Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Ako konštatoval portál Kinema, film Hriešnici (USA, 2025) zatiaľ vyzerá ako prekvapenie sezóny. Nebolo okolo neho toľko nadšenia ako okolo počinov režiséra Christophera Nolana či v súčasnosti premietanej (pravdepodobne poslednej) časti série Mission: Impossible, ale keď začali vychádzať prvé recenzie, diváci si v tomto filme rýchlo našli nového miláčika.
Recenzentov upútala predovšetkým veľmi neortodoxná žánrová zmes. Nie je jednoduché Hriešnikov zaradiť, film sa pohybuje niekde medzi sociálnou drámou, muzikálom, gangsterkou a béčkovým hororom (áno, naozaj). Ale pokúšať sa o to je v konečnom dôsledku asi aj zbytočné.
O čo v tejto zmesi vlastne ide? Dvojčatá Mooreovci (v dvojrole Michael B. Jordan) sa po období svojho pôsobenia v chicagskej mafii vrátia do Clarksdaleu v Mississippi, aby si tu za zarobené peniaze otvorili svoj vlastný černošský podnik. To nie je jednoduché – černosi sú v 30. rokoch minulého storočia na juhu Spojených štátov stále terčom lynčovania, stačí sa krivo pozrieť na nejakého násilníka.
Zlanária pritom svojho bratranca Sammieho (Miles Caton), aby v lokáli hral na gitare, pretože je výborným bluesovým improvizátorom. Sammie je však v konflikte so svojím otcom, ktorý je pastorom. Ten ho varuje pred nástrahami bluesovej hudby, ktorú považuje za duchovne nebezpečnú. Sammie jeho varovania ignoruje a vydáva sa spolu s dvojčatami zariaďovať podnik.
A tu sa začína dej, ktorý sa celý, zahŕňajúci prípravu podniku a následnú nočnú párty, odohráva v priebehu 24 hodín. Bez toho, aby som priveľa prezrádzal, môžem povedať, že Sammieho otec mal čiastočne pravdu.
Mali však pravdu aj kritici, ktorí po premiére tento film vychvaľovali?
Nuž, povedal by som, že tiež čiastočne.
Scenár postmoderne rozoberá viacero žánrov na súčiastky a postupne dáva dokopy surreálnu dejovú skladačku.
Silné stránky Hriešnici bezpochyby majú. Štýlové prostredie chudoby amerického Juhu diváka upúta na prvý pohľad, pričom režisér a scenárista Ryan Coogler poskytuje dostatok priestoru na to, aby sa divák so scenériou zoznámil naozaj dôverne.
V prvej polovici filmu sa nikam neponáhľa – symptomatickým je napríklad neprerušovaný záber prechodu jednej postavy z obchodu do obchodu (z černošského do belošského).
Dejová expozícia je tu zvládnutá výborne, scenár buduje napätie podobne ako v knihách Stephena Kinga, keď ako čitateľ tušíte, že pod zdanlivo pokojným povrchom v skutočnosti buble zlo (napríklad „ľakačky“ v úvode filmu či záber na hada).
Scenár postmoderne rozoberá viacero žánrov na súčiastky a postupne dáva dokopy surreálnu dejovú skladačku. Sammieho hudba totiž priláka aj nezvaných hostí, ktorí veľmi túžia vojsť do podniku a zabaviť sa. Veľmi však nástoja na tom, aby ich niekto pozval dovnútra… (Tu už asi začínate tušiť, na aký žáner sa Hriešnici postupne premenia.)
Túto žánrovú nesúrodosť odráža aj hudba, ktorá je pútavo anachronická – keď som po prvýkrát počul nezameniteľné bicie Larsa Ulricha, bubeníka kapely Metallica, vo filme z černošského prostredia 30. rokov minulého storočia, musel som sa od úžasu zasmiať. O soundtrack sa postaral Ludwig Göransson, známy z Nolanovho Oppenheimera (USA, 2023).
A slabé stránky filmu? Druhá polovica.
Keď totiž film opustí pomalé rozprávacie tempo zo začiatku a naplno prepukne masaker v druhej polovici deja, celý film sa rozsype. Prví dejoví padlí odídu z tohto sveta takým spôsobom (prieskum okolia podniku s cieľom zistiť, čo sa to vlastne deje), že to spôsobí zimomriavky. Keď sa to však opakuje, už to prestáva fungovať ako prvok dobrého hororu.
Film od statusu kultovej klasiky oddelila jeho druhá polovica.
Navyše, toto je tá časť filmu, keď sa Cooglerovi roztrhne vrece s rozličnými námetmi – okrem toho, že je podnik ohrozený nevítanými nadprirodzenými hosťami, ktorí začnú viesť filozofické monológy, začne ho ohrozovať aj potenciálny rasistický útok. To spôsobí, že má film vlastne tri konce, pričom ten tretí už niektorí diváci sledovali z uličiek medzi sedadlami.
Aspoň že je ten „posledný“ záver, hoci je neskutočne dlhý (asi päťminútovú potitulkovú scénu som ešte nevidel), dojemný a efektne zavŕši celú tú šialenosť.
Hriešnici tak v mojom hodnotení dopadli ako film s výborným začiatkom, ktorého od statusu kultovej klasiky oddelila jeho druhá polovica. Aj tak som si však návštevu kina užil a pre mňa osobne ide skutočne o prekvapenie sezóny (hoci netreba čakať film, ktorý by vám úplne vyrazil dych).
Moje hodnotenie: Postmoderný žánrový mišmaš v štýlovom prostredí amerického Juhu. 7/10.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
