Duchovní by mali viesť veriacich nielen k duchovnej, ale aj materiálnej spoluúčasti

Martin Štrbák nám okrem iného prezradil aj to:

• Čo spôsobilo, že Cirkev je zo strany štátu dlhodobo podfinancovaná
• Prečo finančná odluka Cirkvi od štátu nie je riešením, ktoré by viedlo k aktívnejšej spoluúčasti zo strany laikov
• Aké by bolo podľa neho východisko z chaosu, ktorý vo financovaní cirkví ešte stále vládne

Ste piatym najmladším opátom v Ráde premonštrátov na svete a jediným, ktorý pôsobí na Slovensku. Okrem toho ste aj v role manažéra pozemku, ktorý spravuje opátstvo, a riaditeľa cirkevného gymnázia. V čom vidíte prieniky v rámci týchto funkcií, ktoré vykonávate?

Ide o duchovnú, materiálnu a vzdelávaciu činnosť, ktoré sú navzájom prepojené. Duchovná ani vzdelávacia činnosť sa nedá robiť bez finančných prostriedkov, ktoré z môjho pohľadu nesmú byť nikdy cieľom, ale len prostriedkom.

Od roku 2009 spravujete Jasovké opátstvo, ktoré je najväčším neskorobarokovým komplexom na Slovensku. V akom stave ste ho prevzali?

Bolo dosť schátrané. Do roku 2004 štát do tejto národnej kultúrnej pamiatky investoval iba minimum finančných prostriedkov. Povedal by som, že je to obrovská diera na peniaze. Hoci zo strany liberálnych kruhov sa často dostávame pod paľbu kritiky z dôvodu veľkorysých cirkevných majetkov, realita je úplne iná, ako si bežný človek predstavuje. Strana SaS napríklad vyhlasuje, že treba zrušiť príspevky cirkvám zo strany štátu.

Keď si zoberieme, že bývalá koalícia navýšila verejný dlh takmer o 30 miliárd eur za tri roky, tak vidíme, že problém je niekde úplne inde ako vo financovaní cirkví.

Keď som si však pozeral štatistiky, zo 17-miliardového štátneho rozpočtu bolo pre cirkvi vyčlenených 53 – 56 miliónov eur, čo neprestavuje ani percento, ale len promile z tejto sumy. Keď si zoberieme, že bývalá koalícia navýšila verejný dlh takmer o 30 miliárd eur za tri roky, tak vidíme, že problém je niekde úplne inde ako vo financovaní cirkví. Ich odstrihnutie od príspevkov zo strany štátu nespraví pri úsporných opatreniach absolútne žiadny rozdiel.

Čo spôsobilo, že Cirkev je zo strany štátu dlhodobo podfinancovaná?

Problém nastal, keď v roku 1918 štát siahol na majetok Cirkvi a šľachticov a tým pádom úplne zmenil myslenie ľudí o postavení štátu. Následne boli na Cirkev uvalené dane, čo spôsobilo, že peniaze, ktoré mali byť využité na správu majetku a financovanie škôl, išli do štátnej kasy. Tým pádom prichádzal menší príjem a väčší výdaj.

Dnes nám často liberáli vyčítajú, že Cirkev je bohatá, lebo má veľa majetku. To je síce pravda, ale iba málokto si uvedomuje, že sú to poväčšine národné kultúrne pamiatky, ktoré chátrajú, pretože do nich štát neinvestuje. Slovensko je síce bohaté na kultúrne pamiatky, ale chudobné na peniaze. Na rozdiel od našich susedov k týmto národným kultúrnym pamiatkam nemáme vzťah a zároveň nie je vôľa, aby sa do nich investovalo.

Zatiaľ čo ostatné krajiny V4 si nastavili nejaký systém financovania zo strany štátu, u nás je v tomto zmysle stále chaos.

Problémom sú aj nedoriešené reštitúcie. Koncom 19. storočia vlastnil Jasovský konvent približne 10-tisíc hektárov ornej pôdy, lúky a lesy a tiež viacero firiem, s ktorými podnikal. Bol vám všetok majetok zo strany štátu vrátený?

Reštitúcie prebehli približne na 90 – 95 % pasívneho majetku. No aktívny majetok, ako bola napríklad Košická cirkevná banka, išiel úplne dostratena a nikto sa k tomu radšej nevyjadruje. Je to takým slovenským spôsobom nedotiahnuté do konca, to je pre nás typické. Zatiaľ čo ostatné krajiny V4 si nastavili nejaký systém financovania zo strany štátu, u nás je v tomto zmysle stále chaos.

Aké by bolo z vášho pohľadu východisko z tohto chaosu, ktorý vo financovaní cirkví ešte stále vládne?

Podľa mňa by to chcelo intelektuálne zdatného človeka tak zo strany Cirkvi, ako aj štátu, ktorý by vedel nájsť schodné riešenie. Keď sa však pozriem na to, že ministerkou kultúry je bývalá televízna hlásateľka, začínam sa obávať, či sa v tejto veci v najbližších rokoch pohneme vpred.

Pokiaľ sa tejto problematiky neujme niekto kompetentný a nezačne ju riešiť celistvo, tak sa budeme naďalej pozerať, ako sa nám pred očami rozpadá naše národné kultúrne bohatstvo.

Najvyššia štátna dotácia, ktorú dnes môžete dostať, je menej ako jeden milión eur. Len Jasovský kláštor by pritom potreboval 120 miliónov. Pokiaľ sa tejto problematiky neujme niekto kompetentný a nezačne ju riešiť celistvo, tak sa budeme naďalej pozerať, ako sa nám pred očami rozpadá naše národné kultúrne bohatstvo.

Pokiaľ vidíme len minimálnu spoluúčasť zo strany štátu, nebola by schodnejšia cesta apelovať na veriacich, aby sa iniciatívy ujali oni?

Pokiaľ si zoberieme, že väčšina ľudí na Slovensku žije z príjmov medzi 750 až 1 000 eur na mesiac, tak je otázka, akým spôsobom budovať ich vzťah ku konkrétnemu spoločenstvu, aby boli ochotní sa na ňom podieľať aj finančne. Musíme si uvedomiť, že prvej Československej republike a komunistickej garnitúre sa dokonalým spôsobom podarilo zbaviť ľudí pocitu individuálnej spoluzodpovednosti.

Bytostná otázka je, akým spôsobom zmeniť toto zaužívané myslenie o štáte, ktorý by sa mal postarať o všetko.

Keď som napríklad študoval v Rakúsku, každý človek vedel, do akej farnosti patrí a ktorú tým pádom aj finančne podporuje. Toto vedomie ľuďom na Slovensku chýba. Duchovní by mali veriacich viesť k tomu, aby budovanie spoločenstva nekončilo pri duchovnom, ale aj materiálnom podelení sa. Bytostná otázka je, ako na to, akým spôsobom zmeniť toto zaužívané myslenie o štáte, ktorý by sa mal postarať o všetko.

Nevzbudzovalo by vo veriacich silnejší pocit spoluzodpovednosti, ak by aj oni zodpovedali za nejakú správu majetku? Napríklad ak by vo farnosti prevádzkovali kaviareň alebo iný podnik generujúci zisk a boli tak viac finančne sebestační?

To nie je zlá myšlienka, ale koľko farnosti to dokáže? Odhliadnuc teraz od štátnej byrokracie, s ktorou som si pri pláne otvoriť kaviareň užil svoje. Okrem vhodného priestoru, ktorý spĺňa všetky hygienické štandardy, potrebujete človeka, ktorého musíte zaplatiť, a samozrejme, aj zákazníkov. Je to na šikovnosti kňaza, farskej rady, chuti obetovať sa a venovať tomu energiu. A závisí to aj od miesta.

Najprv musia ľudia cítiť potrebu a chuť budovať spoločenstvo. Z toho potom môžu vznikať projekty generujúce zisk.

Na takom Gemeri môžete otvárať toľko kaviarní, koľko chcete, aj tak vám tam nikto nepríde, lebo ľudia na to nemajú. Alebo v Jasove, kde síce žije asi 3 000 obyvateľov, do kostola chodí menej ako tridsať. Najprv musia ľudia cítiť potrebu a chuť budovať spoločenstvo. Z toho potom môžu vznikať projekty generujúce zisk.

Dalo by sa povedať, že medzi veriacimi vládne určitá pasivita? Že hoci niekde aj môžu byť plné kostoly, nie je ochota zapájať sa do diania vo farnosti?

Problém sa podľa mňa začína už tam, že kňazi sú vychovávaní systémom remeselníkov. To znamená pokrstím, zosobášim, pochovám, odslúžim omšu, a to je všetko. Zmena prístupu by sa mala začínať už pri edukácii budúcich kňazských kandidátov. No sám neviem, akým spôsobom by sme to mali robiť. Je to dlhodobá úloha a chce to aktívneho človeka, ktorý sa bude zamýšľať nad tým, ako ľudí motivovať aj k iným ako duchovným aktivitám. Práve to by z môjho pohľadu malo byť obsahom predmetu pastorálnej teológie.

V prvom kroku je však potrebné o tejto téme nahlas diskutovať a spraviť si brainstorming. Už len to je v Katolíckej cirkvi priam nové, no bez toho, aby sme prichádzali s novými myšlienkami a nápadmi, sa nepohneme. Druhá vec je dať im potom nejakú štruktúru a plán. A napokon, jedna z dôležitých vecí je nenechať sa odradiť, ak prídu prekážky. My Slováci totiž frfleme na všetko a Cirkev voči tomu nie je imúnna. Nemôžeme čakať, že osemdesiat percent farností sa odrazu zdvihne a pôjde do akcie. Ale ako vravím, skvelá vec je vôbec tá, že téma efektívnej správy cirkevného majetku je na stole a začína sa o nej rozprávať.

Nebolo by v zmysle uvedomenia si spoluzodpovednosti aj zo strany veriacich lepšie, keby prišlo k finančnej odluke Cirkvi od štátu?

Pri tejto úvahe dostanete okamžite z konzervatívneho krídla Katolíckej cirkvi protiotázku – kto bude opravovať národné kultúrne pamiatky? Cirkev nie je schopná zaplatiť ani poistku. Národnú kultúrnu pamiatku vám nikto nepoistí, pretože neviete, kedy do nej udrie blesk či zemetrasenie. Okrem toho, odluka Cirkvi od štátu v určitom zmysle už aj je. Môžeme to vidieť na finančnej nezávislosti ženských reholí, ktoré si musia zarábať samy na seba. Farnosti sú v odluke v podstate tiež, len sa nemusia zbierať farárovi na plat.

Odluka Cirkvi od štátu by viedla k prudkému odlivu veriacich.

Odluka by navyše automaticky spôsobila zvýšenie poplatkov za vysluhovanie sviatostí. To znamená, že keď dnes za omšu zaplatíte kňazovi päť eur, v prípade odluky by to bolo dvadsať až tridsať, možno päťdesiat eur. Pretože kňaz by si musel zaplatiť zdravotné a sociálne odvody. Navyše si myslím, že odluka by viedla k prudkému odlivu veriacich. A to sa ešte nerozprávame o tom, čo by táto zmena znamenala pre ženatých evanjelických, gréckokatolíckych, pravoslávnych kňazov. Ani v tejto oblasti nie sú veci dotiahnuté do konca, ako to už na Slovensku býva zvykom.

Jasov, kde pôsobíte, patrí so svojimi 6 100 hektármi lesa k najväčším subjektom lesného hospodárstva na Slovensku. Darí sa vám ho spravovať tak, aby vám prinášal zisk?

Do roku 1918 to možné bolo, no dnes je problémom daňové zaťaženie, o ktorom sa takmer vôbec nerozpráva. To spôsobilo, že mestá a obce, ktoré dovtedy spravovali premonštráti a dostávali za ne desiatky, dnes vyberajú dane od premonštrátov. V roku 2008 totiž vyšiel zákon, na základe ktorého je možné zdaniť všetok majetok, ten cirkevný nevynímajúc. Vo výsledku dnes platíme mestám a obciam okolo 40 až 50 000 eur na daniach.

Za mojich štrnásť rokov pôsobenia v Jasove by sme mali viac ako pol milióna eur. S takouto sumou by už bolo možné hospodáriť na zveľaďovaní kláštora a okolia. No všetky skončili v obecných daniach.

Ak by sme tieto peniaze mohli vložiť do majetku opátstva, tak za mojich štrnásť rokov pôsobenia v Jasove by sme mali viac ako pol milióna eur. S takouto sumou by už bolo možné hospodáriť na zveľaďovaní kláštora a okolia. No všetky skončili v obecných daniach. A čo teraz počujete zo strany ekonómov? Že máme slabé majetkové zaťaženie a že je potrebné ho zvýšiť, lebo štát nemá peniaze. V prvom rade by si však mali položiť otázku, kto ich premrhal.

Nebolo by efektívne nájsť vo farnosti ľudí, ktorí by dokázali s peniazmi na účte hospodáriť, aby nebolo všetko na pleciach duchovných?

Problémom je, že Cirkev si nemôže dovoliť týchto ľudí zaplatiť. Od pádu železnej opony nie je schopná platiť kantorov a spevákov ani vytvoriť pracovné miesto pre človeka v sakristii. Ak by sme aj chceli zaplatiť niekomu minimálnu mzdu, vzhľadom na finančné možnosti Cirkvi je to nereálne. V tomto smere sa cítim ako lev poviazaný z každej strany.

Vidíte na Slovensku nejaké projekty, ktoré sú podľa vás príkladmi dobrej praxe a zároveň nositeľmi nádeje pre lepšie vyhliadky do budúcnosti?

Z môjho pohľadu sú to projekty ako SLH (Spoločenstvo Ladislava Hanusa) a Kolégium Antona Neuwirtha. Som presvedčený, že všetko, čo raz vložíme do kvalitnej edukácie, sa nám raz vráti. Tieto inštitúty sú v tomto smere prvými lastovičkami, ktoré svojím zameraním na formáciu a vedenie mladých ľudí k spoluzodpovednosti za budúcnosť krajiny ich zároveň vedú k väčšej aktivite v rámci farského spoločenstva, v ktorom žijú. Takto môžu postupne pretvárať život v miestnej cirkvi a napokon i v celej spoločnosti.

Kresťanské cirkvi môžu z dlhodobého hľadiska získať len vtedy, keď investujú čas, priestor a financie do vzdelávania mladých ľudí.

Osobne si myslím, že skutočná zmena je možná jedine cestou pomalej, istej edukácie. Ak budeme mať mladých, vzdelaných, veriacich a angažovaných ľudí, ktorí sa dokážu nadchnúť pre dobrú vec, zmeníme svet. Toto je z môjho pohľadu jediná cesta. Štát nepresvedčíme. Kresťanské cirkvi môžu z dlhodobého hľadiska získať len vtedy, keď investujú čas, priestor a financie do vzdelávania mladých ľudí.

Na druhej strane môžeme vidieť, že v parlamente aj boli vzdelaní, veriaci a úprimne presvedčení ľudia, ktorí však neboli schopní pretaviť svoje schopnosti a hodnoty do reálnych výsledkov…

Problémom podľa mňa je, že žijeme zo spomienkového optimizmu a naši politickí predstavitelia, a to aj tí katolícki, žijú z toho, že slovenský národ má krátku pamäť. Poviem to na jednom príklade. Bývalá ministerka investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Veronika Remišová sa v roku 2019 dohodla s Igorom Matovičom, že financie z Európskej únie pôjdu na samosprávne kraje. Košický samosprávny kraj mal v tom roku dostať jeden a pol miliardy eur, no napokon dostal len 10 % z tejto sumy. Všetko ostatné ostalo na ministerstve informatizácie a regionálneho rozvoja.

Keď si pozriete, čo vlastne ministerstvo, ktoré bolo, mimochodom, kvôli pani Remišovej zriadené, napokon vykonalo, tak zistíte, že nevydarené prerozdelenie eurofondov len šikovne zakamuflovalo.

Pani Remišová nám vtedy povedala, aby sme posielali ďalšie a ďalšie projekty. Málokto si však uvedomuje, koľko byrokracie za tým je a že aj tá niečo stojí. Aby ste mali predstavu, pre Jasovský kláštor hovoríme o sume 50 000 až 100 000 eur. Keď si pozriete, čo vlastne ministerstvo, ktoré bolo, mimochodom, kvôli pani Remišovej zriadené, napokon vykonalo, tak zistíte, že nevydarené prerozdelenie eurofondov len šikovne zakamuflovalo. Tých káuz je však toľko, že na túto si už aj tak nikto nespomenie. Žiaľbohu, aj tu sa ukazuje, že katolícki politici sú plní planých sľubov a nemožno im veriť. Verím však, že v súčasnej generácii mladých kresťanov sa nájdu budúci lídri, ktorí budú nielen hodnotovo ukotvení, ale aj vzdelaní a kompetentní.