Cirkev a peniaze: Od biblických časov až po dnes

Peniaze v Biblii

Oficiálne môžeme v Písme nájsť dvakrát viac veršov o peniazoch ako o modlitbe a viere – čo je signálom, že peniaze nemajú byť pre veriacich ani pre Cirkev niečím odpudzujúcim či hriešnym. No aj v riadkoch Starého zákona sa stretávame s rôznym používaním peňazí: už v Knihe Genezis je „ekonomická“ správa o predaji Jozefa do otroctva vlastnými bratmi za dvadsať strieborných.

Písmo však dáva už v starozákonných textoch istý návod, ako peniaze správne používať a dobre s nimi hospodáriť. Ak ide o finančný tok, sprvoti sa platby „prevádzali“ aj u Hebrejov formou výmenného obchodu. Ako platidlo slúžil tak tovar, ktorý mal krátku trvanlivosť (víno, ďatle, jačmeň či pšenica), ako aj trvanlivý tovar – sem patrilo hlavne striebro, zlato, meď, stavebné drevo a dobytok. Dokonca aj miera bohatstva sa vyjadrovala popisom toho, koľko striebra, zlata a dobytka mal dotyčný. Tak sa píše aj o Abrahámovi, pretože vlastnil všetkého menovaného nad mieru.

Samotné mince ako obeživo prišli na svet v polovici 7. storočia pred Kristom v Malej Ázii, no len pomaly nahrádzali „tovarovú menu“. Mince preto najprv využívali fenickí obchodníci, cez nich sa k právu raziť peniaze dostali aj Perziou vyvolení židovskí správcovia krajiny.

Peniaze sa týkali aj kultu Boha Hebrejov: boli potrebné na vybudovanie, správu a údržbu chrámu, ako aj na poskytnutie živobytia pre kňazov, ktorí často okrem služby v chráme nemali iné povolanie. Tieto financie sa získavali aj vyberaním poplatkov do chrámovej pokladnice, ako aj odovzdávaním desiatku. Šlo o desatinu úrody či hmotného majetku, ktorý podľa predpisov Zákona patril Pánovi a mal byť odovzdaný do chrámu.

Ak bol pre vzdialenosť problém doniesť ho do chrámu, bolo možné odovzdať ho v peniazoch, ale hodnota sa navýšila o jednu pätinu. Z týchto prostriedkov si leviti, ako obslužný kňazský personál chrámu, nechávali deväť desatín, jednu desatinu – tú, ktorá bola najlepšia – mali odovzdávať Pánovi na obetu.

Už v Knihe Genezis je „ekonomická“ správa o predaji Jozefa do otroctva vlastnými bratmi za dvadsať strieborných.

V čase Nového zákona boli v Palestíne v obehu peniaze rôzneho pôvodu: oficiálnou menou boli rímske mince, okrem nich sa používali aj židovské mince razené zrejme v Cézarei. Právo raziť mince mali aj miestni králi, v obehu boli aj ich drobné bronzové peniaze. Keďže bolo toľko druhov peňazí, bolo potrebné mať peňazomencov, ktorí hlavne v čase sviatkov v Jeruzaleme vymieňali Židom peniaze, aby mohli zaplatiť chrámovú daň na hlavu. Presne k tejto udalosti sa viaže aj Ježišovo vyhnanie peňazomencov z chrámu – obchodovali s peniazmi viac, ako bolo treba, a rozťahovali sa na mieste, kde nemali čo robiť.

Prostriedok či cieľ?

Peniaze samy osebe nie sú morálnym problémom – o ich povahe rozhoduje ich použitie a úmysel, či sa stávajú prostriedkom na získanie dobra pre komunitu alebo cieľom pre vlastné obohatenie. Ježiš však upozorňuje, že upriamenie sa na bohatstvo môže spôsobiť zaslepenie srdca natoľko, že nás vzdiali od Božieho kráľovstva. Svätý Pavol veľmi striktne hovorí, že „koreňom všetkého zla je láska ku peniazom“ (Tim 6, 10).

Z príbehov Starého zákona je zjavné, že aj tu sa s peniazmi diali kadejaké zákulisné a nie vždy pravdivé ťahy. Vedelo sa o nich aj o ľuďoch, čo nekonali z pohľadu Zákona spravodlivo, aj keď šlo o dar a službu Bohu. Prinášalo to rozdelenie a nepokoj, no často šlo v prípade „narušiteľov pravidiel“ o tých, ktorí boli postavení vyššie, a vymožiteľnosť pravdy bola mizivá.

V Novom zákone, hlavne v čase Ježišovho účinkovania a v začiatkoch prvej Cirkvi, sa aj k peniazom dalo vysvetlenie ich morálnej hodnoty, a to aj v prípade ich použitia pre Božie veci. Ježiš veľmi vyzdvihol denár chudobnej vdovy – posledný, čo mala doma. Aj tým dal najavo, že hoci nenaplnila „predpis“ veľkosti sumy podľa Zákona, dala všetko, čo mala – teda oveľa viac ako tí, čo mali z čoho dať a riešili poplatok do chrámovej pokladnice po svojom.

Ježiš jasne pomenoval na príklade denára s obrazom cisára, ako to urobiť s platením daní (a iných poplatkov či darov): dať cisárovi/štátu, čo je cisárovo/štátne, a Bohu, čo je Božie. Nečisté hospodárenie s peniazmi sa týkalo Judáša a jeho obchodov – už apoštoli spomínajú v evanjeliách jeho povesť „zlodeja“, ktorú medzi nimi mal. Judáš mal na starosti mešec, teda po našom „bežný účet“ apoštolov – v ňom boli peniaze, ktoré im dali ľudia na stravu a bežné výdavky. Nakoniec, láska k peniazom ho stála napriek všetkým jeho predstavám život – keď si uvedomil, akú cenu malo tridsať strieborných, ktoré dostal za zradu svojho Majstra.

Zo zápisov o živote prvej Cirkvi, ktorá začínala ako jednotná komunita aj v spoločnom podelení sa o majetok, čítame o počínaní Barnabáša, ktorý predal svoju roľu a peniaze dal apoštolom k nohám. Nebol sám, nadšenie zo spoločného prežívania života a viery a podelenia sa bolo v časoch prvej Cirkvi poznávacím znamením tohto spoločenstva. Noví kresťania mali nielen jedno srdce a jednu dušu, ale aj spoločné hospodárenie, kde každý dal, čo mal, a každému sa delilo podľa toho, čo potreboval.

No vieme aj o príbehu nepoctivých manželov Ananiáša a Zafiry, ktorí priniesli Petrovi k nohám len časť peňazí za predaný pozemok. Ich nepravdu však Peter odhalil a obaja pred ním zomreli. Aj apoštoli, hlásajúc evanjelium, sa stretli v Samárii s pokusom získať za peniaze moc vkladaním rúk darovať Ducha Svätého – ponúkol im ju istý Šimon, známy ako čarodejník. No u Petra sa nestretol s porozumením, ale s pokarhaním.

Prvotná Cirkev teda od počiatku žila a hospodárila s peniazmi, neoddeľovala od nich svoje fungovanie, ale vedela ich pravdivo a zmysluplne používať. Aj preto požívala úctu a rešpekt aj u neveriacich a stala sa inšpiráciou pre fungovanie Cirkvi nielen pre pápeža Františka.

Od čias cirkevných otcov až po dnešok

Obrovský rozmach Cirkvi v prvých storočiach znamenal prudké zmeny vo fungovaní: na stretávanie sa spoločenstva už kapacitne nepostačovali domy, ako to bolo v prvej Cirkvi. Bolo nutné stavať chrámy ako miesto stretnutia sa s Bohom. Tie potrebovali svoje zariadenie, liturgické predmety, oblečenie, matériu k slúženiu Eucharistie. Rovnako začali veľmi skoro vznikať prvé komunity pustovníkov, neskôr mníchov, objavujú sa rehole. Všetko si to vyžaduje prostriedky nielen na budovanie hmotných stavieb, kde môžu veriaci a rehoľníci byť, ale aj prostriedky na zabezpečenie údržby, opráv a v prípade reholí a kňazov aj financie na bežné životné potreby.

V časoch panovníkov preto dostávali farnosti a rehole tzv. benefíciá alebo donácie, z ktorých udržiavali nielen cirkevné priestory na liturgiu – teda kostoly a kaplnky –, ale aj samotné objekty kláštorov. Často šlo o polia, rybníky, hory, ale aj o finančnú dotáciu, zväčša ročnú, vďaka ktorej farnosť či rehoľná komunita dokázala prežiť a postarať sa o všetko potrebné.

Prvotná Cirkev teda od počiatku žila a hospodárila s peniazmi, neoddeľovala od nich svoje fungovanie, ale vedela ich pravdivo a zmysluplne používať. Aj preto požívala úctu a rešpekt aj u neveriacich a stala sa inšpiráciou pre fungovanie Cirkvi nielen pre pápeža Františka.

V závislosti od vzťahu k donorovi a situácie v spoločnosti boli tieto finančné príspevky od závratných výšok až po nič. Zverený majetok dokázali niektoré rehole spravovať tak úspešne a skutočne ekonomicky, že boli sebestačné, zároveň však poskytovali prácu ľuďom v okolí. Mnohé kláštory sa tak stávali skutočným miestom požehnania aj po finančnej stránke pre všetkých.

Systém hospodárenia sa rokmi vyprofiloval a fungoval ako hodinky. Rehole prevádzkovali aj nemocnice, lekárne, školy, chudobince (čo boli predchodcovia dnešných domovov dôchodcov) či oratóriá, ktoré taktiež nebolo možné prevádzkovať bez peňazí. Často na ich zriadenie a prevádzku bolo treba odvahu, ako to bolo v prípade apoštolov mladých Filipa Neriho či don Bosca.

Nemali žiadne peniaze, no mali sen a videli potrebu – preto sa nebáli prosiť tých, čo peniaze mali, o pomoc, ba dokonca sa proti všetkým pravidlám ekonomiky iba spoliehať na zásah zhora od Boha či od Matky Božej. Hoci je to neuveriteľné, fungovalo to. No rovnako tak boli aj také farnosti, biskupstvá, komunity, rehole a kláštory, v ktorých sa dialo aj po ekonomickej stránke všeličo iné, len nie to, čo malo.

Dnes je však situácia v mnohom odlišná: v postsocialistických krajinách po znárodnení, v ostatných krajinách po priemyselnej revolúcii a zmene religiozity sa na mnohých miestach prerušila kontinuita spravovania cirkevného majetku. Navyše, dnes už si prevažne poľnohospodárske podnikanie, z ktorého Cirkev a kláštory dlhé stáročia žili, vyžaduje iný prístup, je inak ohodnotený a nie vždy je schopný výnosmi uživiť čo len miestnu cirkev. Tam, kde by sa to aj dalo a mohlo na základe vrátených cirkevných majetkov, chýbajú odborníci – často je to kvôli nízkym platom, ktoré Cirkev ponúka, alebo kvôli nedôvere v ozdravné kroky nových správcov.

Potreba mať financie v Cirkvi však ostáva rovnaká, ak nie akútnejšia: stále sú tu chudobní, o ktorých sa často stará Cirkev kvôli nedostačujúcemu sociálnemu systému štátu. Stále je potreba evanjelizácie, dobrej pastoračnej starostlivosti o rôzne komunity, predovšetkým o rodinu. Stále akútnejšia je starostlivosť o chrámy, z ktorých mnohé už majú svoj úctyhodný vek, vyžadujúci si množstvo investícií do ich zachovania. Treba ich vykurovať, rovnako ako aj vo farách či pastoračných centrách sa v nich svieti, používa sa voda, za všetko chodia faktúry.

A, samozrejme, je tu aj otázka financovania tých, ktorí zasvätili svoj život Bohu. Je správne, aby pri nasadení kňazov 24/7 na celý život bol ich plat vo výške dehonestujúcej ich prácu? Rovnako sa to týka rehoľníkov a rehoľníc, mnohí z nich často konajú prácu a rozdávajú dobro nad rámec bežného pracovného času. Máme tu misie a ich podporu, prenasledovaných kresťanov, utečencov… Tí všetci potrebujú našu pomoc a často pomôžu práve financie.

Dôvodov, prečo Cirkev nevie existovať bez peňazí, je mnoho a sú úplne regulárne. Otázkou ostáva, odkiaľ tie peniaze vziať, a najmä: ako ich dobre a zmysluplne, preukázateľne múdro používať. Rovnako, keďže ide o financie, ktoré patria celej farnosti, diecéze či Cirkvi, vedieť preukázať a obhájiť príjmy a výdavky. Práve preto, že ide o Cirkev, ktorá nemá byť naviazaná na peniaze ako cieľ, sú ľudia veľmi citliví na ich poctivé spravovanie a dobré využitie.

Tu je otvorenou výzvou pre Cirkev a ľudí spravujúcich majetok a financie v nej, do akej miery urobiť svoje hospodárenie prehľadným minimálne pre všetkých svojich farníkov. Bez pravdy, aj keď to môže byť ťažké, to však nepôjde. Iba tak sa skončí éra ľudí, ktorí sa na Cirkvi – bez ohľadu na to, či sú laici, či zasvätení – iba priživujú, a navráti sa dôvera v Cirkev, ktorá má vedieť dobre spravovať zverený majetok.

Pretože nie je pravdou, že Cirkev a peniaze nemôžu spolu dobre fungovať – práve v Cirkvi máme ukázať, že sme dobrými správcami toho, čo nám bolo zverené, a rozhojňujeme aj prostredníctvom financií dobro.