Učia sa deti najviac na vlastných chybách?

V rubrike Krása výchovy reagujeme na ďalšiu otázku rodičov. Ako rodičia si pre deti prajeme len to najlepšie. Najradšej by sme ich bez akýchkoľvek zranení preniesli ponad všetky neľahké situácie. Psychologička radí, ako sa nestať ochranárskym rodičom a neuberať dieťaťu možnosť robiť vlastné rozhodnutia.

Exkluzívne pre vás, čitateľov nm.sk, odpovedá Lucie Kotková, psychologička a psychoterapeutka z Brna.

Otázky do rubriky Krása výchovy môžete posielať na adresu: vychova@nm.sk.

Hovorí sa, že je lepšie zažiť na vlastnej koži, ako len počuť. Poznanie však so sebou prináša aj zranenia, niekedy i trvalé, a tie si potom nesieme až do dospelosti. Vyrastie z dieťaťa zrelší človek, keď sa samo poučí a možno aj popáli? Nedá sa niektorým veciam predísť rozprávaním o vlastných chybách? Ak chcem deti uchrániť od pádov, znamená to, že som hyperprotektívna matka?

Alenka

Milá Alenka,

rozumiem vám v snahe uchrániť deti pred frustráciou, sklamaním a chybnými rozhodnutiami. Nie je to však vždy možné. A myslím si, že to ani nie je ani dobré. Cieľom výchovy nie je uchrániť deti od všetkého nebezpečia. Cieľom je pomôcť deťom vyrásť v zdravo sebavedomých dospelých, ktorí si poradia aj v ťažkých situáciách. Nebudete môcť byť stále nablízku, aby ste dieťa chránili. Dieťa od vás preto potrebuje „výbavu na cestu“, ktorá spočíva najmä v dôvere vo vlastnú schopnosť a odolnosť voči záťaži.

Dieťa od nás potrebuje „výbavu na cestu“, ktorá spočíva najmä v dôvere vo vlastnú schopnosť a odolnosť voči záťaži.

Pokiaľ ide o malé deti, mnohým z nich stačí vysvetliť, čo je nebezpečné, a prečo by to nemali robiť (napríklad sa dotýkať horúcej rúry). Sú však aj deti – „experimentátori“, ktoré sa skutočne potrebujú dotknúť horúcej rúry a popáliť sa, aby tomu uverili. Neviem, do akej kategórie spadajú vaše deti. Okrem toho existuje veľa situácií, ktoré priamo vyžadujú vlastnú skúsenosť. Dieťa sa nenaučí chodiť iba tým, že vás bude pozorovať. Musí si to samo vyskúšať, musí sa naučiť udržať a prenášať rovnováhu, zapájať správne skupiny svalov, striedať nohy, klásť správne chodidlá a podobne. Mnoho ráz spadne, kým sa to naučí. Bez toho to však nejde.

V puberte sa deti potrebujú vymedziť natoľko, že idú často proti našim radám.

Ako dieťa rastie, názor a skúsenosť rodiča preňho prestanú byť tie najdôležitejšie, pretože si musí urobiť vlastný názor a nazbierať vlastné skúsenosti. V puberte sa deti potrebujú vymedziť natoľko, že idú často proti našim radám. To je vývojovo nutné, aby sa dieťa zdravo separovalo a osamostatnilo.

Dieťa sa musí naučiť aj to, že k životu patria chyby. Že je potrebné nezrútiť sa a poučiť sa z nich. Vy ste síce staršia, máte oveľa viac životných skúseností, ale dieťa neuvažuje vaším o niekoľko desiatok rokov starším rozumom. Má svoj rozum a chce ho používať. Určite je dobré byť dieťaťu nablízku a pokiaľ sa opýta na radu alebo vašu skúsenosť, rozprávajte sa s ním o tom, čo si myslíte a čo ste prežili. Neberte mu však právo na jeho vlastné názory, postoje, rozhodnutia a aj chyby.

Neberme deťom právo na jeho vlastné názory, postoje, rozhodnutia a aj chyby.

Ako rodičia zažívame úzkosť často. Ide ale najmä o to, aby sme sa naučili s ňou pracovať (niekedy aj s pomocou terapeuta, pokiaľ to sami nezvládame), aby sme ju neprenášali na deti. Ak budeme dávať dieťaťu najavo, že svet je nebezpečné miesto plné nástrah, vychováme z neho úzkostného jedinca. Ak mu dokážeme svet predstaviť ako miesto, kde sa síce dejú nepríjemné alebo aj nebezpečné veci, ale ono je schopné ich zvládnuť, urobíme mu oveľa lepšiu službu.