Veľkonočná viera a tradičný folklór

Počas nedávnych sviatkov sme mohli opäť zažiť slávenie veľkonočných obradov v plných kostoloch, čo sa neraz aj prízvukovalo. K sviatkom sa tak konečne vrátil ich „tradičný“ kolorit. Najedli sme sa, oddýchli si, navštívili sme príbuzných, zúčastnili sme sa na veľkonočných sláveniach… Núka sa však otázka: Čo nám ostalo z Veľkej noci?

V niektorých častiach Slovenska sa kostoly vyprázdňujú, v iných sú stále plné. Na jednej strane si môžeme povedať, že plný kostol je niečo pekné a dobré. Viera je stále prítomná v živote mnohých ľudí. Na druhej strane sa však môžeme pýtať, do akej miery sú plné kostoly len znakom akejsi formálnej viery. 

Na tento stav by sme sa nemali pozerať čierno-bielo. Nemali by sme sa ani uspokojovať s tým, že niektoré slovenské kostoly sú stále preplnené, ani by sme nemali nariekať, ak sú pomery na iných miestach Slovenska diametrálne odlišné. Prečo? Lebo každá z týchto situácií si vyžaduje iný prístup. Prežívanie viery na Slovensku už nie je homogénne. Tam, kde sú kostoly prázdne, je potrebné evanjelizovať a osloviť novým spôsobom. Tam, kde sú plné, sa treba zamerať na to, aby viera rástla, prehlbovala sa a zbavovala sa povrchnosti a jej príležitostného žitia.

Nemali by sme sa ani uspokojovať s tým, že niektoré slovenské kostoly sú stále preplnené, ani by sme nemali nariekať, ak sú pomery na iných miestach Slovenska diametrálne odlišné.

Možno sa opýtate, čo má táto úvaha spoločné s Veľkou nocou. Práve veľkonočné sviatky sú však dňami, keď sa tradičný folklór mieša s hlbokým prežívaním viery alebo ho supluje. Tento rok o to viac, že veľkolepé slávenie bolo prvým post-covidovým. Veľkonočná udalosť je totiž stredobodom a prameňom viery, preto jej prežívanie veľa vypovedá o stave kresťanstva na Slovensku.

Ak našou prvoradou starosťou cez sviatky bude to, aby sme mali navarené, tak sa centrálnou náplňou našich veľkonočných dní stane jedlo. Ak za najdôležitejší moment budeme považovať tradičné svätenie jedál, tak sa Veľká noc stane čisto folklórnou udalosťou. Ak moju účasť v kostole predchádzajú myšlienky týkajúce sa oblečenia, a to s jediným cieľom – vzbudiť u druhých dojem, čo to vraví o mojom vnútornom nastavení? Alebo ak chodím „popočúvať“ omšu, lebo veď tak sa to robí? A to nespomínam ešte akési automatické slávenie týchto dní bez primeranej veľkonočnej radosti… Akoby nás to nedeľné ráno ani nezastihlo. 

Po prežitých veľkonočných dňoch sa nám ponúkajú základné otázky: Sme veľkonočnými ľuďmi? Je naša viera skutočne veľkonočná?

Ak v kostoloch zdôrazňujeme prísne pôsty, prikázané sviatky, povinnú účasť na omšiach, nedávame priestor slobode a svedomiu. Ak sa totiž formuje sloboda a svedomie, ostatné veci z toho vyplynú samy. Nie nadarmo pápež František počas svojej návštevy na Slovensku zdôrazňoval práve nutnosť formovať slobodných kresťanov. Toto je azda jedna z najdôležitejších výziev a možno aj príčin aktuálneho stavu kresťanstva na Slovensku: zdôrazňovanie rozličných prikázaní, ako aj uspokojenie sa s plnými kostolmi bez náležitého prehlbovania a očisťovania viery od foriem, ktoré získala v detstve. Ohlasuje sa viera, ktorá nie je plne veľkonočná.

Dokonca si môžeme všimnúť aj akési mentálne nastavenie kresťanstva na Slovensku – ako keby sa prežívanie viery zastavilo v predveľkonočný piatok či sobotu. Pre kresťanov však veľkonočná udalosť nie je ako ktorákoľvek iná – teda niečo, čo sa stalo v minulosti, no nemá to ani najmenší vplyv na dnešok. Po prežitých veľkonočných dňoch sa nám práve preto ponúkajú základné otázky: Sme veľkonočnými ľuďmi? Je naša viera skutočne veľkonočná?

Foto: Daniel Ciucci / unsplash.com