľudia prinášajú do rodiny a spoločnosti obrovskú hodnotu – múdrosť, skúsenosti a schopnosť pripomenúť nám, čo je v živote naozaj dôležité,“ hovorí Eva Hanušovská, ktorá vyrastala s deduškom v jednej domácnosti a dnes sa s rovnakou prirodzenosťou stará o svojich rodičov aj svokru. Pre ňu je staroba niečo, čo k rodine patrí – nie ako bremeno, ale ako dar.

Ako vyzeralo vaše spolužitie s deduškom v detstve a aký vplyv malo na váš pohľad na medzigeneračné vzťahy?

Spolužitie s deduškom, tatkovým otcom, bolo pre mňa úplne prirodzené. Narodil sa ešte za Rakúsko-Uhorska a v Bratislave pracoval ako magister farmácie v lekárni u Milosrdných bratov až do svojej penzie. Bývali sme v jednoduchom trojizbovom byte v Starom meste šiesti: moji rodičia, my traja súrodenci a deduško. Mal svoju izbu a bol neoddeliteľnou súčasťou našej rodiny. Nikdy som to nevnímala ako niečo výnimočné alebo nezvyčajné. Deduško nebol ako rodičia, ale skôr ako milý spoločník, ktorý nás brával na prechádzky k Dunaju, rozprával príbehy a dával nám drobné odmeny za vysvedčenie, napríklad 100 korún alebo svoje obľúbené zelené hašlerky.

Pamätám si, ako ma fascinovalo, že hovoril po maďarsky, slovensky aj nemecky, a jeho ruky, ktoré niesli stopy celého života, boli pre mňa symbolom jeho múdrosti a skúseností. Medzigeneračné spolužitie ma naučilo, že starší ľudia patria do rodiny a prinášajú do nej jedinečnú hodnotu. Nikdy som to nepociťovala ako bremeno, ale ako niečo, čo obohacuje život.

Ktoré hodnoty alebo životné lekcie ste získali od starších generácií vo vašej rodine, najmä od deduška?

Deduško mi dal veľmi cennú lekciu o tom, že ľudia sú dobrí alebo zlí bez ohľadu na svoju národnosť či vierovyznanie – nie je podstatné, či je niekto Čech, Maďar alebo Slovák. Vyrastala som v multikultúrnej a multináboženskej Bratislave, kde sa miešali jazyky a kultúry, a deduško mi ukázal, že to, čo nás spája, je ľudskosť. Mal rád život a ľudí, s ktorými sa stretával.

Pamätám si, ako hovoril, že vyhadzovať chlieb, za ktorý sa každý deň modlíme, je hriechom, a preto krájal starší chlieb na malé kocky, nasypal ich do papierovej krabičky od Soletiek a na našich prechádzkach k Dunaju sme nimi kŕmili holuby. Počas tohto obľúbeného ceremoniálu som počúvala ostatných penzistov, ktorí sedeli okolo nás na lavičkách, ako sa bavia medzi sebou v rôznych rečiach. Ako dieťa som si myslela, že je pravidlom, že starí ľudia hovoria po nemecky alebo po maďarsky.

Vyrastanie s deduškom ma naučilo, že starostlivosť o starších je prirodzenou súčasťou rodinného života.

Pamätám si, že keď sme išli okolo nejakého kostola – v Bratislave je ich dosť – pešo alebo aj dopravou, deduško vždy zdvihol na znak úcty svoj klobúk. Bolo to pre mňa také tajomné, keďže za socializmu sa o viere na verejnosti ani v škole nesmelo rozprávať a zažívali sme len samé protiútoky a „vedecké dôkazy“ o tom, že Boh je už dávno mŕtvy.

Tieto malé gestá ma naučili vážiť si jednoduché veci a byť vďačnou za to, čo mám. Prechádzky po nábreží Dunaja alebo cez Starý most do Petržalky vo mne zanechali spomienky aj so širšími svetovými súvislosťami. Deduško nám na Starom moste ukazoval zvyšky koľajníc, po ktorých chodila ešte za prvej Československej republiky električka do Viedne. Bolo bežné, že si Bratislavčania zašli do Viedne na futbal, do opery či len tak na kávu.

Komunisti postupne odstránili i tie posledné zvyšky koľajníc, aby sme zabudli, že sme patrili do slobodnej Európy. Práve preto viem, že sloboda nie je samozrejmá a treba si ju vážiť a nenechať si ju vziať. I keď moji rodičia pracovali na vysokej škole a život v čase normalizácie za železnou oponou nebol jednoduchý, starostlivosť o rodinu bola samozrejmosťou a tiež ich zázemím. Nikdy neuvažovali o tom, že by sme dali deduška do „starobinca“, ako sa tomu vtedy hovorilo. Bolo prirodzené, že sa o neho postarali doma. 

Táto hodnota sa preniesla aj na mňa, mojich súrodencov, naše deti a verím, že aj na naše vnúčatá. Nám s manželom bolo zrejmé, že sa pokúsime postarať o svojich starnúcich rodičov v domácom prostredí, ak to bude aspoň trochu možné. Vidím v tom pokračovanie dedičstva lásky a spolupatričnosti.

Vnímali ste pri komunikácii s deduškom generačné bariéry, ktoré ste museli prekonávať?

Nepamätám si, že by sme mali nejaké výrazné generačné bariéry. Deduško bol aktívny, chodil s nami na dovolenky a do blízkej záhrady, kým to bolo možné. Večer s nami sedával v obývačke, keď sme spoločne pozerali Zeit im Bild – u nás sa pozerali iba rakúske správy, lebo tie naše boli cenzurované a prekrútené – a viedla sa diskusia.

Aj keď mal 92 rokov, stále bol súčasťou nášho života. Komunikácia s ním bola prirodzená, lebo sme s ním vyrastali. Rozprával nám rôzne príbehy z minulosti, spieval a ja som sa rada pozerala na jeho ruky – boli pre mňa symbolom jeho života, dobroty a modlitby. 

Útržkovito si pamätám, že za Slovenského štátu, keď boli naši spoluobčania židovského pôvodu na Slovensku prenasledovaní, chodieval v noci cez dvor odnášať jedlo jednej židovskej rodine, ktorú ukrývali počas vojny pred gardistami a nacistami. Napriek ťažkej dobe po Sovietskej okupácii v šesťdesiatom ôsmom bývalo u nás často veselo. Deduško mal veľmi rád návštevy a rodinné oslavy – narodeniny, meniny všetkých členov našej i širšej rodiny –, ktoré budovali a upevňovali naše rodinné vzťahy.

Táto tradícia má pokračovanie i v našich rodinách a rodinách našich detí. Keď bol deduško starší a nemohol už s nami ísť na dovolenku, napríklad k moru do Rumunska či na chalupu v horách, posielal nám krásne listy, ktoré nám tatko čítal nahlas a z ktorých sme cítili, že nás má jeho otec stále rád. Keďže neboli mobily, správy vždy chodili s dlhým časovým posunom. Pamätám si na chvíle príchodu z dovoleniek, keď sme dlhšie nemali o ňom správy, aká vlna šťastia ma vždy zaplavila, keď som ho videla živého stáť na balkóne a kývať nám na privítanie, lebo započul prichádzať naše auto a išiel nám v ústrety.

Keď odišiel do večnosti, cítila som obrovskú prázdnotu, ale tie spomienky naňho sú stále živé. Nikdy som nemala pocit, že by sme sa nevedeli pochopiť. Skôr to bolo o tom, že sme sa navzájom rešpektovali a tešili sa z prítomnosti toho druhého. Myslím, že keď vyrastáte so staršími v jednej domácnosti, tie bariéry sa jednoducho nestihnú vytvoriť. A na slabnúcu pamäť a nekonečné opakujúce sa otázky si jednoducho zvyknete a trénujete sa v trpezlivosti.

Bolo pre vás prirodzené postarať sa o svojich rodičov, keď zostarli?

Starostlivosť o rodičov bola pre nás samozrejmosťou, rovnako ako sme to zažívali s deduškom v detstve. Keď môj otec (pre naše deti „deduško Alexander II.“ či Šaňko) – po celý život hlava a pilier našej rodiny – zostarol a potreboval pomoc, angažovali sa mnohí zo širšej rodiny. 

Mali sme šťastie na priateľa a špičkového odborného lekára s mimoriadne ľudským prístupom Igora, na opatrovateľku Janku a mobilný hospic. Keď náš tatko odchádzal do večnosti, zhromaždili sme sa u rodičov v byte spolu so sestrou aj bratom, ktorý pred pár dňami docestoval zo zahraničia. Čakal ho.

Starší ľudia nám ukazujú, že život nie je len o práci či úspechoch, ale aj o vzťahoch a láske.

Aj mňa ešte počkal, kým prídem popoludní z práce. Držala som ho za ruku, na ktorú padali moje slzy, ale jeho stískanie som cítila až do konca. Bolo to veľmi smutné – akoby sa potápal Titanic a nedalo sa už nič robiť –, ale zároveň tajomné. Pre mňa to bola veľká milosť. V miestnosti bol zvláštny pokoj a cez otvorené okno začali biť zvony z blízkeho kostola. Nikdy na to nezabudnem.

Podobne pekne sme sa rozlúčili aj so svojou mamičkou. Snažili sme sa, aby bola doma v známom prostredí, obklopená rodinou. Je samozrejmé, že nie vždy je to možné a nie každý má na to podmienky a zdravie. Opäť sme mali veľkú podporu známeho a obetavého doktora a opatrovateliek Janky, Irenky a mobilného hospicu.

V jedno nedeľné dopoludnie sme boli spolu so sestrou u mamy. Keď posledný raz vydýchla vo veku 101 rokov, tvár sa jej vyrovnala a zrazu bola taká krásna ako na svadobnej fotografii, ktorá visela nad jej posteľou. Neviem, kde sme nabrali tú silu, ale maminku sme pekne obliekli, učesali, nalakovali jej nechty (však bola dáma!) a do rúk jej vložili obľúbený ruženec. Pri zapálenej sviečke sa v tejto izbe so zvláštnou atmosférou asi dve hodiny striedali a v tichosti lúčili s našou babi Miladou mnohí členovia veľkej rodiny.

Modlievala som sa k Panne Márii, aby jej vystlala cestu do neba ružami. I keď posledný polrok tam boli aj tŕne, jej odchod do večnosti v deň menín jej milovaného manžela bol obsypaný ružami lásky. Tieto momenty boli pre mňa veľmi silné a ukázali mi, aké dôležité je byť pri blízkych až do konca. Vyrastanie s deduškom ma naučilo, že starostlivosť o starších je prirodzenou súčasťou rodinného života, a tento postoj som si preniesla aj do starostlivosti o vlastných rodičov a rodičov svojho manžela.

Aktuálne sa staráte o svoju svokru. Je tento vzťah v niečom iný ako s vašimi rodičmi?

Áno. Nie je to dcérsky vzťah, ako som mala s rodičmi, i keď sama svokra hovorieva, že mala iba synov a teraz má aj dcéru. Skôr je to úcta k žene, ktorá mi vychovala manžela a otca našich detí. 

Manželova maminka vyrastala v malej dedinke na východnom Slovensku a neskôr sa presťahovala na severnú Moravu, kde si založila rodinu. Pracovala manuálne a pre ňu je práca v kuchyni či dielni tou skutočnou prácou. Hoci neovláda cudzie jazyky ani nemá vyššie vzdelanie, jej dobrota a životná múdrosť sú obdivuhodné. 

Snažím sa, aby bola spokojná, rešpektujem jej spomienky a príbehy a snažím sa nájsť spoločné témy na rozhovor pri popoludňajšej káve. Často sa to skončí pri varení a pečení moravských koláčov, v čom bola naozaj expertkou. Samozrejme, že je to úplne iné ako s vlastnými rodičmi, s ktorými som zdieľala celý život a dalo sa s nimi diskutovať o milióne rôznych tém, ale aj toto je pekné.

Každodenná starostlivosť o starších ľudí prináša aj náročné chvíle. Čo vám pomáha pri ich prekonávaní?

Stíšenie, modlitba a hľadanie Božej vôle. Keď odchádzal Pán Ježiš do neba, prisľúbil nám, že nás tu nenechá samých, ale že nám pošle Pomocníka, Ducha Svätého. Mám to vyskúšané a funguje to. V mnohých bezradných a zamotaných situáciách mi poslal pomocou Ducha Svätého svoje svetlo.

V čom vnímate dôležitosť roly starších ľudí v rodine a spoločnosti?

Starší ľudia prinášajú do rodiny a spoločnosti obrovskú hodnotu – múdrosť, skúsenosti a schopnosť pripomenúť nám, čo je v živote naozaj dôležité. Ukazujú nám, že život nie je len o práci či úspechoch, ale aj o vzťahoch a láske. Kombinácia skúseností starších, ktorí už nemajú toľko sily, s entuziazmom a životnou energiou mladých je overená nielen v rodine, ale aj v pracovnom procese.

Ako vidíte budúcnosť medzigeneračného spolužitia – najmä v súvislosti s novými technológiami, ako sú roboty na opatrovanie?

Roboty môžu byť užitočné pri praktických úkonoch, ako je prinesenie jedla, liekov či pomoc s hygienou a transportom, ale nikdy nenahradia ľudskú blízkosť. Starší ľudia potrebujú rozhovory, dotyky, zdieľanie spomienok – niečo, čo robot nedokáže poskytnúť. Napríklad keď sme si s mamou púšťali árie a piesne, ktoré v mladosti spievala a milovala, bolo to o vytváraní vzťahu a nie o zapnutí a vypnutí gombíka na CD prehrávači či naplnení hrnčeka kávy z automatu. 

Nové technológie môžu síce uľahčiť opatrovanie ťažko chorého pacienta, ale ľudská prítomnosť je pre duševnú pohodu a vyrovnanosť každého človeka nenahraditeľná. Vnímam, že technológie by mali byť pomocníkom, nie náhradou.

Čo by ste odporučili mladším generáciám, pre ktoré je často náročné budovať dialóg so staršími ľuďmi?

Kľúčom je počúvanie a hľadanie spoločných tém. Starší ľudia často opakujú príbehy, ale to je ich spôsob, ako sa podeliť o svoju múdrosť, aj keď často môže ísť aj o prejav určitej demencie. Mladí by mali byť trpezliví a hľadať, čo ich so staršími spája – či už je to jedlo, hudba, literatúra, hospodárenie, niekedy aj politika atď. Možno vymyslieť spoločnú aktivitu, ako napríklad pečenie koláčov či spoločné sledovanie cestopisných dokumentov, filmov či divadelných predstavení v televízii alebo na počítači. Starší ľudia majú často fyzické obmedzenia, ale často ešte čistú hlavu a tomu treba prispôsobiť tieto aktivity. Vždy sú vďační za prejavený záujem o svoju osobu a za spoločne strávený čas.

Dôležité je prejaviť záujem a rešpekt. Napríklad keď som s mamou pozerala albumy alebo sme púšťali peknú hudbu pri popoludňajšej káve, cítila sa vypočutá a milovaná. Otec zase rád hovorieval o svojich vedeckých výskumoch a o neustálom pokroku vo svete vedy, ktorý sledoval až do svojich deväťdesiatich rokov čítaním odborných článkov v angličtine. Cítili sme, že bol spokojný, že nám stále otváral nové obzory, i keď mu nohy už neslúžili.

Naše deti si tiež vytvorili k svojim starým rodičom „babi Milade“ a „deduškovi Šaňkovi“ krásny vzťah, často ich navštevovali a v náročnejších situáciách im, a tým aj nám, veľmi pomáhali. Mladí by mali hľadať tieto momenty spojenia, lebo aj malé gestá ako káva, spoločné prezeranie rodinných albumov či prechádzka môžu vytvoriť silný vzťah. A hlavne sa netreba báť – starší ľudia chcú byť vypočutí a potrební a práve to ich spája s mladšími. Nemajú byť skartovaní, ako pripomínal pápež František. Sme s manželom vďační Bohu a svojim štyrom deťom s rodinami za to, že nás často navštevujú, telefonujú alebo „whatsappujú“. Berú nás aj na spoločné dovolenky, niekedy zase strážime ich deti my a užívame si radosť aj zo svojich ôsmich vnúčat.

V čom vidíte nenahraditeľnú rolu starších ľudí v budúcnosti – najmä v rýchlo sa meniacom svete?

Starší ľudia budú vždy dôležití, lebo prinášajú perspektívu, ktorú mladí nemajú. Ich príbehy nám pripomínajú históriu, sú našimi koreňmi. Tieto skúsenosti nás učia pokore a odolnosti aj v skúškach, ktoré život prináša. V rýchlom svete plnom technológií budú starší pripomínať, čo je naozaj podstatné – vzťahy, láska, spoločenstvo. 

V budúcnosti by sme mali vytvárať viac príležitostí na medzigeneračný dialóg – či už cez rodinné aktivity, alebo projekty, kde sa seniori zapájajú do života mladých. Aj stráženie detí, spoločné dovolenky či výlety majú svoj praktický aj duchovný rozmer. Životné skúsenosti, múdrosť a dobrota seniorov sú nenahraditeľné. Mladí by ich mali viac počúvať, aby moderné technológie neprehlušili vnímanie vzácnych pokladov, ktoré nás robia ľuďmi.

Foto: archív Evy Hanušovskej.