Ultraplavkyňa Abhejali Bernardová zdolala jednu z najťažších plaveckých výziev sveta. Silu čerpala z meditácie

Vaše meno znie veľmi nezvyčajne. Ako ste k nemu prišli?

Dostala som ho od svojho duchovného majstra Sri Chinmoya a istým spôsobom vyjadruje moju duchovnú kvalitu. Jeho doslovný význam je „čistá voda“. Prenesený význam by sa dal opísať ako „volanie“ alebo „plač po poznaní“. Používam ho od roku 2004, teda už takmer 20 rokov. Mám ho zapísané aj v občianskom preukaze.

To znamená, že ste ho dostali ešte skôr, ako ste tušili, že sa budete venovať plávaniu. Dá sa povedať, že to bolo v niečom prorocké?

Áno. Začala som ho používať asi päť rokov pred tým, ako som zdolala svoju prvú plaveckú štafetu cez kanál La Manche. Pri prideľovaní konkrétneho mena duchovný majster vždy sleduje, kam sa jeho žiak v meditácii uberá, aké meno by mu bolo vhodné prideliť a tiež v akom čase.

Športovú kariéru ste začali ako ultrabežkyňa. Čo vás napokon priviedlo k plávaniu?

Nikdy som nemala sen stať sa plavkyňou. Keď som však začala s meditáciou, náš učiteľ kládol dôraz na to, aby sme sa fyzicky hýbali a mali dobrú kondíciu. Na meditáciu sa totiž človek potrebuje dobre cítiť vo svojom tele. Tak som najprv začala s behom, ktorý nevyžaduje nič špeciálne, stačí vhodná obuv.

Keď som si predstavila, že by som mala plávať v blízkosti žralokov v studenej vode, pomyslela som si, že to nie je nič pre mňa. Zároveň som si ale uvedomila, že na staré kolená si nechcem položiť otázku, prečo som sa o to ani len nepokúsila.

K plávaniu som sa napokon dostala tak trošku náhodou cez jednu moju kamarátku, ktorá chcela plávať štafetu cez kanál La Manche a oslovila ma, aby som sa pridala aj ja. Hoci sa mi do studenej vody vôbec nechcelo, nakoniec som sa dala nahovoriť. Dá sa povedať, že touto štafetou sa začala moja plavecká dráha. O dva roky nato som cez La Manche plávala už sama. Táto moja skúsenosť je ukážkovým príkladom toho, ako zdanlivo malé rozhodnutia môžu mať ďalekosiahly dosah na naše ďalšie životné smerovanie.

Zúčastnili ste sa na výzve Sedmička oceánov, ktorá zahrňuje zdolanie siedmich prielivov na rôznych kontinentoch. Čím vás táto výzva oslovila?

Myslím, že mi to bolo dávkované postupne. Po kanáli La Manche som absolvovala ešte plaveckú výzvu cez Gibraltár, na ktorej sa mi veľmi páčilo, že spojila dva kontinenty. Neskôr som sa dozvedela, že existuje výzva Sedmička oceánov, ktorá ma ale, pravdupovediac, spočiatku veľmi nelákala. Keď som si predstavila, že by som mala plávať v blízkosti žralokov v studenej vode, pomyslela som si, že to nie je nič pre mňa. Zároveň som si ale uvedomila, že na staré kolená si nechcem položiť otázku, prečo som sa o to ani len nepokúsila. Pomaly som sa tak začala otvárať možnosti, že by som plávala vo vode spolu so žralokmi, a začala som pracovať so svojimi strachmi. Pochopila som, že istá miera rizika je v živote prítomná vždy a že riešením nie je žiť v neustálom strachu o to, čo sa mi môže stať, a v dôsledku toho vo vzdávaní sa svojich cieľov.

Ako táto plavecká výzva prebieha? Musíte absolvovať všetky úseky v nejakom časovom rozmedzí?

Nie, časové rozvrhnutie jednotlivých úsekov je úplne na vás. Môžete sa rozhodnúť zdolať jednu výzvu za desať rokov. Každá etapa si navyše vyžaduje dosť veľa organizačného úsilia. Okrem lode, ktorá vás sprevádza, musíte mať dohodnutého lodivoda, čo je samo osebe dosť finančne náročné. Ja som absolvovala prvé dve výzvy v priebehu troch rokov a následne ďalších päť výziev. Spolu mi to trvalo sedem rokov. Dnes by to už bolo zrejme viac. Súvisí to najmä s tým, že v posledných rokoch rapídne narástol záujem o extrémne športy. Ľudia stále viac vyhľadávajú možnosti, ako posunúť svoje vlastné hranice.

Práve to, že človek musí vydržať i nepriaznivé podmienky studenej a slanej vody len v športových plavkách, je veľmi dôležitou súčasťou výzvy. Je ponechaný napospas prírodným živlom a to je na tom to najťažšie.

Aké sú pravidlá pri zdolávaní tejto výzvy? Dočítala som sa napríklad, že napriek studenej vode nie je dovolený nijaký neoprénový odev.

Tieto pravidlá sa zachovali ešte od čias prvého človeka, ktorý preplával La Manche, kapitána Webba. Bolo to takmer pred 150 rokmi, takže plával i bez plaveckých okuliarov a čiapky, ktoré už dnes, samozrejme, dovolené sú. Práve to, že človek musí vydržať i nepriaznivé podmienky studenej a slanej vody len v športových plavkách, je veľmi dôležitou súčasťou výzvy. Človek je ponechaný napospas prírodným živlom a to je na tom to najťažšie. Ďalším pravidlom je, že sa nesmiete dotknúť lode, ktorá vás sprevádza. Aj jedlo, ktoré počas toho, ako plávate, pravidelne dostávate, vám dávajú pomocou tyče, na ktorej je zavesená fľaša s tekutou stravou.

Prispôsobujete svojim športovým výkonom aj jedálniček?

Už 27 rokov som vegetariánka a snažím sa stravovať zdravo, no inak si stravu nijako špeciálne neupravujem. Do každej výzvy sa snažím ísť v čo najlepšej kondícii a v čo najzdravšom tele. Viem, že to nedosiahnem len samotným tréningom, ale že je dôležité aj to, čo do seba dostávam. Keď som napríklad vedela, že ma čaká plávanie v obzvlášť studenej vode, snažila som sa pribrať na váhe kvôli dostatočnej tepelnej izolácii.

Ako ste sa na jednotlivé výzvy v rámci spomínanej Sedmičky oceánov pripravovali?

Okrem množstva administratívnych vecí, ktoré je nevyhnutné si zariadiť, je to samozrejme otázka tvrdého tréningu. Ten si rozdeľujem do dvoch častí. Jednou je samotná fyzická príprava a druhou meditácia. Pokiaľ za sebou nemáte poriadny tréning, nijaká meditácia vám nepomôže.

Druhú časť tréningu som venovala mentálnej príprave, pretože pri takýchto dlhých a náročných úsekoch to môže byť až z osemdesiatich percent o hlave.

Počas prípravy som si trénovala plávanie na dlhé vzdialenosti, otužovala sa a snažila sa naberať okrem svalovej hmoty aj tukové zásoby. Druhú časť tréningu som venovala mentálnej príprave, pretože pri takýchto dlhých a náročných úsekoch to môže byť až z osemdesiatich percent o hlave. V tom som mala už silný základ, keďže pred tým, ako som kanál La Manche preplávala prvýkrát, som už pätnásť rokov meditovala.

Naozaj tá mentálna príprava tak pomáha?

Myslím, že áno. Keď som napríklad plávala cez spomínaný La Manche, začínali sme trinásti a doplávali len štyria. Pritom si nemyslím, že tí ostatní nejako podcenili fyzickú prípravu. Celkovo boli horšie poveternostné podmienky a všetkým sa nám plávalo ťažko. Práve v takýchto krízových momentoch dokáže byť rozhodujúca psychická odolnosť a nastavenie mysle. Keď si napríklad pozrieme výkony vrcholových športovcov na olympiáde, sú medzi nimi iba minimálne rozdiely, no to, čo rozhoduje, je hlava.

Ktorá z týchto siedmich výziev bola pre vás najnáročnejšia?

Najväčší rešpekt som mala pred preplávaním Severného kanála, ktorý sa rozprestiera medzi Škótskom a Írskom. Je rovnako dlhý ako kanál La Manche, no ešte o niekoľko stupňov studenší. Napokon bolo ale najnáročnejšie preplávať kanál Molokai na Havaji, čo som spočiatku vôbec tak nevnímala. Hoci je pravda, že spomedzi všetkých etáp je najdlhšia (má 42 kilometrov, pozn. red.) a musíte rátať s protiprúdmi a veľkými vlnami, voda je relatívne teplá. Splnenie tejto výzvy mi nakoniec trvalo skoro celý jeden deň – 22 hodín, počas ktorých som navyše dostala morskú chorobu a mala som obavy, či vôbec dorazím do cieľa. Práve vtedy som si najviac siahla na svoje dno, čo bol zároveň veľmi silný zážitok.

Pri plávaní v bazéne si už pripadám ako ryba uväznená v akváriu. V mori je človek vydaný napospas sile prírody.

Ako si máme predstaviť stav, keď plavec dostane morskú chorobu?

Bolo mi fyzicky zle, vracala som a nemohla som do seba nič dostať. Najťažšie je na tom to, že sa musíte stále hýbať dopredu. Pomohla mi však rada od jedného priateľa, ktorý ma ubezpečil, že po niekoľkých hodinách ten najhorší stav ustúpi. Väčšinou trvá päť až sedem hodín – na Havaji trvala ale celých dvanásť hodín.

Situáciu, že plávam, pričom mi je zle a vraciam, si predstavujem ako peklo…

(Úsmev.) Hoci to na prvý pohľad nemusí pôsobiť vábivo, ja si plávanie v otvorenom mori užívam úplne najviac. Najmä preto, že sa v ňom cítim úplne slobodná. Pri plávaní v bazéne si už pripadám ako ryba uväznená v akváriu. V mori je človek vydaný napospas sile prírody. Pri pohľade na tie vlny a protiprúdy, ktoré v sebe príroda má, si ešte viac uvedomujem, akí sme malí a ohraničení pri pohľade na stvorenstvo.

Tip na našu knihu

Spomínali ste, že na niektorých úsekoch bol možný výskyt žralokov. Nemali ste strach, že by vám mohlo ísť o život?

O život som sa nebála, hoci som si uvedomovala, že istá miera rizika je tam vždy. Pri poslednej preplavbe sa napríklad stalo, že žralok sa k plavcom priblížil, no v histórii výzvy Sedmičky oceánov ešte k žiadnemu útoku žraloka neprišlo. Pri zdolávaní tejto etapy som žiadnych žralokov nestretla. Z rozhovorov s miestnymi som však pochopila, že žraloci sú pre nich posvätní a že najlepšie na prekonanie strachu je opakovať si nimi zaužívanú modlitbu. Tá mi bola napokon veľkou mentálnou posilou. Na druhej strane som bola taká zaneprázdnená tým, ako mi bolo zle, že v hlave mi už neostal priestor na nejaké obavy z prítomnosti žralokov.

Kamarátku, ktorá pri mne plávala na kajaku, som poprosila, aby dozerala na to, či ešte plávam a neklesám ku dnu.

Niektorí diaľkoví plavci hovoria pri takýchto extrémnych výkonoch o blúznení zo zimy. Ako ste dokázali toto riziko eliminovať?

Veľmi dôležité je dobre poznať seba samého a vedieť správne čítať signály svojho tela. Povedala by som, že je to taká kombinácia fyzického, psychického a vnútorného nastavenia, ktorá človeku pomáha nevzdať to hneď, ako prídu prvé prekážky. Okrem toho má každý plavec pri sebe tím ľudí, ktorí ho poznajú a vedia povedať, kedy už môže hroziť reálne nebezpečenstvo. Práve podchladenie je totiž taký stav, ktorý sám človek nedokáže rozpoznať. Preto je dobré, ak mu preventívne dávajú kontrolné otázky a tak zisťujú, či je ešte pri vedomí.

Spomínate si na nejaký zážitok z výzvy Sedmičky oceánov, ktorý vám dodnes ostal v živej pamäti?

Veľmi intenzívny zážitok mám z Havaja, kde som sa pri plávaní blížila na hranicu svojich síl. Tým, že som dvanásť hodín nič nejedla a nepila, plávalo sa v noci a mala som „jet lag”(komplikácia spôsobená narušením biorytmu pri dlhších cestách lietadlom, pozn. red.), zažívala som doposiaľ asi najhorší pocit vyčerpania. Kamarátku, ktorá pri mne plávala na kajaku, som poprosila, aby dozerala na to, či ešte plávam a neklesám ku dnu. Pritom som si v duchu spievala naučenú mantru a obe sme vedeli, že to môže dôjsť do bodu, keď ma už telo ďalej nepustí. Napokon to až tak ďaleko neprišlo. O niekoľko hodín sa začalo rozvidnievať a nabrala som nové sily.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že príprava na prekonávanie svojich výkonov nie je ani tak o hlave ako o srdci. Môžete toto tvrdenie viac rozvinúť?

Väčšinou sa bavíme na úrovni tela a hlavy, no existuje aj niečo ako naše bytostné ja, s ktorým sa rodíme i umierame. Hoci náš intelekt a telo sa mení, kdesi hlboko v nás je naša najpravdivejšia tvár, ktorá ostáva nemenná. Naše srdce vnímam ako to dieťa v nás, ktoré sa dokáže spontánne tešiť z každého nového dňa a má v sebe veľkú túžbu objavovať svet.

Naše srdce vnímam ako to dieťa v nás, ktoré sa dokáže spontánne tešiť z každého nového dňa a má v sebe veľkú túžbu objavovať svet.

Dalo by sa povedať, že práve srdce je to naše zdravé jadro, ktoré nás vie niekedy viac posunúť ako hlava?

To rozhodne. Aj forma meditácie, ktorej sa venujem, je zameraná hlavne na rozšírenie srdca. Práve ono je totiž sídlom lásky, jednoty a zmyslu pre transcendentno. Naše srdce je to, ktoré nás dokáže správne nasmerovať, pokiaľ sa naučíme mu načúvať. Verím, že je aj zdrojom nádeje a vie byť veľmi nápomocné v situáciách, keď nás naša myseľ upriamuje na to negatívne. Meditácia mi pomáha žiť viac v srdci a menej v hlave.

Meditácia je pre vás, zdá sa, mentálnou posilou. Ako ste sa k nej dostali?

Meditácii sa venujem od svojich osemnástich rokov, keď som videla plagát s ponukou na kurz. V tom čase boli meditácie niečo úplne neznáme a takmer nikto sa tomu nevenoval. Tieto meditačné cvičenia ma oslovili, no najviac na mňa zapôsobil pokoj, ktorý vychádzal z tých, ktorí nás viedli. Cítila som, že v sebe majú niečo, po čom túžim aj ja. Takže som v meditácii pokračovala a praktizujem ju dodnes.

Ako si máme túto meditáciu predstaviť?

Keď to poviem v plaveckej terminológii, je to ako snaha ponoriť sa do svojho vnútra. Páči sa mi prirovnanie našej mysle k morskej hladine, ktorá je v dôsledku neustáleho toku myšlienok taká rozbúrená, že nám nedovolí zamerať sa na hlbinu, kde je ticho a pokoj. Väčšinou ostávame uväznení na hladine, kde nás ľahko strhne prúd, keď si nenájdeme čas ponoriť sa do svojho srdca.

Meditácia mi pomáha ľahšie rozpoznať skutočné motívy svojho konania. Je to o umení načúvania svojmu vnútornému hlasu.

V meditácii sa práve snažím napojiť na svoje srdce a vnímať, kam ma vedie. Či sa stávam tým človekom, ktorým sa stávať chcem. Pokiaľ sa len nechávame unášať každodennými povinnosťami a nenájdeme si čas zamyslieť sa, kam vlastne ideme, môže sa nám ľahko stať, že zablúdime a do cieľa nikdy neprídeme.

Zaujalo ma, že meditácia sa vám plynule prepája s každodenným životom. Koľko vám trvalo, kým ste sa dopracovali do takéhoto štádia?

Na začiatku som meditáciu vnímala ako koníček, no postupne som si stále viac uvedomovala, že meditácia nie je úplne oddelená od toho, čo počas dňa robím, od mojich rozhodnutí, správania a postojov. Keď robím niečo, s čím nie som vnútorne stotožnená, a idem sama proti sebe, nedá sa mi ani dobre meditovať. Meditácia mi pomáha ľahšie rozpoznať skutočné motívy svojho konania. Je to o umení načúvania svojmu vnútornému hlasu.

Čo vám dáva prekonávanie vlastných limitov?

Vedie ma k intenzívnejšiemu rastu. Keď človek pláva v noci, hádžu s ním vlny a je mu zle, musí sa ponoriť do hĺbky seba a hľadať odpovede na kľúčové otázky, napríklad prečo to vlastne robím, čo ma ženie dopredu. Keď ostávame vo svojej komfortnej zóne, s takýmito otázkami sa konfrontovať nemusíme. Kvôli sebarozvoju je podľa mňa dôležité dokázať sa prekonať a púšťať sa do vecí, ktoré sú pre nás výzvou. Pričom vôbec nemusia súvisieť so športom. Môže to byť napríklad strach z hovorenia pred ľuďmi. Čokoľvek, čo nemáme odvahu robiť, no kdesi veľmi hlboko po tom túžime, a čo nás prinúti vyjsť z vlastnej pohodlnosti.

Rovnako ako si pri odchode z domu beriem kľúče, mobil a peniaze, neodídem bez toho, aby som sa aspoň na chvíľu nespojila sama so sebou.

Je podľa vás praktizovanie meditácie pre každého?

Ja si myslím, že áno. Pocit vnútornej radosti a spokojnosti je odrazom toho, že robíme to, čo robiť máme. Je to o každodennej práci na sebe. Tak ako chodíme do práce, aby sme si zarobili na živobytie, potrebujeme pracovať i sami na sebe, aby sme sa niekam posunuli, niečo tvorili.

Ako by ste odporúčali s meditáciou začať?

Prvý krok je toto rozhodnutie neodkladať a jednoducho začať. Ja napríklad rada meditujem ráno v rámci každodennej rutiny. Rovnako ako si pri odchode z domu beriem kľúče, mobil a peniaze, neodídem bez toho, aby som sa aspoň na chvíľu nespojila sama so sebou. Na začiatku to môže byť naozaj 5 – 10 minút, keď sa zastavíte a vytvoríte si priestor na načúvanie svojmu vnútru. Potom je dôležité nevzdať to a vytrvať.

Z kresťanstva poznám meditáciu, ktorej základom je úplné vyprázdnenie seba s cieľom vytvoriť priestor pre Boha. Čo je cieľom meditácie, ktorej sa venujete vy?

Myslím, že je to veľmi podobné tomu, čo opisujete. Vyprázdnenie svojho vnútra, aby do neho mohol vstúpiť Boh. Aby sme dokázali vnímať to, čo máme robiť a kam máme smerovať. Rozdiel je možno v použití slov, ale podstata zostáva rovnaká.

Nemyslím si, že je nevyhnutné, aby človek za každú cenu vyhľadával nejaké výzvy. Je to skôr o uvedomení si, že som viac ako moje telo a že okrem tela potrebujem sýtiť aj svojho ducha.

O súčasnej generácii sa hovorí, že je veľmi pohodlná, pretože si neprešla nejakým náročným obdobím. Je podľa vás o to nevyhnutnejšie, aby sme si stanovovali výzvy a vystavovali sa diskomfortu?

Je pravda, že naša generácia má všetko, čo chce, no napriek tomu zisťuje, že ju to neuspokojuje. To nás zároveň pobáda hľadať niečo viac, ako je to materiálne, hľadať nejaký iný zdroj naplnenia. Nemyslím si, že je nevyhnutné, aby človek za každú cenu vyhľadával nejaké výzvy, hoci je to podľa mňa fajn. (Úsmev.) No skôr je to o uvedomení si, že som viac ako moje telo a že okrem tela potrebujem sýtiť aj svojho ducha. A to, aký spôsob si nájdeme, je už na nás. Dôležité však je, aby sme si nejaký našli, pretože práve tam sa začína proces nášho rastu.

V jednom zo svojich vystúpení ste sa vyjadrili, že ľudia sa príliš zameriavajú na to, čo nemajú vo svojej moci a čo nedokážu zmeniť, a menej na to, čo ovplyvniť môžu. Akým spôsobom by sme podľa vás mali upriamovať svoje sily tak, aby sme dokázali využívať svoje zdroje?

Na začiatku je dôležité si uvedomiť, že sú veci, ktoré neovplyvním, a nemá význam, aby som na ne míňala svoju energiu. Napríklad keď počas plávania prichádzajú vlny a protiprúdy, môžem svoju energiu využívať na to, že sa budem sťažovať a nadávať, alebo na to, že budem i napriek týmto negatívnym podmienkam pokračovať ďalej. Knihu, ktorú som napísala, som nazvala Dokud voda neskončí práve preto, že jediné, čo môžem ovplyvniť, je to, že budem plávať, pokiaľ voda neskončí alebo pokiaľ mi nedôjde energia.

Je to najmä kniha o sebapoznávaní a o práci na sebe, ktorá sa nekončí zdolaním Sedmičky oceánov či ultrabehov, ale ktorá bude trvať, kým dýchame.

Aké posolstvo by ste chceli svojou knihou odovzdať?

Nie je to primárne kniha o plávaní, hoci je písaná na pozadí mojich plaveckých skúseností. Je to najmä kniha o sebapoznávaní a o práci na sebe, ktorá sa nekončí zdolaním Sedmičky oceánov či ultrabehov, ale ktorá bude trvať, kým dýchame. Je to o snahe žiť život takým spôsobom, aby som sa stávala stále lepším človekom.

Stali ste sa desiatym človekom na svete a štvrtou ženou, ktorá absolvovala všetky etapy v rámci výzvy Sedmičky oceánov. Nie je po takomto výnimočnom výsledku riziko stretu so svojou pýchou?

Rozhodne je pre človeka príjemné, keď ho potľapkajú po ramene alebo keď vidí, že sa jeho kniha predáva. To riziko rastu ega je tam vždy, vo všetkom, čo robíme. Vnímam to ako iný typ výzvy, s ktorou sa snažím pracovať. Myslím, že život nám bude stále servírovať väčšie či menšie výzvy, no keď sme tomu otvorení, môžeme sa z nich učiť a osobnostne rásť.

Prednedávnom ste dokončili triatlon dlhý 1111 kilometrov, ktorý obsahoval 34-kilometrový plavecký úsek cez kanál La Manche, 895 kilometrov bicyklovania a 182 kilometrov behu. Máte najbližšie naplánovanú nejakú výzvu, ktorú by ste chceli splniť?

Pokiaľ to situácia dovolí, tak by som chcela ísť do Himalájí, kde sa beží maratón zo základného tábora pod Mount Everestom. Hoci to nie je nejaká obrovská výzva, je to niečo, čo ma láka už veľmi dlho.

Ste známa tým, že ste sa rozhodli ísť proti spoločenským konvenciám a žiť v podstate v celibáte, bez úmyslu založiť si rodinu. Nenarážali ste vo svojom okolí na nejaké reakcie nepochopenia či neprijatia tejto vašej životnej cesty?

Stretla som sa určite s nepochopením, pretože predsa len takéto rozhodnutie nie je niečo, čo by zapadalo do spoločenského status quo. Preto ani nikomu nevyčítam, ak pre to nemá pochopenie. Vedomie toho, že mi moja životná cesta dáva zmysel a cítim, že mám vo svojom rozhodnutí pokoj, je pre mňa oveľa dôležitejšie ako to, čo si kto o mne pomyslí. Ak by som sa snažila za každú cenu prispôsobiť tomu, aby som žila podľa očakávaní iných, nemohla by som byť sama sebou. Zároveň viem, že moje najbližšie okolie toto rozhodnutie rešpektuje a je mi oporou.

Dalo by sa povedať, že je to skôr o vnútornom oslobodení sa ako o tom, čo príde zvonka?

Je to o tom, že človek to musí vnútorne ustáť. Sme totiž v prvom rade zodpovední sami pred sebou a pred Bohom, nie pred našimi rodičmi či priateľmi. A takisto ľudia v našom okolí majú zodpovednosť najmä sami za seba. Hoci často máme tendenciu na to zabúdať a hovoriť iným, ako by mali žiť. Každý máme takú unikátnu životnú cestu, že nemáme právo hovoriť iným, čo je pre nich dobré. Často si na iných totiž projektujeme svoje vlastné predstavy.

Ak tomu správne rozumiem, nie ste úplne uzavretá voči manželstvu, no zároveň ste nastavená tak, že v spôsobe života, aký aktuálne vediete, si viete predstaviť vytrvať až do konca života.

Presne tak. Rovnako ako keď sa človek vydá a sľubuje svojmu partnerovi oddanosť až do konca života, tak napriek úprimnému zámeru, aby to tak bolo, nikdy nevie, čo život prinesie. To, čo prinesie budúcnosť, nevieme, no keď prídeme do toho bodu, je na nás, ako sa rozhodneme.

Spomínali ste, že kvôli príprave na niektoré z výziev Sedmičky oceánov ste museli aj priberať. Ako to vplývalo na váš sebaobraz?

Rozhodne si človek uvedomuje, ako veľmi podlieha rôznym spoločenským normám. Ja som bola napríklad vždy relatívne štíhla a nikto ma neposudzoval podľa toho, ako vyzerám. Mala som však okolo seba ľudí, ktorí boli pre svoj výzor odsudzovaní, a videla som, ako sa ich to dotýka. Sama sa často pristihnem, že ľudí posudzujem podľa výzoru, a to napriek tomu, že to robiť nechcem. Vplyvom výchovy, médií či spoločnosti je tento postoj hlboko zakorenený v nás a robíme to úplne automaticky.

Uvedomila som si, že stále ostávam tým istým človekom bez ohľadu na to, či som tlstá alebo chudá alebo či mám na sebe značkové oblečenie alebo tepláky. Zároveň som si uvedomila, ako veľmi je spoločnosť v pohľade na človeka povrchná.

Prvým krokom k zmene je podľa mňa uvedomenie si, že takéto sklony mám. V dôsledku toho, že som pribrala, som si skúsenosť z odmietnutia mohla zažiť sama na sebe, čo bolo veľmi obohacujúce a zároveň oslobodzujúce. Uvedomila som si, že stále ostávam tým istým človekom bez ohľadu na to, či som tlstá alebo chudá alebo či mám na sebe značkové oblečenie alebo tepláky. Zároveň som si uvedomila, ako veľmi je spoločnosť v pohľade na človeka povrchná.

Cez čo najviac vnímate svoju ženskosť vy?

Ja si myslím, že ako ženy máme iné typy kvalít, ktoré môžeme prinášať do spoločnosti. Sú nimi srdečnosť, empatia, láskavosť, starostlivosť. A ako veľká škoda sa mi zdá to, ak je spoločnosť o tento náš vklad ochudobnená. Podľa mňa by to nemalo byť tak, že by sme sa za cenu sebapresadenia mali pripodobňovať mužom. Práve naopak. Mali by sme mať šancu prinášať tú svoju ženskosť. No toto je proces, do ktorého spoločnosť musí dozrieť. Zároveň si myslím, že je dôležité, aby nás ako ženy bolo vidieť. Ja napríklad chodím rada robiť prednášky aj do škôl, aby dievčatá videli nejaké ženské vzory.

Podľa mňa by to nemalo byť tak, že by sme sa za cenu sebapresadenia mali pripodobňovať mužom. Práve naopak. Mali by sme mať šancu prinášať tú svoju ženskosť.

Ako vyzerá bežný deň Abhejali Bernardovej?

Každé ráno začínam meditáciou a nejakým športom, ktorý je pre mňa dynamickým štartom do dňa. Väčšinou športujem cestou do práce, kam sa dopravím buď na bicykli, alebo behom. Po práci sa venujem buď vedeniu nejakých meditačných kurzov, alebo koncertom so skupinou, v ktorej hrám, prípadne nejakému svojmu projektu. Teraz som napríklad trávila veľa času prezentáciou knihy a autogramiádami. Samozrejme, ak viem, že ma v blízkej budúcnosti čaká nejaká výzva, prispôsobím tomu aj svoj deň a tréningový plán.

Čo by ste chceli, aby si ľudia zobrali z tohto rozhovoru?

Aby človek dokázal vnímať a počúvať svoje vnútorné ja, to, kam ho vedie, a nenechal sa len unášať prúdom. Aby sme mali nejaký vonkajší, no najmä vnútorný cieľ, za ktorým ideme, a na to dokázali využívať svoju energiu. Viem, že to nie je jednoduché, no rozhodne to stojí za to. Pokiaľ viem, že robím to, čo by som robiť mala, tak deň končím s úsmevom na tvári. No nie úsmevom, ktorý je odrazom nejakej povrchnej radosti z kúpy ďalšej novej veci, ale takým, ktorý vychádza z hĺbky môjho srdca a odráža moje vnútorné nastavenie.

Prečítajte si tiež

Správnu techniku behu máme vrodenú, zlou obuvou ju strácame, hovorí slovenský ultrabežec Zvolánek