Prečo nostalgicky oplakávame život v komunizme?

Ilustračný obrázok. Zdroj: unsplash.com/Daniil Onischenko
Žilo sa pred rokom 1989 skutočne lepšie?

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Minulý týždeň som sa v komentári venoval 17. novembru a zachovávaniu jeho posolstva a hodnôt. Občas sa stane, že sa pod našimi článkami na facebooku objavia rôzne názory, ktoré môžu byť aj veľmi vyostrené a vo väčšine prípadov jednostranné. A práve to ma privádza k nasledujúcim riadkom.

Stále oplakávaná minulosť

Viac ako tridsať rokov od revolúcie nestačilo na to, aby sme neprestali plakať nad minulosťou a nedospeli k spoločnému názoru na predchádzajúci režim. Mnohí dnes vnímajú revolúciu ako štátny prevrat. Bývalý režim sa označuje ako obdobie národného rozkvetu, keď sa žilo lepšie, zdravšie, morálnejšie a bezpečnejšie. Každý mal prácu a všetko bolo lacnejšie. Plánované hospodárstvo sa prekvapivo považuje za úspešný a konkurencieschopný systém. Tieto mýty sa potom stavajú do protikladu k terajšiemu rozkrádaniu, chudobe, a teda k zníženej životnej úrovni, za čo môže podľa mienky niektorých jednoznačne zmena politického systému.

Skutočne na preplnených pracovných pozíciách všetci pracovali? Pracovalo sa na základe schopností a kompetencií či niečoho iného? Nebol to práve zbrojársky priemysel, ktorý živil našu ekonomiku, ale len preto, že sa žilo v stave a čase studenej vojny? Áno, všetko bolo lacnejšie v porovnaní s dneškom, no neboli aj mzdy nižšie? Možno si povieme, že sme si mohli dovoliť kúpiť viac. No neboli predsa aj životné nároky nižšie?

Pri nostalgickom spomínaní sa až príliš často zabúda na negatívne aspekty režimu, a teda na tie jeho vlastnosti, ktoré z neho robili totalitný systém.

Pamäť je niekedy selektívna. Vyzerá, že sa tak stalo aj v tomto prípade. Prečo teda stále oplakávame minulosť? Pri nostalgickom spomínaní sa až príliš často zabúda na negatívne aspekty režimu, a teda na tie jeho vlastnosti, ktoré z neho robili totalitný systém. Stačí spomenúť násilnú kolektivizáciu, prenasledovanie všetkých tých, ktorí akýmkoľvek spôsobom vzdorovali či len nesúhlasili, alebo boli príbuznými niekoho, kto bol vyhlásený za nepriateľa socializmu.

Prostriedkom na ceste k ideálnej spoločnosti, ktorý sa stal istým spôsobom cieľom, bolo ovládať životy a myslenie, vynucovať poslušnosť. Donucovanie prostriedky sa stali bežnou a priam normálnou záležitosťou. Ako je teda možné, že aj napriek týmto všetkým aspektom stále mnohí vnímajú bývalý režim pozitívne? Prípadne ako jeho jedinú chybu uznajú len potláčanie náboženskej slobody?

Subjektívny a objektívny pohľad na život v komunizme

Ide o subjektívne vnímanie minulosti a osobnú skúsenosť s ňou. Ak sme si teda žili svojím tichým, pokojným životom, skláňali hlavy, pritakávali a nemali pritom žiadne nároky, respektíve tých pár požiadaviek sa týkalo len práce a domácnosti, mohlo sa stať, že sa nás nič z toho negatívneho ani nedotklo. Všetko bolo pre nás fajn, život nás ušetril od negatívnej skúsenosti, a preto dnes časy socializmu môžeme vnímať pozitívne. Jednoducho povedané, ak sme nemali zlú skúsenosť a nestretli nikoho, kto by ju mal, žiť sa nám mohlo skutočne dobre. A bez toho, aby sme si to vôbec uvedomili, režim a ideológia dosiahli svoje: ovládli naše myslenie.

Tento subjektívny pohľad v mnohých prípadoch diskvalifikuje tých, ktorí majú odlišnú alebo nemajú žiadnu priamu skúsenosť s komunizmom – tých, ktorí sa narodili pred jeho koncom alebo až po ňom. Pri tých prvých, ak začnú hovoriť o minulosti, si môžeme povedať: Takto to predsa nebolo. A pri tých druhých: Veď o čom chcú rozprávať?

Ak sa pozrieme na časy spred roku 1989 objektívne, cez historické fakty, pramene a skúsenosti tých, ktorí zažili na vlastnej koži to, čo totalitný režim znamená, nemôžeme ostať len pri subjektívnom pohľade.

Neexistuje však len subjektívny pohľad na veci. Ak sa pozrieme na časy spred roku 1989 objektívne, cez historické fakty, pramene a skúsenosti tých, ktorí zažili na vlastnej koži to, čo totalitný režim znamená, nemôžeme ostať len pri subjektívnom pohľade.

Stačí spomenúť len jeden aspekt: úcta k ľudskej osobe a jej dôstojnosť. Násilie a zaobchádzanie s mnohými ľuďmi bolo nielen nedemokratické a nezákonné, ale v prvom rade neľudské. Nebolo to len čosi príležitostné, ale išlo o vec systémovú. A to robí z komunizmu režim objektívne neprijateľný.

Následky minulosti dnes

Tým, že totalitné zriadenie ovládalo médiá, školstvo, jednoducho povedané stalo sa systémom, v určitých prvkoch pretrvalo aj po svojom páde. Mnohé z aspektov nášho dnešného správania sa sú stále poznačené totalitnou formáciou. Mám tu na mysli neustále hľadanie nepriateľa, život v strachu, potrebu mať a vyhľadávať vodcov. Nehovoriac o stave a nastavení fungovania niektorých inštitúcií. Hádam najvážnejšie dôsledky môžeme nájsť v intelektuálnej oblasti, v oblasti myslenia či takmer v absencii kritického uvažovania. Prejavuje sa to v každodennom konaní. A práve tu sa javí ako naliehavá úloha škôl a vzdelávacích inštitúcií. No najskôr si to treba uvedomiť a tieto aspekty pomenovať.

Nepopierateľne, život v bývalom režime vedel zabezpečiť nejakým spôsobom pre mnohých určité istoty. Vedelo sa, kto hovorí pravdu, kto je priateľ, respektíve nepriateľ. Okolitý svet sa menil pomalšie. Istá bola aj práca, lebo bola povinnosťou.

Mnohé z aspektov nášho dnešného správania sa sú stále poznačené totalitnou formáciou.

V dnešnej dobe rýchlych zmien sa mnohé istoty stávajú tečúcimi, a preto môžeme pociťovať neistotu a dezorientáciu. Dôsledkom je uchyľovanie sa ku škatuľkovaniu, vyhroteným pozíciám a prejavom. Strach sa stáva naším vnútorným motorom. Aby sme však tomuto všetkému dokázali čeliť, potrebujeme nástroje, ktoré minulý režim nerozvíjal a nevenovali sme im pozornosť ani neskôr. Myslím tým napríklad rozvíjanie kritického myslenia a intelektuálnej zvedavosti, neuspokojenie sa s tým, čo je dané, či preberanie iniciatív.

Výzva „premyslieť myslenie“ je urgentná. Tiež sa potrebujeme vyrovnať so svojou minulosťou, a to nielen tou komunistickou, ale aj s érami predošlých štátnych usporiadaní. Bez toho naša identita ostáva nevyjasnená, rozporuplná a zranená.

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články