Spoločné prežívanie utrpenia z konfrontácie nás môže s daným človekom neuveriteľne zblížiť

Chcel by som sa pozastaviť nad konceptom „konfliktu“ – jednej z ústredných myšlienok príhovoru pápeža počas dávnejšieho stretnutia, na ktoré zavítal v Galoppatoio Vily Borghese v centre Ríma. Poznamenal, že podľa neistej východnej etymológie – ide o jeho úvahy – konflikt zahŕňa tak riziko, ako aj príležitosť.

Vieme, že toto slovo pochádza z latinského conflictus a vzniklo spojením predpony cum (con – „s“) a minulého príčastia slovesa fligere („udrieť“). Z toho je odvodený aj taliansky výraz afflizione („ľútosť, utrpenie“).

Konflikt zahŕňa tak riziko, ako aj príležitosť.

Pre človeka, ktorý si v živote zvolil spoločenstvo a dialóg, prináša každý konflikt na medziľudskej úrovni bolesť, a preto ho vníma negatívne. To ho vedie k tomu, aby sa vyhýbal konfliktom v nádeji, že sa veci vyriešia samy, alebo v presvedčení, že ak by sa do toho ešte viac zaplietol, celú vec len zhorší.

Skúsenosti nás, naopak, učia, že neriešené konflikty väčšinou generujú spleť vzťahových patológií, ktoré majú skôr či neskôr vážne následky. Neliečená rana môže prerásť do gangrény. Je smutné vidieť rozpad vzťahu, ku ktorému došlo kvôli zanedbávaniu skrytého a patologického dozrievania predchádzajúcich sporov.

Namiesto toho je potrebné konflikty riešiť a vynášať na svetlo. Človek by nemal skrývať svoju nespokojnosť a zranenia, ktoré utŕžil. Zároveň však treba premeniť túto bolestnú skúsenosť na príležitosť, ako to odporúča aj pápež. Aby sa tak však stalo, sú potrebné určité etické predpoklady.

Prvým je, že v každom konflikte vystupujú konkrétni ľudia a žiadnu osobu nemôžeme nikdy stotožniť s jeho činmi, aj keď ju vyjadrujú. Človek je viac než jeho slová a činy. Vidíme to, keď uprostred rozhorčenej diskusie človek s ľútosťou zvolá: „Nepočúvaj ma, toto nie som ja!“ Uprostred konfliktu treba vždy vnímať celého človeka, nielen jeho slová. Tento postoj je prvou obranou, ako dobre absorbovať slovné údery.

Uprostred konfliktu treba vždy vnímať celého človeka, nielen jeho slová.

Druhým predpokladom je, že slová sa nikdy nezhodujú s myšlienkami a reálnymi skúsenosťami človeka, s ktorým prežívame konflikt. Ľudská bytosť, „symbolické zviera“ par excellence, je často nešikovná v používaní tejto svojej vlastnosti: neexistuje zhoda medzi človekom a činmi ani medzi slovami a myšlienkami. Konflikty je teda možné využiť ako príležitosti na stretnutie.

To však nestačí. Spoločné prežívanie utrpenia z konfrontácie nás môže s daným človekom neuveriteľne zblížiť, pretože vzťah sa tak stane pravdivejším. Naše slová alebo činy, i keď často neprimerané, vlastne odovzdali posolstvo nepokoja, ktorý bol vo vzťahu prítomný a bolo potrebné sa ním zaoberať.

Premieňanie konfliktov na príležitosti je skvelá skúsenosť oslobodenia a medziľudského rastu. Z takéhoto zážitku vychádza človek s rozšírenou dušou a myšlienkami, pretože v konečnom dôsledku konflikt, ak sa dobre spracuje, vyzdvihuje dar odlišnosti. Konflikty nám umožňujú uvedomiť si – často bolestne – našu krehkosť, rôznorodosť a priemernosť, vlastnosti, ktoré musíme plne akceptovať.

Slovo konflikt sa často používa v súvislosti s vojnami. Vojny však nie sú obyčajné konflikty – sú to boje. Battuere v latinčine znamená udrieť toho druhého tak, že ho zničíme. Vojnové konflikty preto nepredstavujú príležitosti. Konflikty často vedú k vojnám, ktorým by sa dalo predísť, keby by sme boli schopní konflikty dobre riešiť.

Prevzaté z cittanuova.it. Redakčne upravené.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa Morána a Piera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť.