Na konci minulého mesiaca vyšiel nový slovenský krátky dokumentárny film Černec, ktorý vznikal pod čiastočnou záštitou RTVS.
Film preniká do života studitov (gréckokatolíckych mníchov) žijúcich v monastieri Zosnutia presvätej Bohorodičky, nachádzajúcom sa približne 45 kilometrov od Ľvova na Ukrajine, počas prvých týždňov vojny v tejto krajine.
Filmárov sprevádza Slovák Jonáš Maxim, ktorý na začiatku tohto roka prijal v Katedrále svätého Jána Krstiteľa v Prešove biskupskú chirotóniu.
Z tých osemnástich minút, ktoré tento film má, sála neskutočný pokoj a pocit stability, dokonca aj napriek ťažkej atmosfére vojny, ktorú je vo filme cítiť, hoci sa odohráva ďaleko od vojnového frontu.
Jonáš Maxim na začiatku hovorí, že si studiti kvôli vojnovému napätiu najprv neboli istí, čo robiť. Napokon sa rozhodli, že každý zostane na svojom mieste. Práve stálosť je silným motívom tohto filmu, ktorý je ešte niekoľkokrát spomenutý.
O pokoji, ktorý so stálosťou prichádza, Jonáš Maxim hovorí napríklad v súvislosti so svojím povolaním k mníšskemu životu. Povedal, že sa mu na ňom, keď v Ríme stretol studitov, páčilo, že z neho sálala ľudskosť, že sa mnísi skladali z rozličných ľudí – aj intelektuálov, aj jednoduchších. Že nepočul len dokonalý spev, ale z času na čas aj falošné tóny.
Stálosťou sa človek približuje k Bohu
O zasvätenom živote hovorí, že je vlastne iba radikálnejšou verziou bežného kresťanského života. Človek robí tú istú činnosť ako vo svete, ale s intenciou sláviť ňou Boha, čiže nadobúda inú dynamiku.
Stálosť a rutina mníšskeho života sa snaží byť odleskom Božej dokonalosti a stálosti. Ľudia sa menia, Boh sa nemení, pretože už je dokonalý. Ale ľudia sa k tejto stálosti môžu priblížiť, ak je v ich živote stálosť.
Tá sa môže prejaviť napríklad tým, že sa človek zúčastní na modlitbách bez ohľadu na svoje pocity. Boha chváli aj vtedy, keď je smutný, aj vtedy, keď sa mu veľmi darí. Nadradením stálosti nad chvíľkové pocity sa človek akoby napája na niečo, čo presahuje čas a priestor.
Rovnaký pocit má divák aj z réžie filmu. Pokiaľ mu Černec svojou atmosférou a hrou s kamerou pripomenul slovenský dokumentárny hit Slobodní z roku 2022, má dobré divácke oko. Za týmto filmom totiž takisto stojí tvorivá dvojica Timotej Križka a Slavomír Zrebný, pričom sa k nim ako producent pripojil gréckokatolícky kňaz Rastislav Čižik.
Čo sa stálosti týka, film ukazuje mníchov pri bežných činnostiach, ako je jedlo alebo práca s drevom. Tieto zábery sú popretkávané zábermi atmosférických gréckokatolíckych modlitieb. Celý film sa nesie v tomto rytme, akoby sa snažil na mikroúrovni sprostredkovať rutinu mníšskeho života – a darí sa mu v tom.
Modlia sa za svojich nepriateľov
Studiti si však nehovejú pohodlne vo svojej bubline. Film zobrazí bolestivú realitu života na súčasnej Ukrajine, keď sa v ňom zjavia ukrajinskí utečenci. Pri monastieri sa odrazu rozlieha zvuk detskej hry, prerušený len rachotom prelietajúcej stíhačky.
V týchto chvíľach prichádza asi najsilnejší moment filmu, keď Jonáš Maxim povie, že sa Ukrajinci niekedy modlia za svojich nepriateľov. Obyčajní ľudia, nie kňazi. Dokonca aj vojaci cestou na front, keď idú bojovať proti Rusom.
Vojna na Ukrajine má podľa neho dva fronty – nielen ten vojenský, ale aj duchovný – a tamojšie obyvateľstvo to silne vníma. Ľudia si uvedomujú, že sa satan snaží využiť aj vojnu na to, aby do pekla stiahol čo najviac duší, a bojujú proti tomu.
Boh stojí nad vojnou, pripomína budúci biskup. Ak v nej vyhráme, Boh nám musí pomôcť víťazstvo správne využiť, ak prehráme, Boh nám pomôže uniesť to.
Celý film sa končí záberom na Jonáša Maxima, keď smerom k hrobom studitov spieva východnú pieseň o zmŕtvychvstaní Krista. Ideál, ktorý sa studiti rutinou svojho života snažili zakúsiť, už je v týchto prípadoch priamo pred nimi.
Tento text úmyselne nevyčerpal všetky motívy, ktoré boli vo filme rozvinuté. Ak máte k dispozícii osemnásť minút a oplývate túžbou po filmovom duchovnom zážitku, film je voľne dostupný aj na platforme YouTube.