Humanitárna kríza má dočinenie s pod-ľudskosťou

V súčasnej konjunktúre sú výzvy, tak na makroúrovni, ako aj na mikroúrovni, ktorým čelí kultúra jednoty, viacnásobné a ďalekosiahle. Ide o úsilie, ktoré si vyžaduje všetky sily tých, ktorí sa cítia byť povolaní stať sa protagonistami tohto dobrodružstva na úrovni bytia a myslenia. Zároveň si vyžaduje silnú schopnosť vytvárať synergiu s ostatnými, zachytiť znaky vitálnej prítomnosti tejto kultúry, oslobodiť sa od vlastných mentálnych schém, aby sa nekládli prekážky hlbokej solidarite, ktorá je dnes nevyhnutnou požiadavkou.

Konkrétne to znamená zdôrazňovať s inteligenciou a pevnosťou každému, kto sa snaží o jednotu, to, čo nás už spája. A to vtedy, keď na úrovni ideologického zakorenenia (v pozitívnom zmysle slova) možno existujú značné rozdiely. Teda osobná energia a sociálna synergia.

Existuje nespočetné množstvo ľudí na svete, ktorí nemajú ani identitu. Keď vstúpili do histórie, história ich neuznala ako osoby. Toto je skutočná humanitárna kríza.

Po tomto konštatovaní by som chcel zdôrazniť tri kľúčové výzvy dneška: transhumanizmus, posthumánnosť a pod-ľudskosť. O prvých dvoch som sa už zmienil v predchádzajúcom príspevku. Výzva transhumanizmu nachádza svoje „miesto“ vo fenoméne globalizácie, ktorá je v súčasnosti charakterizovaná dominanciou ultraliberálnej ekonomiky a len formálnymi demokraciami.

Naopak, posthumánnosť sa týka oblasti etiky v jej vzťahu k technológii a biológii: sme v horizonte umelej inteligencie a robotizácie telesnosti s následnou dekonštrukciou (deštrukciou?) človeka.

Pod-ľudskosť sa napokon konfrontuje so stavom materiálnej chudoby a duchovnej biedy, v ktorej dnes žijú milióny ľudí na celom svete. Fenomény s nimi spojené sú dobre známe: hlad a smäd, nedostatok bývania, zdravotnej starostlivosti, zamestnania, dokonca aj vlasti. Existuje nespočetné množstvo ľudí na svete, ktorí nemajú ani identitu: neexistujú, nikde nie sú registrovaní, žijú a umierajú, akoby sa nikdy nenarodili. Keď vstúpili do histórie, história ich neuznala ako osoby.

Toto je skutočná humanitárna kríza, ktorá je výzvou pre všetky národy, náboženstvá, všetky cirkvi, všetky medzinárodné organizácie. Zdá sa, že svet nemá inú možnosť k tomu, aby napredoval, ak nie cez nával odpadu… ľudského odpadu (pápež František nám to neustále pripomína).

Zdá sa, že svet nemá inú možnosť k tomu, aby napredoval, ak nie cez nával odpadu… ľudského odpadu.

Dnes nie je možné budovať a poukazovať na kultúru jednoty bez toho, aby sme nejakým spôsobom neprevzali na seba túto skutočnosť, ktorá sa zjavuje našim očiam v podobe konkrétnych ľudských tvárí. Nachádzame ich všade: na uliciach, v štvrtiach, na železničných staniciach, pri východe z letísk, pri ceste do práce alebo počas dovolenky, pri dverách reštaurácií, kam chodíme s priateľmi a rodinou, uprostred veľkomestskej premávky.

A zakaždým sa ich tvár na nás obracia s naliehavou otázkou: Koľko priestoru vo svojom živote venuješ posledným, odmietnutým spoločnosťou? Týka sa to dôveryhodnosti nášho konania. Poslední musia byť vždy prítomní najrôznejšími spôsobmi na našich miestach stretávania sa, v našich malých i veľkých komunitách, v našich programoch. V opačnom prípade kultúra jednoty sa stane ahistorickou, pretože, aj keď ich dejiny nechcú uznať, poslední sú váhou (z latinského pondus: náklad, dôležitosť) dejín. Ahistorická kultúra nie je kultúrou.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa Morána a Piera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť.