V škole otcovstva: Stať sa takým otcom, akým je Boh (1. časť)

Učte sa odo mňa

Iste by sa dalo hľadať aj medzi mužmi vo svojom okolí či rodine vzor otcovstva. No najistejšie je vstúpiť do školy Otca, ktorý nás miluje a vychováva najlepšie zo všetkých a od ktorého pochádza každé otcovstvo na nebi aj na zemi. Aký je teda náš Otec a čo sa od neho môže učiť každý pozemský otec?

Byť vždy prítomný

„Neboj sa, veď som s tebou…“ (Iz 41, 10)

Prvá istota, ktorú máme v Bohu ako Otcovi, je tá, že je neustále pri nás, nech sa deje čokoľvek. Nech povieme, urobíme, zanedbáme, prestúpime čokoľvek. Nech sme hrdinovia alebo sme práve v blate. Napriek tomu je Boh so svojou náručou a prijatím tu, presne tak, ako prisľúbil. Neopúšťa. Verí, dvíha, počúva, ba dokonca nás vedome hľadá, keď nie sme schopní pre vnútornú hanbu prísť za ním my.

Presne túto istotu a dennú skúsenosť nevyhnutne potrebujú tvoje deti: že si stále ich otec, aj keď bude veľa „ale“, pre ktoré by si ním z ich alebo tvojho pohľadu byť už nemusel. Znamená to postaviť svoje deti vyššie, ako je tvoja práca, koníčky, oddych, nálady – ale nie vyššie, ako je Boh a tvoja manželka. Teda napriek tomu, že práve len tak ležíš a nemáš chuť nič riešiť a príde tvoj syn len tak na slovko, nepošli ho s hundraním preč. Koľko si túžil, aby konečne s tebou prehovoril? Je tu a od teba závisí, ako mu dáš pocítiť, že si otcom dvadsaťštyri hodín sedem dní v týždni. Tvoja otcovská láska voči nim má byť stála a verná presne tak, ako ju ty sám pociťuješ od Boha.

Napriek tomu, že práve len tak ležíš a nemáš chuť nič riešiť a príde tvoj syn len tak na slovko, nepošli ho s hundraním preč.

Milovať prvý

„My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1 Jn 4, 19)

Táto vlastnosť je tou prvou, ktorá sa dá vždy pripísať Bohu Otcovi. Skôr než sme boli, miloval nás a túžil po nás. Skôr než my prídeme, on príde prvý. Skôr než my otvoríme ústa a povieme mu niečo, prihovorí sa s nehou a porozumením. Je vnímavý a jeho láska sa dokáže pokoriť napriek jeho veľkosti a moci – iba preto, aby sme boli uzdravení a posilnení. Pre teba ako otca je to teda prvá výzva: všímať si svoje deti, byť vždy pripravený a prichádzať na pomoc. Dať dobré slovko, keď sa trápia, sťahujú do seba, majú problém vyjaviť, čo v sebe nosia. Nečakať, kým dieťa vo svojej momentálnej nezrelosti osoby a viery príde samo. V prvenstve ponúkanej a vždy pripravenej lásky máš byť ako otec podobný svojmu Otcovi v nebi. Kedy si ich napríklad naposledy len tak objal, vzal na slovko medzi štyrmi očami, pochválil ich?

Rásť ako osobnosť

„Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec!“ (Mt 5, 48)

Prečo sa nám Boh stáva takou výbornou inšpiráciou k rastu? Pretože najlepšou výchovnou školou a metódou je dobrý osobný príklad. Rovnako tvoje deti nepresvedčia len slová, ale to, čo robíš, kým si, ako napreduješ, ako zreješ. Skutočná autorita otca a rodiča nespočíva v tom, že máš o desiatky rokov viac, ako tvoje dieťa. Spočíva v tom, aký si človek a ako si získavaš svojím dozrievaním a prácou na sebe úžas, rešpekt a obdiv svojich detí. Ak ti teda deti, zvlášť tie dospievajúce, priamo pomenujú niečo z tvojich slabostí a zlyhaní, pravdivým postojom autority nie je „nakričať“, čo si to dovoľujú. Je to neoceniteľná výzva zastaviť sa a hľadať spôsob, ako práve toto v sebe posunúť, zmeniť, odstrániť deficit. Ak chceš byť pre svoje deti výzvou a inšpiráciou, musia na tebe vidieť, čo so sebou stále robíš, aj napriek tomu, že to nie je jednoduché a už sa ti vekom ani veľmi nechce.

Dôverovať svojim deťom

„Môj Otec mi odovzdal všetko…“ (Mt 11, 27)

Ježišova veta vyjavuje viac, ako len nádherný vzťah medzi ním a Otcom: hovorí predovšetkým o nesmiernej dôvere Otca v svojho Syna. To bol dôvod, prečo mu dal všetko. Stopy tejto dôvery nachádzame aj v príbehu o márnotratnom synovi, keď sa ten starší sťažuje otcovi, že mu nedal ani kozliatko, aby mohol pozvať na hostinu svojich kamarátov. Aj tu otec hovorí, že čo je jeho, patrí aj jemu.

Ako je to s tebou ako otcom? Čo dokážeš dať deťom nezištne, v dôvere, aj keď s istým rizikom? Každé z tvojich detí potrebuje zažiť skúsenosť istoty, že je milované a môže čokoľvek, lebo jeho otec mu dôveruje. Potrebuje to počuť, potrebuje to vyskúšať. V tom, že sa mu zveríš s tým, čo už dokáže vo svojom veku uniesť a kde môže byť prínosom. Alebo aj tým, že mu dáš zodpovednosť v dôležitej situácii či veci vo vašej rodine. Niekedy možno aj tým, že mu dáš šancu napraviť „pokazenú“ situáciu či nastavíš pravidlá a pomenuješ svoju dôveru v neho pri používaní internetu a sociálnych sietí. Len takto buduješ váš vzťah a zároveň jeho zrelosť a sebaistotu. Bez darovania dôvery to nepôjde.

Každé z tvojich detí potrebuje zažiť skúsenosť istoty, že je milované a môže čokoľvek, lebo jeho otec mu dôveruje.

Byť vnímavý a motivujúci

„Ale tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 1-15)

Deti v akomkoľvek veku majú obdobia pochybností, experimentov, nepodarených šibalstiev, hľadania, ba aj prekračovania hraníc. Nie je deň (a to ani keď dospejú), aby nepotrebovali pocítiť tvoju oporu a povzbudenie. Veľmi ti pomôže, ak budeš o každom zo svojich detí hovoriť so svojou manželkou. Ženy dostali vzácny dar intuície a veľkej dávky vnímavosti, preto ti bude dobrým zdrojom inšpirácií, čo ktoré dieťa práve prežíva. To však neznamená, že „vypneš“ svoj senzor pozornosti a zdravého sedliackeho chlapského rozumu, alebo že prestaneš pozorovať svoje deti, rozoberať v sebe na drobné každý rozhovor, ktorý s nimi máš či ich postoje a správanie.

Nie vždy je za tým, čo na nich vidíš a nezdá sa ti to v poriadku, skutočne zlý úmysel. Skôr je to len volanie po prítomnosti, po blízkosti, usmernení. A to je presne tvoja pozícia a úloha: vnímať, čo sa deje, v modlitbe rozlíšiť pomoc a potrebný zásah, dať si čas medzi štyrmi očami a povzbudiť, usmerniť dieťa k správnej ceste. V prvých krokoch mu treba byť oporou a sprievodcom, a ak sa mu darí – odmeň pochvalou alebo aj niečím malým navyše.

Žiť a naučiť vernosti hodnotám

„Kto je teda ten verný a múdry správca, ktorého Pán ustanoví nad svojou čeľaďou…?“ (Lk 12, 42)

Ak sa hrá hokej, hra je vymedzená mantinelmi. Rovnako má svoje hranice aj futbal, tenis či basketbal. Nie je to ukracovanie slobody, ale nastavenie pravidiel, ktoré dovoľujú a umožňujú všetkým rovnako hrať a byť si istí, že výsledok bude dobrý. Rovnaké „mantinely“ potrebuje každé tvoje dieťa, aby vedelo dobre „hrať“ hru života. Tieto „mantinely“ sa volajú hodnoty, postoje, pravidlá, normy – nielen tie všeobecné morálne, ale aj tie, podľa ktorých žijete vo svojej rodine a nastavili ste ich ako potrebné hranice pre váš rodinný život.

Ak chceš, aby tvoje deti žili dobre pri vás doma, aj potom, keď odídu z domu svojou cestou, prvé, čo potrebujú vidieť a vedieť, je, ako ty sám dodržiavaš hodnoty a pevne podľa nich žiješ. Rovnako potrebujú v čase skúšania pevnosti týchto mantinelov vedieť a počuť – a to pokojne, prečo sú dôležité pre teba a vašu rodinu, ako aj pre ne. Nehovor však spôsobom: „Lebo takto je to dobré a tak to robili aj moji rodičia“, a už vôbec nepouži formulku: „Lebo som povedal.“ Každé dobro má aj svoje logické zdôvodnenie, aj keď si vyžaduje náročné postoje a cvičenie čností. Ak ho chceš pomenovať, musíš si ho vedieť aj sám zdôvodniť – a tak ho ako vzácnu perlu ponúknuť svojim deťom. A to aj v prípade, že deti budú prichádzať aj vo veľmi blízkom prostredí širšej rodiny, spolužiakov či aj vo farnosti do konfrontácie s „ľahšími“ a niekedy aj akože kresťanskými verziami. Nezabúdaj: tvoj život, tvoje vysvetlenie a pevnosť v týchto postojoch sú pre ne dôležité!

Ak chceš, aby tvoje deti žili dobre pri vás doma, aj potom, keď odídu z domu svojou cestou, prvé, čo potrebujú vidieť a vedieť, je, ako ty sám dodržiavaš hodnoty a pevne podľa nich žiješ.

Byť milosrdný

„Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý.“ (Ž 145, 8)

Hranice preliezame všetci: a deti, predovšetkým v dospievaní, to robia pri hľadaní vlastnej cesty často. Práve preto je dôležitý rovnaký postoj milosrdenstva, aký má Boh k nám: nedáva nám pravidlá preto, aby nás brzdil v slobode, ale preto, lebo nás miluje a chce nás ochrániť pred tým, čo nie je potrebné vyskúšať na vlastnej koži. Táto láska je rovnako silná a nežná, aj keď padne ktokoľvek z nás: naše pochybenie ho bolí viac ako hanba, ľútosť, vina v nás samých.

Presne túto lásku potrebuje pocítiť tvoje dieťa, keď zlyhá: a to napriek tomu, že milosrdná láska potrebuje mať svoje poradie. Prvá je pravda o čine a jeho dôsledkoch, nasledovať má ľútosť, vyvodenie zodpovednosti a darovanie šance. Ak teda chceš dávať ako otec milosrdnú lásku, v rozhovore tvárou v tvár choď podľa tohto postupu. Nezabudni byť dôsledný tak v tom, aby ste spolu pomenovali pravdu a dôsledky, ako aj v úprimnom oľutovaní bez uhýbania a nepriameho pomenovania. Podľa závažnosti situácie zvoľ, akým spôsobom pocíti dieťa zodpovednosť za to, čo urobilo. V menších veciach stačí ospravedlnenie tým, ktorým ublížilo, ak ide o väčšie veci, primerane veku ho nechaj hľadať a uskutočniť nápravu. Ak treba, buď s ním v tom. V každom prípade mu však daj pocítiť, že nestratilo tvoju lásku a že mu znovu veríš. Túto skúsenosť zažívaš denne aj ty od svojho Boha, musíš si byť vedomý jej obrovskej terapeutickej hodnoty.

Prečítajte si tiež

V škole otcovstva: Stať sa takým otcom, akým je Boh (2. časť)