C. S. Lewis Vianoce neznášal a miloval. Nie, nie je to omyl

Pokiaľ ste boli rodinným príslušníkom alebo priateľom slávneho spisovateľa C. S. Lewisa, autora série Kroniky Narnie alebo množstva apologetických kníh, na vianočné darčeky ste mohli zabudnúť.

Nákup darčekov alebo posielanie pohľadníc považoval za „komerčný ošiaľ“ a vo svojej osobnej korešpondencii raz uviedol, že darčeky dáva iba deťom.

„Myšlienka, že nielen všetci priatelia, ale dokonca všetci známi by si mali navzájom dávať darčeky alebo si aspoň posielať pohľadnice, je celkom moderná a vnútili nám ju obchodníci,“ napísal Lewis v eseji s názvom What Christmas Means to Me z roku 1954.

Predvianočný zhon je podľa tohto spisovateľa taký veľký a únavný, že rodiny už 25. decembra nemajú náladu na oslavu. V domácnostiach to podľa neho vyzerá skôr tak, akoby v nich „panovala dlhotrvajúca choroba“.

Tieto slová Lewis písal v období, ktoré by v súčasnosti pamätníci opísali ako „staré dobré časy“. Z dnešnej podoby Vianoc by sa zrejme zbláznil. Dobre, to asi nie, ale určite by minimálne napísal poriadne štipľavú esej.

Aj do Vianoc ťahajú náboženstvo!

Lewis Vianoce nemal rád. A zároveň ich miloval.

Poviete si, čože? Už malé dieťa by si pri prečítaní predchádzajúceho odstavca povedalo: „Haha, to je nemožné, nemôžete niečo milovať a nenávidieť zároveň, to by bolo predsa do očí bijúce porušenie zákonu neprotirečenia, ako ho formuloval už Aristoteles v štvrtej knihe Metafyziky!“

(Alebo minimálne čosi podobné, neviem, nevyznám sa v deťoch.)

Nemusí ísť o protirečenie. Vianoce totiž majú aj svoju druhú stránku. A možno je tá druhá stránka v skutočnosti prvou. Záleží na usporiadaní priorít.

Znovu nazrieme do Lewisovej osobnej korešpondencie: „Môj brat počul, ako jedna žena v autobuse povedala, keď autobus prechádzal okolo kostola s betlehemom pred ním: ‚Do všetkého vnášajú náboženstvo. Pozrite, teraz to ťahajú dokonca aj do Vianoc.‘“

Niekedy je náročné vidieť to, no za všetkými tými koledami, reklamami, výpredajmi, stromčekmi, štedrovečernými chodmi a návštevami stojí dôvod, prečo to vlastne všetko robíme – je ním, opäť slovami samotného Lewisa, „centrálna udalosť v dejinách ľudstva“.

Dva sviatky v ten istý deň

Aby Lewis jednoznačne odlíšil dve stránky Vianoc – tú slávnostnú a tú plnú zhonu –, v roku 1954 napísal aj príbeh s názvom Xmas and Christmas: A Lost Chapter from Herodotus.

V tejto poviedke existuje krajina s názvom Niatirb (skúste si to prečítať odzadu), v ktorej sa každoročne slávia dva sviatky – Exmas a Crissmas.

Exmas je excesívne oslavovaným sviatkom, kvôli ktorému si ľudia vo veľkom vymieňajú darčeky a pohľadnice a pokladne obchodov praskajú vo švíkoch. Druhým sviatkom je Crissmas, jednoduchý sviatok zameraný na narodenie akéhosi dieťaťa.

Považujete tieto sviatky za dve odlišné udalosti? Ak áno, zrejme by vás o ich totožnosti nepresvedčilo ani to, že sa oslavujú v rovnaký deň.

Znie to povedome?

Rozhodne však nechcem našich čitateľov nabádať, aby po vzore veľkého spisovateľa svojim blízkym odrazu prestali odopierať darčeky. Ak áno, tak až po vzájomnej dohode. Chcem sa zamerať skôr na iný aspekt.

Vysoké náklady príležitostí

Peniaze nie sú tým jediným, čo je v našom živote vzácne. Z ekonomického hľadiska nás každé naše rozhodnutie stojí aj náš čas, energiu a pozornosť, ktoré sme mohli využiť iným spôsobom.

Zmyslové vnímanie je z anatomického hľadiska energicky náročnou úlohou. Náš mozog preto cielene filtruje množstvo podnetov a sústredí sa iba na to, čo považujeme za dôležité.

A čo určuje to, čo je pre nás dôležité, čiže to, čo náš mozog v konečnom dôsledku zachytí? Naše hodnoty. (Cinknutie padnutej mince je pre ľudské ucho niekedy počuteľnejšie ako objektívne hlasnejší spev vtákov.)

To však so sebou nesie výrazné náklady príležitostí. Ak počúvam zvuk hotovosti, v danej chvíli sa nemôžem zamerať na vtáčích virtuózov. Ak sa rozhodnem venovať sa štúdiu ekonómie, dozviem sa menej o hudobnej teórii.

A ak sa rozhodnem svet okolo seba pozorovať tak, že budem vidieť v prvom rade Exmas, ujde mi podstata sviatku Crissmas, ktorá na mňa čaká v menej krikľavej podobe v jasliach, vo svätostánku a v neposlednom rade na poslednom súde.

Z toho, čo sa rozhodneme vnímať, vyplýva aj naše poznanie sveta – a z nášho poznania sveta vyplýva naše správanie. Ak chceme, aby z nášho správania sršal duch sviatku Crissmas, neostáva nám iná možnosť, ako sa cielene zameriavať na Crissmas okolo nás.

Dovoľte mi tento text ukončiť opätovným citovaním samotného Lewisa, tentoraz z knihy Miracles: „Hlavným zázrakom, na ktorom kresťania nástoja, je vtelenie. Hovoria, že Boh sa stal človekom. Každý iný zázrak sa naň pripravuje alebo z neho vyplýva.“

Ostáva už len dodať: Drahí čitatelia, majte zázračné Vianoce!