„Ja“ a moje najhlbšie „ja“. Aj v tomto vzťahu drieme inakosť

Gramatika osobných zámen: Iný som aj ja sám voči sebe.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Keď sme v minulom texte venovali pozornosť gramatike osobných zámen, vyjadrenej spočiatku vzťahom medzi „ja“ a „ty“ ako iným ja, ktoré je tiež ja, čoskoro sa objaví jeden kuriózny rozmer. Pri bližšom pohľade sa totiž ukáže, že „ja“, ktorým som ja, nie je len iným voči „ty“, teda voči inému „ja“ odo mňa, ale je tiež iným voči sebe samému!

Ak to bolo práve dialogické myslenie, ktoré prebudilo pozornosť voči ústrednému významu vzťahu ja –- ty, môžeme sa vrátiť k veľkým majstrom interiority – svätému Augustínovi v klasickom období a Edith Steinovej v 20. storočí –, aby sme zaostrili pozornosť na rozhodujúci význam tohto antropologického faktu: Ja som iný predovšetkým vo vzťahu k sebe samému. Pretože sa tu dotýkame jedného z najhlbších a najnebezpečnejších deficitov súčasnej kultúry: tendenčného ideologického zahaľovania tejto pôvodnej inakosti, ktorá obýva ja: inakosti voči sebe samému.

Čo to vlastne znamená, že som iný voči sebe samému? V prvom rade to znamená, že je vo mne odstup medzi tým, čím som teraz, a tým, čím som povolaný byť. Odstup, ktorý nie je negatívnou skutočnosťou, ale ktorý vyjadruje časnosť cesty, na ktorej som povolaný dosahovať stále viac a lepšie práve tú identitu, ktorá je identitou môjho ja.

Identita môjho ja je otvorenou identitou, identitou vo vývoji, „naratívnou“ identitou, ktorá rozpráva príbeh.

Znamená to teda, že identita môjho ja je otvorenou identitou, identitou in fieri (vo vývoji), „naratívnou“ identitou, ktorá rozpráva príbeh: je „bytím“, samozrejme, ale zároveň „bytím, ktorým sa má stať“, takmer akoby to bola hudobná partitúra, ktorá ožíva a dýcha len vtedy, ak sa hrá, keď sa hrá av závislosti od toho, ako sa hrá.

Áno, toto je tajomstvo ja: ja je sebou, stáva sa sebou mimo seba. Zo psychického hľadiska možno poľahky súhlasiť s tým, že ja, ktoré v sebe neprežíva vedomie časového a etického odstupu tejto cesty napredovania, je ja, ktoré sa patologicky zastaví v štádiu fixácie svojej identity, ktorá v skutočnosti blokuje jeho rast a hrozí, že sa zrúti.

Ale je tu aj ďalší význam, ktorý je zakotvený v tejto skúsenosti. Jeho stopy, ba viac než len stopy, nachádzame v Platónových dialógoch a v spisoch stoikov, napríklad u Senecu, ktorý píše, že človek nenachádza svoju radosť vo svojom ja, ale v „najlepšej časti seba samého“, ktorá je v konečnom dôsledku iná ako ja.

Svätý Augustín vo svetle skúsenosti dozretej po stretnutí s Ježišom prehlbuje túto intuíciu: aby sme našli vlastné ja, je potrebné nielen „vrátiť sa k sebe“ a ponoriť sa do vlastného vnútra, ale je potrebné „prekročiť seba samého“, mať odvahu a silu ísť do najhlbších hĺbok svojho vnútra. A čo sa tam nachádza, alebo skôr koho tam nachádzam? Tajomstvo, Boha, ktorý uchováva moju identitu.

Takto sa modlí žalmista: „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. (…) v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.“

Hovoril som o Tajomstve, aby som zdôraznil, že nejde len o nábožensky konotovanú skúsenosť, ale o ľudskú skúsenosť. Tú máme všetci: môžem snáď povedať, že viem alebo vlastním to, kto som? Alebo s realizmom, pokorou a úsilím musím uznať, že ja vo vzťahu k svojmu ja som ako umelec, ktorý sa podujal na realizáciu veľkolepého umeleckého diela? Umelec ho ešte nemá pred očami, už ho však pozná, tuší ho, a to natoľko, že ho vedie a že usmerňuje krok za krokom realizáciu, ktorú z neho robí. Dielo ešte nie je zrealizované, ale v istom zmysle už existuje.

Môžem snáď povedať, že viem alebo vlastním to, kto som?

Rovnako aj moje rozkvitnuté ja s otvorenou korunou smerom k slnku a so všetkými farbami svojich lupeňov: ešte nie je, ale zároveň už existuje ako vnútorné volanie, ktoré vedie jeho uskutočnenie cez tisíce stretnutí a tisíce – krásnych i menej krásnych – okolností života.

Ten iný, ktorým som ja, je pre mňa uchovávaný, navracia sa mi, istým spôsobom sa rodí zo mňa len v súčinnosti s tým Druhým, s Bohom, ktorý prebýva v mojich najhlbších hlbinách.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa MoránaPiera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články